Trpký plač

1.2K 71 9
                                    

,,A... April..."
,,Vážne si mi po celý čas tak hnusne klamala? Vraj s ním nič nemáš? Uisťovala si ma, dočerta, UISŤOVALA!" April bola ako zmyslov zbavená. Chrlila oheň na všetky strany a mne sa nahrnuli slzy do očí. ,,To si hovoríš kamarátka?! Už chápem, prečo si na mňa posledné dni kašľala. Pretože si sa tu zahadzovala s týmto... s týmto..."
,,April, počúvaj..."
,,Ukľudni sa, prosím ťa." Dve vety sme s Gabrielom povedali naraz.
,,Nie! Zahadzuješ sa s týmto idiotom! Ale vieš čo? Najviac ma zaráža tvoja falošnosť. Od teba by som to naozaj nečakala."
,,April, prosím..."
,,Si odporná klamárka!"
,,Počúvaj ma..." Priblížila som sa k nej a jemne som ju chytila za lakeť. Ona ma však od seba prudko odstrčila.
,,Na vysvetľovanie je neskoro, nemyslíš?" Opäť ma rukami odstrčila dozadu. ,,Koľko to už spolu ťaháte, čo?!" Štuchanec.
,,Ne..."
,,Koľko... To... Už spolu.." Za každým slovom do mňa sácala. Nikdy som si nemyslela, že April dokáže byť taká nenávistná.
,,Hej! No tak!" Vrútil sa medzi nás Gabriel, ktorý si uvedomil, že tento incident sa asi zmierením neskončí. April sotila aj doňho, on ju však pevne schytil za zápästia. Metala sa mu v náručí. ,,Prečo mi chceš zobrať aj ju?! Prečo?!" Popritom, ako volala tie slová, po lícach jej tiekli slzy. Božemôj. O čom to hovorí?
,,Nechcem ti ju zobrať, April, chápeš? Nikdy... Nikdy som ti nikoho nechcel zobrať! Nikdy som to nechcel." Prvýkrát v živote som videla Gabriela takého zroneného. Akoby sa všetko to, čo ho vnútri zožieralo, prehrýzlo až na povrch.
,,Si na vine. Ty si na vine. A teraz..." April hlasno vzlykala a ja som nevedela, čo mám robiť. Moja najlepšia kamarátka si prikrývala rukami tvár, aby aspoň trochu utlmila hlasné vzlyky. 
A čo som mala robiť ja? Ničomu som nechápala, iba čo som zistila, že April a Gabriela naozaj niečo spája. A to niečo musí byť poriadne bolestivé.
Stála som tam a hľadela na tú dvojicu. Vyzerali akoby k sebe vlastne necítili až takú nenávisť, akú si preukazovali predošlé týždne. Keď si April odtiahla ruky od tváre, okolo očí mala rozmazanú čiernu ceruzku. Mala som takú chuť objať ju! Ale bála som sa.
,,Ak sa niečo stane... Budeš... Budeš na vine zase." Potom sa otočila na mňa. Vyzerala akoby na moment zabudla, že celé toto divadlo pozorujem ako oddaný divák napäto čakajúci na rozlúštenie zápletky.
,,April... Ja... Prepáč mi."
,,Na to je už neskoro, nemyslíš?" rozhodila rukami. ,,Klamala si mi, Amelia. Klamala si mi, tak dlho! Uistila si ma, že s ním nič nemáš! Och, panebože, ja som bola tiež úplne slepá a sprostá! Toto si kamarátky nerobia. Myslela som, že si iná. Ale zjavne nie. Myslíš iba na seba. Vidno, že si jedináčik." Tie slová ma ranili. Bolo to ako keby mi zapichla dýku do srdca a prešla ňou až do žalúdka. ,,Vlastne si sa s týmto tu," jedným očkom hodila na Gabriela, ,,celkom aj našla."
,,Prestaň hovoriť také blbosti," sykol pomedzi zuby Gabriel.
,,Aké blbosti?! Máš taký pocit, že to je blbosť? Obaja ste sebeckí." O krôčik sa od nás vzdialila. ,,Buď si s ním, keď tak veľmi chceš. Je mi to... Je mi to vlastne jedno. Nezaujímaš ma." Chrstla mi do očí, otočila sa na päte a odkráčala preč. 
Omámene som stála na tom istom mieste ešte hodnú chvíľu, zatiaľ čo Gabriel fajčil ďalšiu cigaretu, opierajúc sa o auto. Videla som, ako veľmi bol rozhodený. Videla som ho takého prvýkrát. Zažila som ho vysmiateho, podráždeného, nahnevaného, no takéhoto nikdy. Ja som však na tom nebola o nič lepšie. Práve som stratila moju jedinú najlepšiu kamarátku. Vlastne... Jedinú kamarátku v živote. Ako som sa asi mala cítiť? Neviditeľná krutá sila ma zožierala zvnútra, tvorila hrču v hrdle, ktorú som nemohla prehltnúť a spôsobila jednu osamotenú slzu stekajúcu po mojom líci. 
Po smiechu býva plač. 
Ale že až takýto trpký, to som nečakala.

Máme za sebou ďalšiu kapitolku 🤗 Konečne ste sa teda dozvedeli reakciu April... 🧐 Myslím, že to vyzerá byť veľmi tragické, či?

nez_116 
   

Šesťkrát hádajWhere stories live. Discover now