Šesťkrát hádaj

Pomôžem ti

,,Č-čo... Čo sa ti..." Prikryla som si ústa dlaňou vydesene ho pozorujúc. Jednou rukou sa opieral o dvere, druhou o zárubňu a vyzeral akoby mal každú chvíľu odpadnúť. Na spánkoch mal krvácajúcu ranu, okolo pravého oka sa mu črtal jasne viditeľný monokel a z nosa krvácal. Dokonca mal natrhnutú dolnú peru. A keď som sa mu pozrela na ruku, ktorou sa opieral o rám dverí, všimla som si, že hánky mal taktiež sčervenané a doudierané. S niekým sa pobil. Ale prečo? 
,,Čo tu robíš?" spýtal sa ma chrapľavým hlasom, z ktorého mi takmer ihneď naskočili zimomriavky. 
,,Ja... Prišla som si iba... Po zošit," koktala som. Stále som bola šokovaná z jeho výzoru. Bože, vyzeral akoby ho zmlátila nejaká banda! Keby som nepoznala tak dobre jeho črty tváre, nespoznala by som ho! 
Bolestivo prižmúril oči. ,,Hej, hej... Vybral som ho z auta. Hneď ti ho prinesiem. Počkaj tu." Razil z neho alkohol. Nie príliš, opitý určite nebol, no cítilo z neho. Pohol sa od dverí a ja som tak videla dovnútra. Zdalo sa, že doma s ním nikto nebol. 
,,Gabriel! Počkaj!" zvolala som a prešmykla som sa do predsiene, pričom som za sebou zabuchla dvere. Zastal a pomaly sa na mňa otočil. Vedela som, že keby mohol, nadvihol by obočie, usmial by sa tak, že by odhalil svoju jamku na ľavom líci a utrúsil by nejakú poznámku. V tej chvíli sa však zmohol len na nemé civenie na mňa. ,,Ja... Pomôžem ti," hlesla som potichu. Bolo mi ho ľúto. A... niekde hlboko v duši som sa oňho veľmi bála. Nie, nie, nie v hĺbke duše... Naozaj som sa oňho bála. 
,,Nájsť ten zošit?" Krivo sa usmial, no hneď sykol a opäť bol vážny. 
,,N-nie... Zaveď... Zaveď ma do kúpeľne. O-ošetrím ťa." Nervozita mnou lomcovala. Gabriel sa na mňa ešte asi dve minútky bez slova díval, no potom začal kráčať po chodbe k posledným dverám. Boli otvorené. Keď som vstúpila dovnútra, všimla som si na umývadle rozložené zakrvavené vreckovky, nejakú dezinfekčnú vodičku, nejaké handričky a také tie tampóniky, ktoré som ja používala na odmaľovanie. Teda, ešte predtým ako som sa stavila s Gabrielom. Ten si sadol na okraj vane a pozoroval, ako som schytila jednu z tých handričiek, namočila ju vodičkou a podišla som úplne k nemu. Prerývane som sa nadýchla. ,,Zatni zuby," šepla som. Priložila som mu ju na spánky. Mykol sa a potichu sykol. ,,Vydrž." Opatrne som svoj postup niekoľkokrát zopakovala, až kým nemal ranu úplne čistú. ,,Bože... Máš rozbitý nos..." 
,,Vravel som ti, že už som ho mal rozbitý niekoľkokrát, pamätáš?" Napriek doráňanej tvári, oči mu zasvietili ako dve slniečka. ,,Ale toto má od rozbitého nosu ďaleko, Kučierka." 
,,Tak to si radšej nechcem predstaviť, ako vyzerá rozbitý nos... Už toto vyzerá strašne." Premiestnila som sa na roztrhnutú peru. Jemne som mu priložila na to miestečko handričku. Gabriel sa však tentokrát ani nepohol. Celý čas sa mi díval na tvár až mi horúčava zaliala líca a ruky sa mi roztriasli. ,,H-hotovo," hlesla som, len čo som skončila. Ani jeden z nás sa však nepohol z miesta. Žmolila som v rukách zakrvavenú handričku a snažila sa nedať na sebe najavo, ako moc ma vyvádzalo z rovnováhy, keď sa na mňa tak uprene pozeral. Myslela som, že sa roztopím z jeho očí. V tom momente som bola nesmierne šťastná za to, že nemohol vyčariť na líci tú svoju povestnú jamku, pretože som vedela, že tá by mi dopomohla k strateniu zdravého rozumu úplne. 
,,Ehm..." odkašľala som si. ,,Treba tú spúšť upratať..." Otočila som sa s cieľom podísť k umývadlu a umyť ho. V sekunde mi však na bokoch pristáli Gabrielove ruky a opäť ma otočil tvárou k nemu. Prudko som zalapala po dychu cítiac teplo sálajúce z jeho rúk, ktoré sa mi rozlievalo do celého tela. Handrička mi vypadla z rúk na zem. Pritiahol si ma k sebe stále sediac na vani nespúšťajúc pohľad z mojich očí. Bola som oproti nemu maličká, stojačky som mu prevyšovala hlavu len o niekoľko centimetrov. Srdce mi bilo ako splašené, dýchala som plytko, takmer nečujne a celé moje telo pochytila jemná triaška. Oblapil mi driek rukami, a ja som mu akosi automaticky položila ruky okolo krku. Vzadu som mu prsty zahrabla do vlasov. Mal ich také hebké... Prvýkrát som sa ich dotkla. 
Cítila som jeho teplý dych na mojej tvári. Na celom tele mi naskočili zimomriavky. Oprela som svoje čelo o to jeho, pričom sme sa pošteklili nosmi. Gabriel sa málilinko pousmial, no ja som to nedokázala. Hľadela som mu do očí z najkratšej vzdialenosti, akú sme kedy medzi sebou mali a bola som si istá, že on v tých mojich vyčítal nekonečnú nervozitu, strach z neznámeho a neistotu. Aj preto ma začal hladkať palcom po chrbte. Možno, aby ma upokojil. 
Pomaly, pomaličky sme začali k sebe približovať aj naše pery. Srdce mi šlo naozaj vyskočiť z hrude, v bruchu mi lietalo tisíc a milión motýľov. Až naraz... 

Až naraz... To tu niekto ukončil, však? :D :D
No, snáď sa vám páčila :) Medzi Ameliou a Gabrielom to ale ozaj iskrí <3 Ste radi? :D 

nez_116