Šesťkrát hádaj

Moje oči...

Dík za to, že si to úplne dokašľal.

V návale emócií, so šálkou kávy v ruke zababušená do teplej deky ležiac na posteli som napísala Gabrielovi krátku správu. Možno keby nevyslovil tú poslednú vetu, April by všetko predýchala a uverila by mi. Lenže teraz si myslí, že to spolu ťaháme. A potajme robíme ktovieaké veci.
Odpoveď na správu mi prišla o pár minút.

Čo máš na mysli?

Tú tvoju poslednú vetu. Vlastne, všetko.

Tú poslednú vetu som myslel vážne, Kučierka ;*

Jasné.

Neveríš mi?

Ani trochu. A dúfam, že sa nemýlim.

Škoda... Napísal by som ti moju adresu. A tú nerozdávam len tak ;) Ale ako chceš.

Netúžim po tvojej adrese. A prestaň používať toho blbého smajlíka!

Vypenila som. On si nikdy z ničoho nerobil ťažkú hlavu. Netrápilo ho to, ako vyzerá, čo si kto o ňom myslí, aké má známky či kto sa naňho hnevá. Teda, nepoznala som ho tak dobre, aby som ho mohla takto detailne posudzovať, ale naopak som ho poznala dosť dobre na to, aby to bolo inak.

Keď nejde Mohamed k hore, ide hora k Mohamedovi. Poznáš to, nie?

Zamračila som sa na displej mobilu. Ako to myslel? Snáď nie...? Rýchlo som vyťukala správu.

Ako to myslíš?

Asi tak, že ak ty nejdeš ku mne, idem ja k tebe.

Naozaj sa nemusíš namáhať, Gelbero. Neotvorím ti.

Hah. Presne viem, kde mám kopnúť na to, aby som tie vchodové dvere vylomil. Ale potom nebudú tvoji rodičia príliš nadšení. :)

Prudko som vydýchla. Vedela som, že Gabriel Gelbero bol schopný naozaj hocičoho. Kľudne aj toho vykopnutia dverí.

Neznášam ťa.

Aj ja ťa ľúbim. <3 O päť minút som u teba. ;)

Ten chalan nie je normálny. Nikdy nebol.
Prečo ho April tak neznáša? preblesklo mi mysľou. Teda, na jednej strane som ju plne chápala na tej druhej som však vedela, že na nenávisť musí mať človek naozaj pádny dôvod. Nie len tak hocijaký. Ale vážny. Neradostný. Možno aj zraňujúci.
Už v tej chvíli som tušila, že mi to nedá spávať, kým niečo nezistím. Aspoň úlomok z toho všetkého. Malý kúsok pravdy.
Priložila som si okraj šálky k perám a usrkla som si trochu toho zázračného nápoja, ktorý ráno spraví z múmie človeka. V ústach sa mi ihneď rozliala tá dobre známa chuť, no nevnímala som ju tak, ako zvyčajne. Aj ruky by som mala určite ľadové, keby mi ich trochu nezahrievala.
Odložila som šálku na nočný stolík a čo najviac sa zababušila do deky rozhodnutá nebaviť sa do večera s nikým a ničím. Odignorovať všetky správy a volania, vykašľať sa na úlohy či raňajšie konflikty a namiesto toho zaspať bezsenným spánkom.
Len čo mi však mobil zavibroval prichádzajúcim hovorom na messengeri, ruka sa mi akosi samovoľne po ňom načiahla.
,,Hm?" zamručala som len, pretože už som nemala náladu naozaj na nič. Ani na ozývanie sa do telefónu.
,,Tak čo? Ideš mi otvoriť alebo si mám otvoriť sám?" Úsmev v jeho hlase bolo badať odkedy som počula prvé slovo.
,,Naozaj mi dávaš na výber?" zamračila som sa pripravená začať mu kedykoľvek dohovárať.
,,Môžem to urobiť tak, že na výber mať nebudeš. Ale to sa ti nebude páčiť už vôbec."
Frustrovane som si vzdychla. ,,Odíď."
,,Takže si vyberáš tú druhú možnosť. Fajn."
,,Nevyberám si nijakú možnosť, Gabriel."
,,Tie dvere vykopnem za tri..."
,,Si naozaj odporný!"
,,...dva..."
,,Gabriel! Dobre! Fajn, fajn, idem ti otvoriť, ale nič nevykopávaj!"
Lebo vykopnem ja teba.
Rýchlosťou blesku som sa vyšvihla z postele a bežala dolu schodmi k vchodovým dverám, mobil stále žmoliac v rukách. Pomaly som potočila kľúčikmi vo dverách a potiahla studenou kľučkou k sebe. Dvere sa otvorili a mňa ovial závan zimy a mrazu až mi na celom tele poskočili zimomriavky a inštinktívne som sa objala rukami okolo tela, aby som sa aspoň trochu zahriala.
,,Tak vidíš, že sa to... Och... Doriti," hlesol, keď ma uvidel. Gabrielov večne pobavený výraz v momente nahradil šokovaný. Bez slova a pohybu nevedel spustiť pohľad z mojich očí až sa mi do líc nahrnula červeň.
,,Č-čo sa deje?" Preskočila som z jednej nohy na druhú. Prečo nič nehovorí? Čo je na mne zlé? Zo školy som predsa prišla normálne domov a hneď na to...
Doplo mi to. Moje oči...

Konečne piatok a ja preto prichádzam s novou časťou! 😀 No, Gabriela to akosi k Amelii ťahá, keďže chcel vykopnúť dvere jej domu... 😂 Alebo to myslel zo srandy...? 😂 Okrem toho, jeho reakcia na Ameliinu jedinečnú časť tváre sa nezdala byť príliš ružová 😶
Inak, naozaj vám ďakujem za super komentáre a hviezdičky 💜❤ Posúvajú a motivujú ma v písaní 😍
Ste úžasní 💙

nez_116