3. Runaway

26. Uštipnite ma niekto

Letela som do ošetrovne. Pomaly som ani nevnímala okolie okolo seba. Čakala som, že nikoho nestretnem, no na pol ceste sa stal pravý opak, a ja som skoro zvalcovala oproti kráčajúceho Steva.

"Dawn, čo tu robíš?" pozeral sa na mňa rovnako prekvapene, ako ja na neho.

"To isté by som sa mala opýtať ja teba."

"Práve som chcel ísť za tebou," tváril sa akoby mi tým všetko vysvetlil. Zaujímalo ma, či ho vôbec Bruce pustil.

"Podobne...mali by sme sa porozprávať. Nechcem to nechať len tak," dobre vedel na čo narážam, takže ma neprekvapilo, keď mi prikývol. O čo, že Nat dovorila nám obom.

"Môžeme ísť ku mne. Nechce sa mi tu ostávat a je to bližšie," prišlo mi hlúpe stáť na chodbe, keď sa dalo pozhovárať aj inde, takže sme mlčky prešli do mojej izby.

"Najprv by som mala začať s ospravedlním. Veľmi ma mrzia tie veci, čo som povedala. Viem, že ich nebudem môcť už zobraz späť," chopila som sa voľnej príležitosti a začala, "uvedomila som si, že mi aj tak iba išlo o to vyhrať hádku, aby som nadobudla pocit, že mám veci pod kontrolou," potrebovala som sa konečne zbaviť tej ťažoby.

"Pod kontrolou?"

"Musíš uznať, že sa mi to už vymyká. Sám si povedal, že svojím konaním ohrozujem ostatných. Chcela som ochrániť jednu osobu a schytala to druhá, išla som sama do presily nedbajúc na výsledok a to sú veci len za posledných dvadsaťštyri hodín," pripomenula som mu, keby náhodou zabudol čoho som schopná.

"Bol som vytočený z toho, že si ma nepočúvla. Preto som to povedal," dohováral mi. Super...ešte bude mať kvôli mne výčitky svedomia. Zaslúžila som si to. Potrebovala som sa konečne spamätať.

"To nemení na fakte, že som sa správala ako úplne ignorantský idiot. Bolo mi jedno, čo hovorím a komu tým ublížim a to si si nezaslúžil," správala som sa naozaj hlúpo.

"Veľkú zásluhu na tom mám aj ja," nechápala som ako zrazu môže znieť tak pokojne.

"Spike!" všimla som si, že si svoju pozornosť začal pýtať môj milovaný, chlpatý maznák, ktorý začal na mňa skákať...chtiac nechtiac sa tým celý rozhovor odložil.

"Chce ísť von," uškrnul sa Steve.

"Očividne nemám na výber," zasmiala, som sa. Spikovi sa odolať nikdy nedalo, navyše som s ním nebola vonku celú večnosť.

"Môžem ísť s tebou."

"To by bolo super. Zvládneš to?" nepozdávala sa mi predstava, že by mal ísť von po tom, čo ho napadol škorpióni mutant.

"Vyzerám, že nie?" to bola trefná otázka. Na pohľad vyzeral maximálne v poriadku, no to bol iba môj laicky pohľad na vec.

"Ak mam byť úprimná, tak nie som odborník na jedovaté uštipnutia," odborník môžem byť maximálne v nasieraní ľudí. Áno, to mi ide na jednotku.

Zhodli sme sa, že skočíme rovno za Buckym, keďže sme mu povedali, že ideme na obed a skončilo to bojom uprostred Times Square...z toho by sme sa len tak nevykecali a ani keby sme neboli vo všetkých médiách.
Následne som odišla rovno pre bundu a zobrala Spikovu vôdzku. Od nadšenia lietal po celej miestnosti a čakal až konečne vyjde von. Za ten čas, čo som bola preč, sa povahovo ani trochu nezmenil. Stále to bolo rovnako energické a priateľské šteňa, s tým rozdielom, že bol zase o dobrý kus väčší.

Po chvíli sa vrátil aj Steve a mohli sme vyjsť z Toweru. Vykašľala som sa na Lynn krytie, vláda už po mne nešla a pohľady okoloidúcich, ktorí ma spoznali som neriešila. Týždne som chodila v utajení a chcelo to už zmenu.
Tichou dohodou ostala naša hádka v Towery, aj keď som rozmýšľala, že sa k nej vrátim. Správala som sa až príliš hlúpo na to, aby sme sa mohli tváriť, že sa nič nestalo...veď som o neho skoro prišla.