Šesťkrát hádaj

Čo prosím?!

,,Jaa... N-naozaj s-som nech... nechcela..." Koktala som ako zmyslov zbavená. Bože, upokoj sa, lebo budeš naozaj vyzerať ako keby si vypila niekoľko pohárikov niečoho tvrdého! Miesta, na ktorých ma ešte pred chvíľou Gabriel držal ma stále pálili. Mala som chuť vyzliecť si tú koženú bundu a zmiznúť z povrchu zemského. Už len pre ten jeho poondiaty úsmev.
,,Chcela, nechcela... Stalo sa," nekompromisne pokrčil plecami. ,,Nič sa nedá robiť, Kučierka." A vtedy... Vtedy som začala čkať. Či už to bolo od toľkej nervozity, trápnych zážitkov, koly alebo len z prítomnosti Gabriela, priamo pred ním mi v nepravidelných intervaloch nadvihovalo plecia a vydávala som naozaj divné zvuky. Čo bolo však najhoršie, vyzerala som ako baba, ktorá toho vypila viac než dosť, nevládze stáť na nohách a ešte k tomu obliala chalana kolou. Chalana, ktorý s ňou bol údajne na véckach cez hodinu biológie. Radšej som si ani nechcela predstaviť, aké reči o mne budú kolovať najnovšie.
,,Koľko si toho vypila?" Keby som ho nebola poznala tak dobre, povedala by som, že Gabrielovi Gelberovi sa v tvári zračil záblesk starostlivosti. Ja som ho však poznala.
,,Nič... Iba toto," ukázala som na jeho tričko a položila takmer prázdny kelímok na najbližší stôl. Iba s povzdychom pokrútil hlavou.
,,Takmer nič v tomto dome nie je nealkoholické, Kučierka. Ani len táto kola. Zmiešala sa s vínom."
Vypleštila som naňho oči. ,,Č-čože?"
,,Hm, už je to tak. Alkohol neobsahuje asi len... čistá voda," mykol plecami na znak rezignovania. ,,Aj to tá z kohútika." Úžas. Stačilo mi málo a mohla som sa pridať k tomu chalanovi vonku.
,,Necítila som to," zamrmlala som. Pomaly, ale isto ma začínala pohlcovať nervozita z môjho správania, z toho, že som to nemohla ovládať, a aj keď som ešte dokázala dobre uvažovať, konanie mi už príliš dobre nešlo. Stačilo mi naozaj veľmi málo a hocičo, čo i len s kvapkou alkoholu mi stúplo do hlavy. Mierne som sa zapotácala s dlaňou položenou na čele. ,,Ja..."
,,Si okej? Nechceš ísť von? Alebo ti mám doniesť vodu? Z kohútika, samozrejme," Gabriel mi zložil ruku z čela a nadvihol mi bradu, aby som sa naňho pozrela. Pohľad mi takmer ihneď zakotvil na jeho očiach, ktoré mi vliali do líc ešte červenšiu farbu. Prekliata kola!
Až teraz som si všimla, že v spleti tej tmavohnedej sa objavujú miniatúrne záblesky zelenej. Bolo to vôbec možné? Nezdalo sa mi to len?
,,N-nie... Som v naprostom poriadku..." Snažila som sa mu vymaniť spod dohľadu, no on ma aj naďalej prepaľoval skúmavým pohľadom. ,,Nevidel si tu niekde... April?"
Otrávene nadvihol obočie. ,,Našťastie nie. Poď," chytil ma tentoraz za predlaktie a začal ma ťahať k nejakým dverám. Nachádzali sa kúsok od nás, hneď vedľa toho gauča, kde si užívalo vzájomnú prítomnosť niekoľko párov. Akonáhle ich moje oči zaregistrovali, zacítila som červeň na mojej tvári.
,,G-gabriel... Kam ma to...?" So strachom v očiach som zastala. Nemala som rada tieto priestory. Dobre som to poznala-zavliecť babu do nejakej izby a potom...
,,Chcem využiť tvoj aktuálny stav a pretiahnuť ťa hneď ako sa za nami tieto dvere zatvoria," zatiahol ironicky. Keď však videl, že mi to naozaj neprišlo smiešne, viac sa ku mne naklonil, až som cítila jeho teplý dych na tvári a zašepkal: ,,Pokoj, Kučierka, nemusíš sa ma báť." Následne otvoril dvere. V momente mi odľahlo. Bola to vskutku obyčajná kuchyňa s typickým nábytkom. Len čo za nami Gabriel naozaj zatvoril dvere, sadla som si na jednu z piatich stoličiek a objala si rukami ramená. Nie preto, že by mi bola zima, skôr z neidentifikovateľného pocitu, ktorý mi zvieral hrudník a brucho. Zachvela som sa.
Gabriel chvíľku otváral skrinky, až z jednej vytiahol pohár so sústredeným výrazom na tvári. Pozorovala som jeho chrbát, kým doňho napúšťal čistú vodu. O pár sekúnd podišiel ku mne so slovami: ,,Až do dna, Kučierka." Neisto som sa natiahla po sklenenú nádobu. Ani som si neuvedomila, že mi za ten krátky čas úplne vyschlo v krku. Kým som lačne pila čistú vodu, on sa oprel o hranu stola so založenými rukami na hrudi. ,,Aj tak stále nechápem, ako môžeš byť takto mimo po pár glgoch vína," myklo mu kútikmi úst kým si ma pozorne premeriaval.
Po poslednom glgu som sa prudko nadýchla. Konečne! Konečne ma prestalo čkať! ,,Nie som na tom až tak... zle."
,,Nie, to nie si. Máš pravdu. Naozaj," pokýval hlavou. Z jeho hlasu som cítila nespočetnú dávku irónie.
,,Nič mi nie je, iba som... Trošku..."
,,Trošku čo?" Šlo ma poraziť z toho, že využíval moje koktanie vo svoj prospech. A neskutočne si to užíval. Namrzene som vstala zo stoličky a priblížila som sa k nemu, odhodlaná mu niečo odvrknúť a nenechať si pritom skákať do reči. ,,Trošku som stretla jedného človeka, ktorý sa mi priplietol do cesty v tom najnevhodnejšom čase a moje pitie si nechal u seba v zajatí trička. A vlastne... Ma to absolútne nemrzí." Zmraštila som nos, v snahe vyzerať viac naštvane. Na malú chvíľu nastalo medzi nami trápne ticho, ktoré sa mi vrezávalo do tela každou jednou sekundou viac a viac. Stáli sme oproti sebe v miestnosti, do ktorej príliš veľa ľudí nechodilo a v tej chvíli v nej nebol naozaj nik. Iba my dvaja. Začínala som cítiť rozlievajúcu sa červeň po mojej tvári, predtým hnevom ovládané telo sa mi začalo opäť chvieť. Najradšej by som zdrhla.
,,Škoda, že si si zakryla pehy," zaševelil akoby nič. Takmer som otvorila ústa od prekvapenia. Čo prosím?!

Snáď sa páčila 😊 Poteší ma akákoľvek odozva 😘 Tak sa zdá, že Gabrielovi sa Ameliin ,,nedostatok" až priveľmi zapáčil 😀😀

nez_116