Šesťkrát hádaj

Bez teba to nejde

Potrebujem tvoju pomoc. Súrne.

Napísala som len, čakajúc či mi vôbec prijme žiadosť na messengeri. Avšak, v momente ako som stlačila ikonku odoslať, oľutovala som to.
,Buď ma vysmeje alebo napíše, že nemá čas. Veď má Victoriu, veľa kamarátov... Je to flegmatický extrovert, predsa sa mu nebude chcieť takto neskoro riešiť takéto blbosti. Určite je teraz niekde v bare a... a... pije alebo... možno mala April pravdu.
A prečo by mi vôbec mal pomáhať? Nemá so mnou nič spoločné. No... Skoro mi rozbil nos. A stále sa na mne smeje. Volá ma Kučierka i keď vie, že to neznášam. Naozaj? Naozaj mi to tak vadí? Raz mi zachránil kožu a dostala som vďaka nemu tú najlepšiu známku z toho otrasného predmetu. Najhoršie je, že potrebujem, aby mi ju zachránil aj tentokrát.'
Strhla som sa na cinknutie mobila. To... Tak rýchlo? Je to on? Schmatla som ho z konferenčného stolíka a rozsvietila ho. Na displeji svietilo jeho meno. Chvíľku som váhala. Už nebolo cesty späť.

Čo sa deje? Si v pohode?

On nevtipkuje?

Ja hej, teda, mozog mi skolaboval asi pred polhodinou. Potrebujem, aby si mi pomohol...

Ak mi nepomôže on, potom už nikto. April tiež nemala ktovieaké dobré známky z matiky a nikoho iného som nepoznala.

Už som sa zľakol, že sa ti zlomil necht... Nestraš ma. S čím konkrétne chceš pomôcť, Kučierka?

Neubránila som sa úsmevu.

Haha, veľmi vtipné, Gabriel. Si doma?

Eejha, to znie lákavo. Chceš ma poctiť svojou návštevou? To aby som si upratal. Ale nepustím ťa k sebe dokým mi nepovieš, s čím chceš pomôcť.

Ja ani neviem, kde bývaš...

Tak prídem ja k tebe. ;) Ja totižto presne viem, kde je tvoj dom.

Som sama doma.

To má byť nejaký návrh? ;)

Oooch, Gabriel, prestaň používať tie smajlíky! Nie, keby prišli rodičia a nájdu ťa u mňa, vysvetľovanie by mi zabralo celý večer.

;) ;) ;) Váážne? To je ale smola... Práve mierim k tebe. ;) ;) ;)

Vyplašene som sa poobzerala po obývačke. Však si len robí srandu ako zakaždým?!

Uťahuješ si zo mňa?

Daj mi dve minútky, Kučierka. ;) Vyriešime tvoj problém raz-dva. ;)

Robí si srandu. Určite. Pri ňom som si nikdy nebola istá tým, čo myslí vážne a čo nie, ale v tej chvíli som sa presviedčala o svojej pravde. Načo som mu vôbec písala?? Kľudne som mu mohla poslať zadanie a on by mi to určite vyrátal bez toho, aby sa trepal ku mne domov. Teda, aby sa o to pokúsil.

Poď mi otvoriť.

Zároveň ako mi cinkla správa, zazvonil zvonček pri dverách. Nie. On to myslel vážne??
Pomaly som prišla k vchodovým dverám a ľadovými rukami sa dotkla kľučky. Prosím, nech to je suseda. Nech to je suseda, ktorá si prišla požičať múku, vajíčka, čokoľvek.
,,Som veľmi potešený tým, že ťa vidím, Kučierka." Na úvod na mňa dopadli tieto slová ako ľadová sprcha. Na moje sklamanie, suseda za dverami nestála. 
,,T-ty... Ako si... Ako si sem prišiel tak rýchlo?" Šokovaná som sa oprela o rám dverí.
,,Bývam na vedľajšej ulici." Až teraz som si všimla, že je mierne zadýchaný a na čele sa mu v žiare pouličnej lampy leskli kvapôčky potu. Alebo to boli len roztopené snehové vločky, ktoré neprestajne poletovali nad mestom už od obeda?
,,Aha. Noo... Poď ďalej." Ustúpila som mu z cesty, aby mohol prejsť okolo mňa.
,,Čo to potrebuješ?" spýtal sa ma cestou do obývačky, po odmietnutí akéhokoľvek nápoja či jedla. Do mojej izby som ho zobrať neplánovala.
,,Ehm... Ja... Viem, že máme medzi sebou uzavretú stávku..."
,,Ktorú si medzitým tak či tak už dávno prehrala," žiarivo sa na mňa usmial, kým si skladal bundu a pohodlne sa usádzal na gauč. ,,Pocit víťazstva je naozaj... skvelý! Mala by si ho niekedy vyskúšať." Žmurkol.
Dobre vedel, že ma to vyvádza z rovnováhy. Robil to naschvál! Prečo musí mať taký pekný úsmev a tú jamku v ľavom líci?!
Zamračená som sa snažila pokračovať tam, kde ma prerušil. ,,...ale naozaj potrebujem tvoju pomoc. Dala mi úlohu na doma s ktorou neviem ani za nič pohnúť, pozerala som sa už do všakovakých riešení príkladov no nič som nenašla. Ešte k tomu nám naparila neohlásenú písomku. Vraj kvôli mne. A teraz ma polovica triedy za to nenávidí, chápeš? Ona si na mňa proste zasadla a ak neprejdem tento poondiaty tretí ročník, nedostanem sa ani k maturite, nepôjdem na univerzitu a potom..."
,,Fajn, fajn, fajn. To stačí, okej?" Slzy sa mi opäť vtisli do očí, no už som nemala silu zadržať ich. Problémy celého dňa na mňa dopadli ako tá najťažšia ťarcha. Najviac ma však znepokojovalo to, pred kým som sa zložila. Sedel tu, na gauči, priamo vedľa mňa s lakťami položenými na kolenách a rukami spojenými v jedno. Len sa na mňa zarazene díval, tentokrát sa neusmieval. Bolo to asi prvýkrát v živote.
Reveš kvôli takej sprostosti, Amelia! A ešte k tomu pred ním!
Avšak plaču sa nedá tak ľahko rozkázať.
Vďakabohu sme mali na stolíku položené vreckovky pre každý prípad, inak by som ešte asi polhodinu sedela s plným nosom na gauči.
Hanbila som sa naňho pozrieť. Hanbila som sa, pretože som mu ukázala najväčšiu ženskú slabosť. Slzy. Sedela som žmoliac v rukách premočenú vreckovku s hlavou sklonenou, aby som mu nevidela do tváre. Určite sa opäť smial.
Pocítila som, ako sa pomaly prisunul ku mne no na jeho pohyb som ani náhodou nemienila zareagovať. Odhrnul mi padajúce pramienky vlasov, ktoré jediné slúžili ako moja ,,záclona" a skrýša pred okolitým svetom. Druhou rukou ma jemne chytil za bradu a nadvihol mi hlavu tak, aby som sa mu pozrela do očí.
Nesmial sa. Jamka z ľavého kútika zmizla, iskričky z jeho očí tiež.
Bol tak blízko. Cítila som jeho dych na mojej tvári, mohla som študovať každučký detail jeho pokožky, každý chĺpok obočia, dĺžku mihalníc či póry na nose. Ja som sa však zmohla uslzene dívať len do jeho tmavohnedých očí, ktoré ma takmer úplne pohltili.
,,Ty to zvládneš, chápeš? Nedáš sa predsa vyviesť z rovnováhy nejakou starou kravou, ktorá ťa nemá v láske," starostlivo mi opätoval pohľad.
,,Ako? Som proste beznádejný antitalent..."
,,Si gigantický talent."
,,V čom?" smrkla som.
,,V priebehu týždňa si všetci mysleli, že si sa so mnou vyspala, dokázala si sa opiť na párty a ani si o tom nevedela... Ešte si na niečo spomeniem, ale si talent asi na všetko." Zasmial sa, čím som opäť mala možnosť obdivovať jamku v ľavom líci.
,,Hm, tak dík." Zamumlala som s plným nosom, ale mykalo mi kútikmi úst. Gabriel sa už opäť začal dostávať do svojej obvyklej nálady.
,,Aj nabudúce, Kučierka. A teraz mi ukáž tú úlohu."
Nasledujúcu hodinu a pol mi vysvetľoval, prečo je to tak a tamto onak. Takmer ma porazilo, keď mi dal na skúšku jeden podobný príklad a ja som sa v polovici pomýlila, čím som ho mala celý zle. Vtedy som mala chuť kričať a plakať zároveň, až mi Gabriel podržal pred sebou vankúš, do ktorého som boxovala čo mi sily stačili. Nie je ťažké uhádnuť, koho som si namiesto toho vankúša predstavovala.
,,Vieš, čo je najhoršie? Že na písomke zabudnem všetko to, čo si ma doteraz naučil," zaúpela som, len čo som zavrela zošit a konečne sa povystierala. Hodiny ukazovali 19:47 čo znamenalo, že o chvíľu sa mali vrátiť domov moji rodičia.
,,Nemôžeš to zabudnúť. To máš ako s bicyklovaním. Raz sa to naučíš, potom to už nezabudneš."
,,Hm, lenže bicyklovanie je podstatne jednoduchšie," pokrčila som plecami.
Práve sme sa obaja zdvíhali zo sedačky, ja s úmyslom vyprevadiť odchádzajúceho Gabriela aspoň k dverám, keď v zámke zaštrkotali kľúče a z chodby sa ozvali hlasy mojich rodičov v družnej debate.

Prichádzam s novou časťou, aby som aspoň niektorým trošku spríjemnila víkend 😊😀 No, napísala som ju trošku skôr, pretože celý tento týždeň som nebola v škole, lenže zasa mám čo dobiehať, takže absolútne netuším, ako budem stíhať napísať ďalšiu 😶 Tak dúfam, že si nejaký ten čas nájdem 😊 Ale pre vás samozrejme vždy 💙💜
No, v každom prípade, poznáme meno víťaza! 🙌 Akurát, že Gabriel sa nad Ameliou zľutoval a aj napriek tomu, že prehrala, pomohol jej 😃 to je ale charakter, čo? 😂 Myslím si však, že ho obmäkčili najmä jej slzy a bezradnosť 😊 To je úplne jedno, hlavne, že ju nenechal v štichu, či? 😀
Ako to však dopadne pri stretnutí s rodičmi...? 😶😀

nez_116