Bezcitná mrcha

(19) Najskôr mám nízke IQ

****************Prítomnosť***************

Podlahu som vytierať nemusela. Nakoniec som do hubky vpila všetku rozliatu tekutinu a kuchynskou papierovou utierkou som to zotrela do sucha.

,,Prečo si to tričko nevyzlečieš?" Opýtam sa bez rozmýšľania, pretože ma znova rozbolela hlava.

,,Máš pravdu." To sakra mám. Chytí to tričko za len a pretiahne si ho cez hlavu. Potom ho skruti do zvláštnej hrudky a pohodí na linku.

Prehltnem, pozriem na jeho opálené telo a široké ramená a radšej, skôr ako si všimne môj uprený pohľad, obrátim hlavu. Tvárim sa, že ma zaujal vzor na obruse na stole. Sú to zvláštne čiary a rôzne pokrútené obrazce. No nevnímam čo presne to má predstavovať, pretože celú miestnosť odrazu vyplňuje on.

,,Sadni si." ukáže na stoličku, no neviem si predstaviť, ako by som mohla pokojne sedieť, zatiaľ čo mi bude čistiť ranu a bude hrozne blízko. Skláňať sa nado mnou, a ako mu budem môcť pozerať do očí.

Opriem sa zadkom o stôl a vyšvihnem sa naň. Venuje mi pohlaď, zvláštny pohľad, akoby mu bolo jedno čo robím, akoby vravel, rob si čo len chceš.

,,Hmmm." Chcem niečo povedať, čím obhájim svoje konanie alebo niečo, čo sa bude hodiť na túto situáciu, ale nič mi nenapadne. Klasicky. Preto len sedím, pohupujem nohami dopredu a dozadu akoby som bola trošičku jednoduchšia, s nízkym IQ.

*
*
*

Kým mi čistil vodou ranu mala som dostatok  času si prezrieť jeho tvár a každým pohybom, gestom či výrazom mi stále viac a viac pripomínal Mateja.
Nájde mi však do hlavy, prečo by sa tváril, že je niekto druhý. Aký na to môže mať dôvod? Mne samej to nedáva zmysel a najskôr sú zase len domýšľam.

Všimnem si, že má na ľavom ramene, kúsok na kľúčnou kosťou jazvu. Dlhú asi ako môj ukazovák a vodorovnú.
,,Čo sa ti stalo? opýtam sa po chvíľke premýšľania a odhodlávania sa. Končekmi prst po nej jemne prejdem, tak že môžem cítiť aká je drsná a nepravidelná.

Svaly sa mu hneď napnú a mykne ramenom, zhadzujúc mi ruku. Mračí sa. Tak zlato sa mračí, až si pripadám ako hlúpaná.

,, Nič čo by stalo za reč." Povie po chvíli pokojne. Okej. Dobre. Budeme sa tváriť akoby nič. Ja to dokážem ale čo ty? Pomyslím sú pri pohľade na zimomriavky, ktoré sa mu objavili na koži.

Nakoniec mi zalepí ranu dvoma tenkými pásikmi leukoplastu a zastrčí mi vlasy, ktoré mi vypadli z copu za ucho.

,,Tak a je to." Usmeje sa a odstúpi odo mňa, aby si prezrel svoje ,,dielo". Potom ma chytí za boky a zloží na zem.

,,Idem sa prezliecť. Budeš v poriadku, ak ťa tu nechám na chvíľu samú?" spýta sa a keď prikývnem, otočí sa mi chrbtom, a vyberie sa smerom do chodby, preč z kuchyne. Cestou, ako kráča po chodbe vidím už len jeho chrbát a zadok v teplákoch. Ak som si doteraz myslela, že by to mohol byť Matej, teraz som si už stopercentne istá.

No hej, presvedčil ma jeho zadok.

Sadnem si ku stolu, hlavu položím na stôl a dívam sa na dvere, za ktorými zmizol, zatiaľ čo sa mi oči privierajú.

***************Piatková noc**************

,, Poď sem." Pritiahol si ma úplne k sebe tak že sme boli na sebe nalepený ako cestujúci v metre, keď je na námestí protest.

,, Čo to robíš?" Skríkla som naňho a chcela sa znova vrátiť do predošlej vzdialenosti, no zastavil ma.

,,Budeme tancovať ako tam tí dvaja." Pozrie sa na pravo a ja nasledujúce jeho pohľad vidím chlapa a ženu, ktorý tancujú nacapení na seba. Jeden na druhého tak veľmi, že si nie som istá či ešte tancujú alebo už majú sex.

,,Tak na to zabudni."
Zodvihne jedno obočie v nedôverčivom výraze tváre a provokatívne sa usmeje vraviac: ,, Nebuď smiešna. Desať sekúnd a ten tvoj Romeo sa dostaví ako na koni."

Desať sekúnd? Niekto si tu priveľmi verí.
,,Ale no tak nebuď sodná, veď je to len hlúpy tanec." provokuje kým nakoniec neprikývnem.

,,Tak dobre." Vzdychnem nakoniec a zo vztýčeným prstom pred jeho tvárou dodám: ,, budeme menej horlivý ako ony." Na to prikývne on. Predstavím si ako to asi vyzerá, keď na neho zdvíham prst ako na psa a napadne má len jediné zamaskovanie. Brnknem mu po nose. Po Tom malom, trošku dohora vyhrnutom nose, ktorý by sa viac hodil na ženskú tvár ale jemu sedí medzi očami obstojne.

Desať, deväť....V hlave si spustíme odpočítavanie od desiatich a nedôjdem ani ku päťke, Keď za sebou začujem nadávku a hneď sa ocitnem otočená o 180 stupňov, hlavou narážajúc do jeho hrudi. Sakra, to bolo rýchle. No teda.

Okolie sa so mnou nepríjemne zatočí a môj žalúdok zaútočí na moje telo, protestujúc proti všetkému tomu alkoholu, ktorý sa doňho dnes dostal.
,,Čo to? " spomalene zodvihnem hlavu a keď sa stretnem s jeho nasratým pohľadom, zarazím sa. Najprv nim prepáli mňa a potom niekoho za mnou pozerajúc naňho ponad moju hlavu. Na Karola. Vidím ako zatína čeľuste a snaží sa ovládnuť aby nebodaj nestrhol bitku. V snahe ukľudniť ho a presmerovať jeho pozornosť na niečo iné mu chytím ruku, ktorá zviera moje rameno a syknem, no jeho pozornosť nepritiahnem.

,, Sakra, pusť!" Šklbnem ňou, no iba čo mi obmotá prsty viac okolo ruky, akoby sa mi ju snažil rozdrviť. Celý čas šľahal imaginárne blesky na Karola a aj hlupák by videl, ako si ho premeriaval. Ako predátor, ktorý sa rozhodol biť. Nechcem aby sa tu pobili. Musím myslieť na Karolov pekný nos, ktorý by po strete s jeho veľkou rukou nevyzeral ako teraz. A nechcem vyvolať barový bitku.

Aj keď ťa predstava, že by sa o mňa pobili dvaja chlapi... Stačí. Moje myšlienky by sa hneď mali uberať normálnym smerom.

,, Matej... Mohol by si? Matej, prosím." Zaprosíkam, konečne získavajúc jeho pozornosť, no len čo jeho oči spočinú na mne, roztrasiem sa. Je vytočený, priveľmi na to, aby sa len tak upokojil, pretože jeho pohľad nevidí mňa. Je to zvláštne a neviem to vysvetliť ale mám pocit, akoby bol teraz niekde v minulosti akoby mal de javu. Bol v podobnej situácii ako niekedy v minulom čase, mieste a priestore a žiarlil, nie na mňa, ale na niekoho iného.

,,Ty drž hubu, s tebou si to vybavím potom." Jeho slová sa ma dotkli, priveľmi na to, aby som ho poslúchla a skutočne ostala ticho, hoci v tejto chvíli vyzerá viac než len hrozivo. To skutočne povedal, to čo povedal? Vždy som bola vzdorovitá a táto moja dávno pochovaná vlastnosť, hej naučila som sa poslúchať, sa vo mňa prebúdza a som pri najmenšom tak naštvaná ako on, navyše ja mám na to právo a aj motív, on len svoju žiarlivosť. Nepatrím mu, sakra, veď som ho bližšie spoznala až túto noc.

Vytrhnem sa zo zovretia jeho ruky, vediac, že na mieste kde boli jeho prsty budem mať škaredú modrinu, presne odtlačky jeho prstov ale nedbám.
Najrozumnejšie čo mi napadne, ako odkloniť jeho pozornosť od Karola a presunúť ju na mňa je drgnúť doňho, poriadne celou silou sa zapriem do jeho hrude v pokuse ho od seba odraziť, hoci s nim to ani nepohne.

Viete, kedy som vážne naštvaná, takmer do stavu nepríčetnosti? Keď nadávam. A v tomto momente mám na jazyku hádam všetky nadávky, ktoré poznám..

,,Kurva, snáď si nemyslíš, že by si mi mohol rozkázať s kým môžem a nemôžem tancovať! Nevlastníš ma! Ani ty, ani nikto iní." A svoje slová ukončím ďalším drgnutím do jeho tela. Môjmu opitému ja to príde ako úžasná možnosť, tej intelektuálne zmýšľajúcej ako totálna kravina, našťastie alebo na nešťastie tá časť je práve mimo prevádzku. Takže môjmu telu vôbec nerozkazuje.

Získam tak ale jeho pozornosť.
,, Prestaň! Čo si šialená?"