Šesťkrát hádaj

Koho iného, ak nie teba?

Ohromene som sa pokúšala vstrebať tú strašnú informáciu, ktorá mi pred malou chvíľou vletela do uší. Čože to spravil? Myslí to vážne? Jeho... Jeho brat sa teda... Nezabil na motorke? Gabriel mi klamal? Pokrútila som hlavou. 
,,Ty si... Ty si..." Preglgla som a zahrabla som si prsty do vlasov. Božemôj! Čo všetko ešte skrýva? ,,T-to... Nemyslíš... Takže si mi o všetkom klamal?" 
Videla som, ako sťažka preglgol aj on. ,,Neklamal. O ničom som ti neklamal. Daniel..." Zaklonil hlavu dozadu a pretrel si oči rukou. Potom sa na mňa opäť pozrel. ,,Daniel v ten večer naozaj šiel na motorke. A naozaj ho zrazilo auto." 
Chvíľku mi trvalo, kým mi to všetko došlo. Cítila som, ako sa mi začali triasť ruky spoločne s hlasom. ,,Ten chalan za volantom... Si bol ty?" zašepkala som takmer nečujne. Panebože. Panebože. To nie je možné. Však to nie je pravda? Prosím, nech to nie je pravda! 
Gabriel však prikývol. Privrela som viečka. Nie. Nie! 
,,Teraz to už vieš..." Trpko sa usmial. Bolo pre mňa strašné vidieť, ako sa mu aj pri takomto úsmeve zjavila na ľavom líci jamka, no tá nemala také čaro ako tá, čo sa zjavila pri tom jeho typickom veselom úsmeve. ,,Dúfam, že si spokojná. Zistila si to, čo si potrebovala. Už chápeš, prečo som ti to nechcel povedať? Myslíš, že mňa teší tá odporná predstava? Mám to doteraz pred očami... Ale ak si naozaj o mne myslíš, že som niečo bral... Ak si naozaj o mne myslíš to, čo si nedávno povedala... Je zbytočné niečo riešiť, Amelia. Pretože bez toho, aby si mi aspoň trochu dôverovala, to nejde." S perami v rovnej línii pokrútil hlavou a pobral sa na odchod. Len tak. Bez ničoho. Nechal ma tam stáť. Úplne zmätenú.
,,Gabriel...!" Zvolala som za ním, no bol preč. Ako mi toto mohol tak dlho tajiť? Ako mohol toto všetko skrývať za tým širokým úsmevom? A ako je do toho zamotaná April. A čo Victoria...?
Panebože. Slzy sa mi tisli do očí. Namierila som si to rovno na vécka, absolútne ma nezaujímalo, že budem meškať na hodinu. Čo tam po tom?
Vtrhla som dovnútra ako veľká voda. So slzami už naozaj na krajíčku som sa oprela o umývadlo a opäť raz predýchavala všetko, čo mi Gabriel povedal. Je vrah...? Nie, on predsa nemohol za to, že... Ako to, že... Nemala som ho upodozrievať... Som hlúpa, hlúpa!
Dvere na jednej z kabínok sa otvorili. Takmer mi zabehlo, keď som uvidela v strede miestnosti stáť Victoriu. Človek sa pozrel na jej čižmy na vysokých opätkoch, siahajúce po kolená, tmavé obtiahnuté rifle, tmavofialový pulóver a kožušinovú vestu a povedal, že opäť vyzerá výborne. Ako vždy. Potom však presmeroval pohľad o niečo vyššie a uvidel to, čo som uvidela ja - rozstrapatené vlasy, oči červené od plaču a následkom neho pod nimi roztečená maskara. V ruke žmolila premočenú vreckovku. Akonáhle ma zbadala, zastala obarená takisto ako ja. Smrkla.
Nevedela som, ako sa mám tváriť. Čo mám urobiť. Najradšej by som sa odtiaľ zdekovala.
,,Dostala si, čo si chcela?"
Hrklo vo mne. Jej ľadový tón hlasu sa mi prebodával až do špiku kostí.
,,J-ja..."
,,Myslíš, že som si nevšimla, ako sa k sebe máte? Ako sa na seba usmievate? Myslíš, že som sprostá? Keby si nikdy nebola prišla..."
,,Victoria..." Snažila som sa ju upokojiť.
,,Neber si do úst moje meno!" zvolala, až mnou trhlo. ,,Ty...!" Nebezpečne sa ku mne priblížila. ,,Si tá posledná, ktorá má právo vypustiť z úst moje meno."
,,Mňa to strašne mrzí..." Zopár sĺz si našlo cestičku dolu mojimi lícami.
,,Keď si sa krútila okolo Gabriela, to ti nevadilo!" Precedila pomedzi zuby.
,,Nikdy som nič takéto nechcela..."
,,Čo na tebe vlastne vidí? Si malá šťanda... Nevýrazná... Ani pekná nie si ktovieako." Premerala si ma od hlavy po päty. Jej slová ma naozaj ranili. A to ešte nevedela nič o mojich očiach...
Tušila som však, že z Victorie hovorí viac jej hnev, než ona sama. ,,Boli sme spolu... Viac než dva roky. A potom prídeš ty a všetko zničíš! V priebehu posratého mesiaca, sakra! Dúfam, že si nesmierne šťastná!" Smrkla, no z očí sa jej rinuli slzy. Utrela si ich beztak dosť premočenou vreckovkou. 
,,Nemám z toho radosť. Ver mi," šepla som potichu, pričom som sa objala rukami. Začalo ma drgľovať od zimy. 
,,Ani slovo... Tebe ani slovo... Celý čas... Celý čas som pred tým zatvárala oči. Keď sa rozšírili po škole tie klebety, ako si s ním bola na véckach..."
,,To naozaj nebola..."
,,Nechcela som tomu veriť. Tvárila som sa, že je všetko v poriadku. Ale potom... Potom som vás našla spolu v kuchyni na tej párty. To, ako sa na teba Gabriel díval... Potom bolo všetko tak akosi v poriadku. Naoko. On ti stále venoval pozornosť. Čím ďalej, tým viac. Prestal so mnou chodievať von. Záhadne stále niečo mal na programe. Chodil za tebou, však?!" Nedala mi šancu brániť sa. Aj keď... Ona mala vlastne pravdu. ,,A včera... Včera som videla všetko... A potom sa so mnou rozišiel! Len tak... Kvôli tebe!" 
,,T-to ti povedal...?" 
,,Nie. Vraj... Má rád inú. A koho iného... povedz... koho iného, ak nie teba?" 
,,A-ale..." 
,,Veď by to videl aj slepý!" Zakvílila a skryla si tvár do dlaní. 
Bolo mi jej tak ľúto. Tak moc ľúto! Victoria nebola až taká zlá. Bola len... Súčasťou niečoho a to niečo už prestalo existovať. S Gabrielom tvorili naozaj pekný pár. A ja som im ho celý zničila!
,,Prepáč mi..." Začala som s ľútosťou v hlase. ,,Na tých véckach sa medzi nami nič nestalo, ani dlho potom..." 
Pokrútila hlavou. S bolestnou grimasou si prehodila tašku cez plece a bez ďalšieho slova či pohľadu sa vytratila von na chodbu. 

Gabriel teda Amelii odhalil opäť kus zo svojej minulosti 😶 Čo hovoríte na Victoriu? Javí sa vám ako negatívna či pozitívna postava? Mne jej je aj trochu ľúto.

nez_116