Bezcitná mrcha

(17) Infekcia alebo aj nie

Venované Mia00017

Mám strach. Nie strach z toho, že ma niekto okradne, napadne alebo niečo tomu podobne ale strach, že do mňa vidí, že mi vidí takmer do žalúdka, má ma prečítanú a tým pádom vie aj o mojich najtajnejších myšlienkach a mam strach, že mi ublíži.

Nie fyzicky, ale že sa dostane príliš hlboko pod moju kožu a zavŕta sa až veľmi do mojej hlavy, že sa ma pokusy vlastniť, ovládnuť ma, kontrolovať každý môj krok a vravieť čo môžem a čo zase nie, že v ňom stratím svoje ja.

A na druhej strane, bojím sa, že táto noc ma dopredu napísaný scenár ako všetky noci väčšiny nočných mužov a ja budem, spoločne zo svojim menom zhodená do priepasti zabudnutia tak, ako všetky predo mnou. No najväčšmi sa bojím, že odtiahne svoju hlavu od tej mojej a že odíde, pretože to posledné čo chce, je byť tu so mnou a keďže pred chvíľou predal ,,štafetu stráženia Viviani niekomu ďalšiemu a nemusí sa viac starať, lebo on si snáď svoju časť povinnosti splnil, nie?"

Alebo tak nejak to povedal Štefanovi, barmanovi, dreďákovi alebo ako som ho to nazvala, hoci mne vravel, aby som naňho počkala pri bare, keďže si potrebuje niečo súrne vybaviť, do pár minút je späť a tak ma odvezie. Nepovedal však kam, preto tu sedím, na slamku usrkávam koktail, ktorý ako mi povedal dreďák: ,,Vieš, ma viac alkoholu ako sa zdá, tak to s nim neprežeň, pretože ti rozhodne do pár minút udrie do hlavy. "
Ale ja nedbám.

Po pravde kto verí, že sa vráti nech zodvihne ruku. Myslela som si. Nikto! No pekné, pozitívne myslenie a nádej na lepší život vymrela? Pretože nebudem klamať samú seba, aj keď to často robím, táto noc je celá na hovno a ja nakoniec budem musieť aj tak nad ránom šliapať peší cez tmavé mesto domov, presne tak ako už veľa krát a nie aby mi vadilo ísť samej domov ale skôr ide o to, že bývam na druhej strane mesta, čo je strašne ďaleko, takže by som odvoz s radosťou privítala ale iba ten, nič viac.

Radšej ako byť pre niekoho jednorazovka budem kráčať sama.

Sama a unavená. Mala by som zodvihnúť kotvy, aby sa mi do rána podarilo dostať do postele no jedine čoho som schopná je počúvať Štefana. No hej je to dobrá výhovorka, lebo sedím tu len kvôli možnosti, že Betón neklamal a skutočne sa vráti naspäť aj napriek faktu, že tomu sama neverím.

,, Hrozne ma nasrala, išla predo mnou tlačila vozík a hoci sa tvárila že velice nakupuje, po cely čas len počítala koľko kcal majú jednotlivé potraviny a snažila sa neprekročiť svoju dennú dávku kalórií.

Mala také vysoké podpätky, že som len čakal, kedy si podvrtne členok a to jedine čo som chcel bolo kúpiť si niečo do žalúdka a utekať na šichtu, ktorú som už aj tak takmer nestíhal.

Lenže ten obrovský vozík, ktorý pred sebou tlačila, aj keď ňom mala len jeden nízkotučný jogurt a balíček sušených banánov, blokoval cely prechod uličky. Vieš čo ma však nasralo najviac, keď som ju predbehol, odrazu vedela ísť rýchlo a kým som di vybral z regálu desiatu štyri krát mi nabúrala s vozíkom do päty."

V rukách drží šeiker a mieša v ňom drink, zatiaľ čo rozpráva. Ide mu to od ruky, to rozprávanie ani moc nie ale ten spôsob akým si to prehadzuje z ruky do ruky, ako prilieva tekutiny a predvádza sa ukazuje aký je profík vo svojom obore a baví ho to, bezpochyby.

Štefan a jeho historka o tom, ako nakupoval v nejakom hypermarkete a prilepil jednej ženskej na kabelku ten biely pásik, ktorý je na tovare a ktorý keď nie je deaktivovaný pípnutím predavačky, pri východe pípa, čo ma za prvé vôbec nebaví, za druhé som príliš unavená aby som dokázala počúvať niečo nezáživne a za tretie, stále odbehuje aby obslúžil ostatných zákazníkov a vždy zabudne, kde skončil, čo mu musím dookola pripomínať.