Bezcitná mrcha

(3) Ahoj kráska.

*********Piatková noc**********

Zastavila som sa. Zdalo sa mi to alebo som vážne zazrela Michala? Toho ešte nepoznáte. Bol to môj „kamarát“ z minulosti, z pred dvoch rokov. Dlhý príbeh, pokúsim sa ale zhrnúť to najpodstatnejšie. Bol to kamarát priateľa mojej najlepšej kamarátky Jenn. Boli sme spolu v bare, Jenn ma s nim chcela dať dokopy, aby sme mohli chodiť na dvojité rande.

V tú noc, pred takmer dvoma rokmi, sa má pokúsil zdrogovať. Podarilo sa mu to, ale ďalej sa veci nediali tak ako chcel. Našťastie som sa od neho úplnou náhodou dostala. V tom stave som sa túlala nocou. Bola som vtedy takmer na prechode keď do mňa vpálilo auto.

Po tej nehode som bola v kóme sto desať dní. Ľudia, ktorí sa prebudia z takej dlhej kómy si zvyčajne nič nepamätajú, so mnou to bolo inak. Stratila som cítenie. Akékoľvek. Bolo to ťažké obdobie, rehabilitácie, terapie všetky tie nemocnice, vyšetrenia a napokon súd.

Vodička toho auta to neprežila, Michal šiel za mreže, predsa len mala som vtedy šestnásť, takže ma nemohli poslať do chládku. On tam však mal stráviť dosť dlhú dobu. Celý ten proces šiel akoby pomimo mňa, pretože Marko sa ma snažil udržať ďalej.

Preto som chvíľu nemohla uveriť, že by tu Michal naozaj bol. Jeho trest odňatia slobody bol určite dlhší ako dva zasrané roky, sakra. No nemala som tušenia koľko presne.

No bol to on. Práve vchádzal ale stratila som ho z dohľadu keď sa zamiešal do davu. V momente som zaradila spiatočku a snažila sa stať neviditeľnou. Nemal tu byť. Keby sa o tom dozvedel Marko zabil by ho.
Sadla som si k baru a bola som si tak veľmi istá, že si ma nevšimol. Na chvíľu som si dovolila čas sa upokojiť, ale tak príšerne veľmi som sa z mýlila.

V jednej sekunde som sa uisťovala, že som už mimo nebezpečenstva, v ďalšej sa jeho úlisný ksicht objavil tesne vedľa mňa .
,,Ahoj kráska . Dnes sama? Nezopakujeme si naše posledné rande bolo to celkom fajn." Povedal posmešne, pomaly sa ku mne nakláňajúc. Narušil môj osobný priestor, cítila som sa príliš nesvoja.

,,Odpáľ." Vrazila som mu do ramena na také útle dievča dosť veľkou silou, poháňaná panikou a strachom,  ktorý vo mne vyvolával. Zakolísal sa na stoličke a prehrabol si prstami svoje hnedé vlasy, no inak si z môjho postoja voči nemu absolutne nič nerobil. Z hrdla sa mu dostal hrdelný smiech:
,, No poviem ti ty máš ale šťavu už sa nemôžem dočkať, kedy budeme zase spolu... sami."

Mala by som cítiť strach, no dostavil sa iba neznesiteľný hnus, panika sa stratila. Očami som blúdila okolo, snažila som sa nájsť Marka no nevidela som ho. Prečo tu teraz nebol aby ma ochránil. Chcela som naňho kričať ale kvôli hlasnej hudbe by ma aj tak nepočul.
,, Viviana spamätaj sa. Vzchop sa!“ dodávala som si v duchu silu.
Vzal mi do dlane tú moju, vytiahol ma za stoličky a chcel ma ťahať preč.

,,Pusť ma! " potrhla som rukou. Zasmial sa môjmu chabému pokusu.

,, Pusť!“
Dávala som mu šancu na to aby si rozmyslel svoje skutky, predtým ako som vyskúšala tie užasne boxerské hmaty a rany aj na niekom iného ako na trénerovi, boxerskom mechu a Markovi. Rukou som nahmatala najbližší pohár a využívajúc moment prekvapenia som mu jeho obsah vychrstla priamo do jeho prasacieho výrazu. Skôr ako sa spamätal, zovrel som ruku v päsť a vpálila som mu do sánky poriadnu ranu.

V ruke ma zabolelo, vedela som, že to najskôr odniesli moje hánky, no tu bolesť vyvážil pocit zadosťučinenia

Dlhé mesiace strávené búšením do boxovacieho mechu priniesli svoje ovocie. Hlava mu odletela doprava ale to iba kvôli nečakanosti daného úderu, na ktorý nebol pripravený. Rozhodne nebol pripravený na úder od baby.
Navyše sa do celej potýčky vložil môj ,,priateľ,, barman s dredami, za čo mu budem navždy vďačná. Popravde som ľutovala, že som sa k nemu pred chvíľou správala tak ignorantsky. Chytil ho pod krk spoza baru ale ja som už na nič nečakala. Schmatla som zo stoličky kabelku a dnes večer už po druhýkrát a naposledy ťahala čiaru k východu.