Bezcitná mrcha

(15) Pravda, ktorá nepríde

,,Tak, aký si mala víkend?" Opýta sa ma Bob sadajúc si na stoličku za svoj stôl. Ja sedím oproti nemu na kresle a obzerám sa po jeho kancelárií. Je malá s veľkým oknom, stolom z masívneho dreva, na ktorom sú poukladané kopy papierov a dokumentov a fotky jeho najbližších a kamarátov. Pozerám sa všade naokolo, len aby som sa nemusela pozerať naňho, pretože byť tu je posledné, čo som dnes chcela.

Od mojej poslednej návštevy sa tu toho veľa nezmenilo, ani sa nemohlo keďže som tu takto sedela minulý pondelok, aj predošlý a aj ten pred ním a určite všetky pondelky tohto roku.

Bob je môj terapeut. Nemá vyštudovanú psychológiu ale rozumie mi, viac ako ktokoľvek. Má okolo tridsiatky, možno viac, ale nikdy som nemala odvahu spýtať sa na jeho vek. Má vrelý úsmev, svetle vlasy na spánkoch mierne prešediveli, je strednej postavy a výšky, má zvláštne silnú charizmu a prehnané žiarlivú manželku, ktorá pravdepodobne môže za väčšinu jeho šedín a vrások.

Jeho dve osem ročne dcérky, dvojičky Annu a Tatianu som si veľmi obľúbila. Pár krát som ich bola strážiť a hoci deti veľmi nemusím, rozhodne nemám vo zvyku rozplývať sa nad ich oslinenými tváričkami a uprdenými pokakaními zadočkami, tie dve mi veľmi prirástli k srdcu, pravdepodobne preto, že už z plienok dávno vyrástli a teraz skôr každého otravujú nekonečnými otázkami začínajúcimi slovom ,,prečo" a činnosti, ktoré sú podľa nich nuda. Keď si predstavím, aká sú ony dve banda, je mi ľúto, že som nemala sestru.

V skutočnosti bol profesorom matiky na strednej, ktorú som navštevovala aj keď je pravdou že som viac času školy strávila niekde sa flákajúc ako učením v nej, čo sa odrazilo na mojich známkach. Pred časom, po tom čo ho vyrazili a na jeho miesto dosadili dcéru riaditeľky, v sebe objavil zvláštne schopnosti a stál sa z neho poisťovák , ktorého hobby je počúvať moje zmetene myšlienky a potom si zo mňa uťahovať. Mam pocit, že nech by som urobila čokoľvek, on by ma podporil.

Je pre mňa takmer ako starším bratom, no keby som mala porovnať svoj vzťah s Markom a s Bobom, musela by som skonštatovať, že s Markom síce máme napoly rovnakú krv, Bob je pre mňa rovnako dôležitý.

Bojím sa začať hovoriť, pretože by sme tu strávili cely deň minimálne, možno aj to je dôvod, prečo sa ma nikdy neopýta aký som mala týždeň, lebo potom by sa mohol ubytovať v kancelárii, lebo by som mala čo vravieť minimálne na štyri dni.

Nevravím teraz, že sa v mojím živote deje toľko zaujímavých veci, práve naopak je skôr nudný, ale zvyčajne sa snažím všetko vidieť z viacerých uhlov a mam navyše problém držať niť monológu, čiže stále odbieham k iným témam a nedokážem sa sústrediť na jednu vec.

No nečudo, keby som bola chlap, okej, oni to vedia, nie ako my, ženy. Niekedy som chcela byť chlap, nemať ženské problémy : oblečenie, líčidla, ohováranie a mesiačiky, hlavne tie. Potom som si uvedomila, že v živote by som nechcela mať medzi nohami vtáka, ešte by mi uletel, to zistenie zo mňa spravilo spokojnejšiu ženu.

,, Mala som hrozný víkend. Čoby len víkend, od piatku som zažívala hotovú apokalypsu, jednu katastrofu za druhov."
,,Vravíš, že bol hrozný? Asi by ma to nemalo prekvapiť" povie s dávkou irónie. Väčšina mojich rozprávaní začína práve tým aký hrozný bol môj víkend. Raz sa sťažujem na to, že sa nič nedialo, inokedy, že sa stalo príliš jediná vec sa nikdy nemení, každý víkend ma niekto naštve, naserie, vytočí do nepríčetnosti.

Nechápem, som taký nekonfliktný človek, kľudne by som mohla dostať Nobelovu cenu za mier ako Einstein po tom či pomáhal pri vynájdení a zostrojení prvej atómovej bomby, ktorej prostredníctvom sa dostali ma druhy svet tisícky ľudí. Netuším, čo som tým chcela povedať, pretože nemám pocit, že tato moja argumentácia vo váš umocnila pocit môjho zmierlivého konania.