Šesťkrát hádaj

Ten jeden moment

Ešte asi päť minút po tom, čo odišli som len tak stála v kuchyni opretá o chladničku. Sakra, sakra, sakra! Toto snáď ani nie je možné!
Vykročila som k drezu, kde som kohútikom spustila studenú vodu a ponorila si hlavu pod jej prúd. Náhle schladenie pokožky, najmä červených líc som uvítala ako ešte nikdy.
Čo sa to stalo? Takmer... Takmer sme sa... Bože, nie. Nechápala som, čo sa to so mnou robilo vždy, keď bol nablízku. To, ako ma jeho dotyky pálili ešte asi 5 minút po tom, ako ma zachytil, aby som nespadla. To, ako som sa s ním plynulo rozprávala, pokiaľ sa choval normálne. To, ako som sledovala každý jeho pohyb. To, ako ma bavilo pozerať sa mu do očí a skúmať všetky ich odlesky a farby. To, ako veľmi ma zaujala jamka na jeho ľavom líci. Len, čo sa ku mne kedykoľvek trochu viac priblížil, začala som sa chvieť. Naskočili mi zimomriavky na celom tele a nemohla som sa pohnúť z miesta. Akoby sa spolu so mnou zastavil celý svet.
A potom začal rozprávať...
A všetko toto sa rozplynulo ako obláčik pary.
Na druhej strane, Gabriel Gelbero naozaj mal aj zopár svojich svetlých stránok. Najmä, vedel matiku.
Vyšla som z kuchyne s cieľom nájsť konečne April. Zdalo sa, že všetko je tak ako predtým. Akoby som sa vôbec na chvíľočku nevyparila do kuchyne s Gabrielom. Zahanbene som sklopila pohľad k zemi. Znelo to divne. 
Akurát som so strachom prechádzala okolo dvoch chalanov, ktorí si v obývačke hádzali vázu, keď som ju zbadala. Opierala sa o stenu a očami mapovala miestnosť presne ako ja. Keď ma zaregistrovala, so značnou úľavou sa vybrala ku mne. ,,Amelia! Kde si toľko bola?? Nemohla som ťa nikde nájsť!" 
,,No... jaa... Som hľadala teba. Asi... Asi sme sa obišli." Pokrčila som plecami. Ihneď mi z môjho klamstva sčervenela tvár. Našťastie bolo v miestnosti dosť teplo na to, aby si myslela, že to je z toho. ,,Už by sme mali ísť..." 
,,Koľko je hodín?" zvraštila obočie moja kamarátka. S ňou to víno v kole pravdepodobne nič nerobilo, keďže sa tvárila úplne normálne.
Nahmatala som mobil vo vrecku džínsov a rozsvietila ho. ,,Pol jednej... Už by sme naozaj mali ísť..."
V duchu som sa začudovala, keď len pokrčila plecami a vybrala sa smerom k vchodovým dverám. Čakala som, že bude protestovať, ale zrejme sa nič také nechystala urobiť. S úľavou som vykročila za ňou.
,,Čo sa stalo? Si nejaká mĺkva," venovala mi April krátky pohľad, kým sme kráčali po ulici smerujúc k jej domu. ,,Teda, chápeš, si zamĺknutá viac než inokedy," stisla pery do tenkej čiarky. 
,,O-och... To nič... Vieš to... Som len unavená," povzdychla som si. 
,,Jaj tak. No, chce to zvyk," usmiala sa. ,,Teda, ani ja príliš nemusím takéto párty, ale som zvyknutá byť dlho do noci hore a..." zasekla sa. ,,Prepáč, veľa rozprávam, viem." 
Uchechtla som sa. ,,Mne to nevadí. Radšej počúvam druhého ako rozprávam." 
,,No, tak to sme sa našli," zasmiala sa. ,,Som skôr pravý opak." 
Pokývala som hlavou. Áno, to som si stihla všimnúť. A napriek tomu mi to vôbec neprekážalo. Zabočili sme na úzky chodník, ktorý viedol až k vchodovým dverám Aprilinho domu. Bola som šťastná za to, že som to všetko konečne mala za sebou. V duchu som si sľubovala, že už ma nikto nikdy na takúto akciu nedotiahne. Koniec koncov, vedela som, že na ňu asi tak skoro nezabudnem. Najmä na ten jeden moment...

O pár dní neskôr som pomaly kráčala do školy. Bolo chladné, no slnečné ráno, november začal v plnej sile. Nevedela som sa dočkať kedy zakotvím v teplých priestoroch školy a odmrznú mi asi všetky časti tela, ale zároveň som si chcela užiť ten najlepší čerstvý vzduch. Prenikal mi do pľúc a zároveň ma prebúdzal k životu. Bolo to omnoho účinnejšie ako raňajšia chladná sprcha.
,,Čauko, Kučierka." Začula som za sebou kroky. No, tak predsa len existuje niečo omnoho účinnejšie ako sprcha a prechádzka na čerstvom vzduchu. Myslím, že po tom pozdrave som bola prebraná už úplne. Spomalila som svoj krok. 
,,Ehm... Ahoj." 
,,Vidím, že nie som jediný, komu sa tam nechce ísť," kývol hlavou na budovu, ktorá sa mala nachádzať tým smerom. 
,,No... Ak vezmeme do úvahy, aká je zima, tak popravde, najradšej by som tam už bola." 
Pozrel sa na mňa. ,,Máš pravdu. Tvoj nos by si zaslúžil odmrznúť." 
Neveriacky som naňho zazrela. ,,Gabriel! Nemysli si, že tvoj nos vyzerá lepšie!" 
,,Keby len nos..." odfrkol si s úsmevom. Tentoraz nasadil typ úsmevu, ktorý som uňho ešte nevidela. Taký, ktorý je provokačný, no zároveň... priateľský? 
Buchla som ho do pleca. ,,Nevšimla som si na tebe nič pekné."
,,Váážne?" zatiahol. Zastavili sme. Moja nervozita sa dala krájať. Takisto ako aj vskutku dobrá nálada Gabriela. ,,Musela si si všimnúť..." Naklonil sa viac ku mne. A opäť sa mi to stalo. Nemohla som normálne dýchať. Ostrý chladný vzduch sa mi zasekol v pľúcach a tie akoby pod jeho vplyvom zamrzli.
,,Musela... Č-čo?" vykoktala som zo seba horko-ťažko.
,,Predsa sa mi stále dívaš na zadok," vyhŕkol odrazu. Takmer ma odhodilo o tri metre dozadu. Zato ten strapatý šašo predomnou sa rozosmial ako ešte nikdy.
Nepozerala som sa mu na zadok! Ani raz!
,,A-ani raz som sa ti na z-zadok nepozerala!" Vyhŕkla som v rozpakoch celá červená. ,,Asi ťa prizabijem, Gabriel."
,,Ale za ten pohľad to stálo," rozosmial sa ešte viac. Či to bolo jeho smiechom alebo danou situáciou a mojou predstavou ako som asi vyzerala, o pár sekúnd som sa smiala tiež. Museli sme vyzerať ako blázni.
,,Ty fakt nie si normálny," krútila som hlavou zotierajúc si z očí slzy.
,,Možno nie som, ale hlavne že som tu, v tejto chvíli konečne uveril, že ctená Amelia Mortonová sa vie smiať," žmurkol, stále vyškerený.
,,Zato ja sa to u teba presviedčať nemusím." 
Zabočili sme na cestu vedúcu ku škole. ,,Ale vážne. Prečo si stále taká vážna?" vložil si ruky do vreciek na tmavomodrých rifliach. Ešte s doznievajúcim úsmevom som sklopila pohľad k zemi. ,,Noo... Na to si prišiel ako?" 
Uchechtol sa. ,,No tým, že by si sa stále smiala asi ťažko," nadvihol obočie. 
,,Smejem sa často." Zastala som uprostred chodníka, čím som prekážala viacerým chodcom v chôdzi. V tom momente mi to však neprekážalo. 
,,Fajn. Dobre." Mykol plecami rezignovane. ,,Tak mi to dokáž." 
Zamračila som sa. ,,Práve som..." 
,,Nemyslím to tak. Stavím sa, že dnes sa nevydržíš celý deň na všetkých usmievať." 
Vypúlila som naňho oči div mi šošovky nevypadli. ,,P-prosím? To nejde. Fakt sa chceš so mnou staviť?" 
,,Prečo nie? Bojíš sa? Mám si hneď pripísať výhru? Okej, takže..." 
,,Nie, nie, nie! Ja... fajn. Ak vyhrám ja... Budeš mi rátať úlohy z matiky. A pomôžeš mi aspoň prejsť." 
,,Len to? Okej. Na 99,9% vyhrám ja. Nebudeš si zakrývať pehy. A do konca roka ťa budem môcť predbiehať v bufete." 
,,Och, no tak, predbiehal by si ma aj tak. Lebo si pravý gentleman. Ale, ak na tom trváš, platí." 
,,Výborne, Kučierka, som rád, že sme sa dohodli. Nezabúdaj, že mám kontakty, budeš sledovaná celý deň," zasmial sa. ,,Stávka platí odteraz. O polnoci v parku sa vidíme, aby sme sa dozvedeli výsledky. A teraz mám svoje povinnosti." Vytiahol krabičku cigariet z vrecka a s kývnutím hlavy odbehol ku skupinke chalanov, ktorí na nás divne zazerali asi už odkedy nás uvideli. 
O polnoci v parku??? Však si robil srandu??? 

No, ďalšia čaasť! 😁 Tak, Gabriel s Ameliou uzavreli stávku 😀 ktovie, ako to dopadne? 😄 Dajte tipy! 😀

nez_116