Bezcitná mrcha

25. Marko, koniec a ticho

Marka povolali naspäť do armády pred dvoma týždňami a hoci mi väčšinu času liezol na nervy, pomaly mi začína chýbať. Veľmi chýbať.

A tak to prišlo, sotva dva týždne po jeho odchode zazvonili na dvere dvaja uniformovaní vojaci. Nie v obyčajných uniformách, ale v plnej paráde s kamennými výrazmi na tvári. Nemusím byť ani génius, aby mi všetko došlo.

Napriek tomu nevnímam ich slová. Do ruky mi strčia škatuľku s jeho osobitnými vecami, akoby sa celý jeho život dal scvrknúť do tak malého predmetu.

Ako v tranze krútim hlavou a oči sa mi zalievajú slzami. Je koniec. Nemôžem stále uveriť, že už tu nie je.
Bez jediného slova sa vrátim do domu, ani neviem, či som zavrela vchodové dvere a zvalim sa na koberec.

Krabička leží vedľa mojej hlavy a ja po dlhom čase niečo cítim. Bolesť mi zviera vnútro a rozbíja ma na tisíc márnych kúskov. Hoci sa trasiem necítim chlad.

Stále nemôžem uveriť, že už tu nie si Marko. Na tom koberci ležím až do večera, potom už sa to nedá vydržať.

Vybehnem z domu na ulicu a bežím čo mi stačia sily. V hlave mi bežia tisíce myšlienok, nemôžem ich zastaviť. Chcem aby stíchli. Chcem aby som nepočula hlasy, vraviace, že som ostala sama. Úplne sama na celom svete.

Marko bol jediný člen rodiny k, ktorý za niečo stál... Napokon ma opustia sily.

Sú ľudia, bez ktorých váš život nemá zmysel, ten môj nemá zmysel bez teba. Ja... Cítim sa, akoby odišiel kúsok mňa spoločne s tebou. Neviem čo mám robiť, ako mám ďalej kráčať, keď moja myseľ kričí aby som bežala, vrieskala, niečo rozbila, vrazila niekomu, ale jediné čo dokážem je stáť, padnúť na kolená a plakať.

Udierať päsťami do tvrdej zeme, pretože tú nie si a kričať po spravodlivosti k bohu, pretože mi ťa vzal. Moje srdce sa rozbilo na márne kúsky a už nikdy nikto nebude môcť zaplniť tú dieru v mojom vnútri, pretože mi prestrelili hruď, duša z nej vyletela a nechala mi len bolesť, ktorá bolí viac ako tá fyzická.

Mám chuť si trhať vlasy, zvaliť sa niekam do kúta, objať si rukami kolená a zahnať ten chlad. Kolísať sa zo strany na stranu, až sa zbláznim, lebo ak mi niečo neutíši tu bolesť, udusím sa. Vo vrecku nahmatám fľaštičku s liekmi, ktoré som zhrabla z kuchyne predtým, než som vybehla z domu. Naraz si ich nasypem do úst a zapijem niekoľkými hltmi vodky, ktorá mi páli ako tečie dole hrdlom všetko od jazyka až po žalúdok.

Cítim ako sa pilulky šmýkajú dole hrdlom. Už len chvíľu, chvíľočku a tomu všetkému bude koniec. Zvalím sa na chladnú zem a plačem, nezáleží, že som uprostred parku. Ale už bez bolesti, len s prázdnym vnútrom a smrťou v pohľade.

Miláčikovia moji,
Toto je na dlho posledná kapitola v príbehu. Prišlo mi spravodlivé, dať Viviane a celej Bezcitného ako taký koniec, než nechať všetko otvorené.

Niekde som sa v príbehu sekla a teraz by som potrebovala vrátiť sa do žltej časti, v ktorej som zle odbočila a prejsť na iný smer.

Každopádne netvrdím, že sa jedného dňa k tomuto príbehu nevrátim a neprepisem to celé tak, aby mi viac vyhovoval.

Zatiaľ sa však potrebujem odpútať od faktu, že za mnou ostalo niečo nedokončené, lebo ten pocit neznesiem.

Mám už v pere nový príbeh, ktorý uzrie sveta len čo budem mať aspoň polku napísaní, pretože nechcem aby sa opakoval scenár s nedopisaným príbehom.

Zatiaľ čaute a vidíme sa o pár týždňov pri mojom novom príbehu, tentokrát zo žánru fantasy.

Majte sa.