Bezcitná mrcha

(23) Preto som taký krásny.

Ako dlho si vegetarián?“ Spýtam sa po chvíli ticha, keď sa ozýva len jeho chrumkanie mrkvy a zeleniny. Raz za čas si slamkou odpijem z koly, no inak sa medzi nami neobjavuje žiadny náznak komunikácie či zvuku, kým to ticho napokon nepreruším.

,,Bude to už nejaký ten rôčik.“ Odpovie, hneď len čo dožuje obsah jedla v ústach. Vau teraz normálne viem ako dlho. Nemôžem si v hlave odpustiť sarkastickú poznámku, ktorú však prehltnem a nahlas poviem až normálnu otázku, pri ktorej sa nemusím báť, že by náhodou niekoho urazila.
,,A nechýba ti to? „ Mám na myslí mäso a všetko ostatné, čo ponúka rozmanitá strava avšak neviem odhadnúť, či ma pochopil alebo si o mne pomyslí aká som husa.

Nerozhodne pokrčí jedným plecom. Mne však stačí, že pochopil moju nedomyslenú otázku. Je mi šuma fuk, ak sú jeho odpovede vyhýbavé a bude mi to fuk dovtedy, kým ma dokáže chápať.

,,A tebe nevadí, že kvôli tvojmu žalúdku musela zomrieť svinka?“ povie to tak zvláštne, až mám pocit akoby poúčal malé dieťa o potrebe chrániť život bezbranných zvierat. Prebúdza to vo mne chuť ho provokovať.

,,Ani nie, popravde je to veľmi výborné, daj si.“

Natiahne k nemu ruku s hamburgerom a natisnem mu ju priamo pod nos. V zelených očiach mu zasvietia hravé iskry. Pusti z rúk vidličku, oprie sa dozadu o operadlo plastovej stoličky, čím sa celkom jednoducho dostane z dosahujú ruky s hambáčom a prekríži si tie svoje na prsiach.

Ach. Mať svaly ako on by mali byť minimálne nelegálne, pretože ako si oprel predlaktia o hruď, všetky bicepsy, tricepsy či aké iné cepsy, ktoré má sa akosi stlačili a zväčšili objem.

,,Nie, ďakujem. Aj tak mäso z rýchleho občerstvenia by sa malo hanbiť, že sa vôbec ako mäso pokúsilo tváriť. „

Ticho s ním súhlasím, ale nahlas nič nepoviem. Len naňho hľadím obarená pohľadom na jeho postavu. Trápnosť celej situácie si uvedomím až o pár sekúnd a sklopím zrak. Hlúpa, hlúpa! Dokáže niekto spočítať koľko razy, som sa choval ako úplná hlupaňa? Snáď sa nečervenám.  Cítim však všetku červeň, ktorá sa mi natisla do líc, takže viem, že sa rozhodne červená ako najčervenejšie muškáty.

Nemám slov a preto len mlčím. Umenie komunikácie som nikdy nemala v malíčku. Dokázala som blbnúť, vravieť bezduché hlúposti ale ak sa trebalo seriózne rozprávať bolo som vyradená. Nehovoriac o tom ako sa začnem správať zvláštne ak sa mám rozprávať s niekým, kto je pekný a neodolateľné sexi. A slovo zvláštne to vôbec nevystihuje. Na vyjadrenie môjho podivuhodného správania však ešte nevynašli žiadne slovo. Teda áno hlupaňa sa na to hodí bravúrne.

,,Počkaj myslím, že si mala pravdu, našiel som chrobáka. „ prehovorí, čím ma vytrhne z mojich myšlienok. Veľmi krásne ďakujem za vyslobodenie, pretože si nechcem predstavovať, kam až by bola moja hlava schopná zájsť.

Vezme ho medzi prsty a natiahne sa ku mne, pričom ja vyskočím, prevrhujúc na stole kolu, ktorú nedokázal papierový kelimok s plastovým viečkom udržať vo svojom bezpečnom vnútri a vypustil ju všetku na rovnú plastovú dosku stola a ako sa rýchlo odsuniem stolička dopadne s rachotom na zem.

No nikomu to nevadí. Pretože o pol druhej v noci je celý podnik prázdny a jediný, kto tu okrem nás je sú traja unudený zamestnanci, ktorí sa nemôžu dočkať konca smeny. Takže nám len venujú pohľad vraviaci: nekazte nám deň, pre zmilovanie nugetkové.

,,Teba museli niečím buchnúť po hlave alebo si pri narodení vypadol doktorovi na dlážku ?“ poviem skôr ako suché konštatovanie než ako otázku ale stále by bolo lepšie ak by som to myslela ako otázku, keďže by sa tak naša konverzácia niekam posúvala a neboli by sme ako v deji absurdnej drámy. Schytím do ruky tých pár servítok, ktoré nám veľkoryso pribalili k jedlu a pustím sa do rýchleho zastavovania škody, ktorú som narobila. Je to ale ako boj s veternými mlynmi, pretože tie tri či štyri papierové utierky nemôžu ani v najmenšom zastaviť takmer pol litra tmavej tekutiny.