Po prejdení cez Ciscov portál som sa konečne objavila v mojom milovanom Avengers Towery a rovno v spoločenskej miestnosti. Cisco dobre vedel, kde mi má urobiť portál. Síce som už nespadla, ale chvíľu mi trvalo kým som opäť našla rovnováhu na pevnej zemi.
"Nie je to také ľahké ako to vyzerá," poznamenala som, keď na mňa boli nalepené všetky pohľady Avengers. Akurát ma prekvapilo, že medzi nimi nebol Steve.
"Aká bola svadba?" opýtala sa ma Nat s prekríženými rukami, ale za to pobaveným pohľadom. Trochu som ich asi prekvapila...
"Noo...Super," nevinne som sa na nich usmiala.
"Zdalo sa mi, že tu boli menšie otra..." náhle do miestnosti vtrhol Steve a nečudovala by som sa kebyže sa behom priblížil rýchlosti zvuku. Svoju vetu však nestihol ani poriadne dopovedať a už som ho pevne objímala. Nemohla som si pomôcť.
"To za to, že si vtedy pomohol zabrániť výhre nacistom," vysvetlila som mu, no on ma úplne odignoroval. Skôr ma dobrú chvíľu bez slov premeriaval pohľadom.
"To sú modriny od kopancov?" neveriacky sa na mňa pozeral a v tom momente som sa od neho odlepila. Nepotrebovala som, aby si všimol aj moje nemalé odreniny od toho, ako ma privalila budova.
"Pošmykla som sa na schodoch," odpovedala som mu a poctivo sa vyhýbala jeho pohľadu. Velocity niektorými údermi nešetrila a ešte sa mi nestihlo všetko zahojiť.
"Dawn? Chceli by sme od teba vysvetlenie, čo si pod pojmom super svadba predstavuješ," pridal sa do nášho rozhovoru Tony z poza baru, ktorý čakal na moju úprimnú odpoveď, aj keď tak trochu dopredu tušil, čo ho čaká.
"Ono to vyzeralo, že to bude naozaj super, ale skôr ako sa stihlo niečo začať, tak svadbu prerušili nacisti z inej reality, v ktorej vyhrali Druhú Svetovú," začala som s vysvetľovaním. Aj tak by som im to skôr, či neskôr povedala.
"Ty nikdy nesklameš. Vždy nás prekvapíš," uškrnul sa pobavene Sam, ktorý uvažoval, či mi má vôbec veriť.
"Ešte som sa ani poriadne nerozbehla..." reagovala som na jeho poznámky, no oni mi naznačili, aby som pokračovala, "V ich realite bola väčšia sranda."
"Ty si bola v ich realite?" nevyhla som sa znepokojeným pohľadom.
"Áno spolu s ostatnými superhdinmi nás uniesli naši dvojníci z tej reality a chceli sa nás tam zbaviť. Našťastie sme otvorili bránu späť na Zem 1 skôr, ako by sme tam uviazli," pokračovala som a tvárila sa pritom akoby sme boli na obyčajnom výlete...bohužiaľ neboli.
"Takže ťa zmlátila vlastná dvojníčka," konštatoval Tony pritom, ako si robil kávu a rozmýšľal, čo si má o tom vôbec myslieť. Videla som na ňom, že sa nevedel rozhodnúť, či mi má vynadať alebo byť rád, že som sa vrátila. Dúfala som, že si vyberie tú druhú možnosť.
"Zhodila na mňa kus budovy, takže som vlastne rada, že mám iba modriny," uisťovala som ho. Toto som asi spomínať nemusela...
"A ako ste sa tu mali vy?" nevinne som sa na nich usmiala. Bol najvyšší čas zmeniť tému.
"Na teba určite nemáme."
"No ešte aby hej," uškrnula som sa. Nechcela som si ani predstavovať, čo by sa stalo, kebyže by sa ukázali v našej realite. Všimla som si, že Steve bol už podozrivo dlho ticho. Nečudovala by som sa, kebyže sa na mňa hnevá.
Vonkoncom mal na to právo. Ja som bola tá, čo nedokázala dodržať sľub. Pár krát sme nechtiac navodili očný kontakt, no rýchlo sme pohľady odvrátili. Veľmi nám do reči nebolo. Minimálne mne. Nevedela som, čo mu na to poviem.
"Ak sa na mňa hneváš, tak ma to naozaj mrzí a úplne to rešpektujem, ale svoje rozhodnutie neľutujem. Viem, že som ti sľúbila, že sa nebudem vrhať do boja, ale potrebovali pomoc..." pozrela som sa na neho so značnými obavami, no s pevným pohľadom. Nevedela som ako zareaguje. Bála som sa, že som ho sklamala, no lepšie bolo vedieť pravdu hneď ako to zbytočne ututlávať.
Chvíľu uvažoval, čo mi na to najvhodnejšie povie zatiaľ, čo som ho s vydeseným pohľadom pozorovala.
YOU ARE READING
3. Runaway
Fanfiction"Prosím ťa, čo by sa mi mohlo stať na svadbe?" Pochybovačne som sa pozrela na Steva. No to som vtedy ešte nevedela, že sa tam objaví pár nepozvaných hostí s trochou nepriateľských zámerov. ...Musela som to dosť zakriknúť. Neviem, v každom prípade to...
