In his arms //OPRAVA//

Part: 13 (Christian)

„Ako je na tom Bella?" Pri mojej rannej káve ma vyrušil Tom.

„V noci sa zhruba dvakrát zobudila. Sťažovala sa, že ju všetko bolí. Ale teraz neviem. Budem musieť zavolať Ericovi." Prehovorím starostlivo.

„Teraz spí?" Ozve sa otec, ktorý sa s miskou jogurtu posadí oproti mňa.

„Áno. Zaslúži si to, po tom čo prežila." Pousmejem sa. V miestnosti nastane trápne ticho a tak sa rozhodnem znova prehovoriť. „No nič. Idem ja zavolať tomu Ericovi. Nech je tu čo najskôr."

Ako prechádzam do pracovne v ruke držím už telefón a vytáčam číslo na svojho bratranca.

„Eric prosím ťa dobehni čo najskôr k nám." Prehovorím hneď ako mi spomínaný zodvihne.

„Zobudila sa už?" Jeho starostlivý tón hlasu ma len utvrdzuje v tom, že mu na nej záleží. Alebo skôr na jej stave.

Pomaly prechádzam po dome až sa dostanem do mojej pracovne.

„Áno, ale teraz znova spí." Pritakám.

Bez toho aby som počkal na jeho odpoveď, hovor zruším a telefon hodím na stôl. Z baru vyberiem fľašu brandy, ktorú si nalejme do pohára a následne na ex vypijem.

„Nemal by si tak veľa piť. Lebo sa z teba stane alkoholik." Bratov hlas, ktorý ku mne prehovorí má vyľaká.

„Nezvládam to. Pozri čo sa stalo. Je to už druhýkrát. Bojím sa, čo bude ďalej." Úprimne mu odpoviem.

Prejdem k stolu a sadnem si do veľkého kresla, ale pohár nechávam radšej v bare. Tom má pravdu. Nemal by som tak veľa piť. Aspoň kvôli nej nie.

„Chris, neboj sa toľko o ňu. Ona to zvládne." Zasmeje sa Tom a sadne si do kresla oproti mňa.

„Všetko to berieš ako srandu. Neuvedomuješ si vážnosť situácie pretože sa ťa to netýka." Zhodnotím a pretočím očami nad jeho správaním.

„Chris nemali by sme zrušiť tú svadbu? Nemyslím si, že bude v stave sa o pár dni vydávať. Znova." Starostlivo prehovorí Tom.

„Máš pravdu. Zruším to. Teoreticky manželia už sme aj tak." Vydýchnem.

Je toho na mňa veľa a do toho všetkého ešte pribúdajú ďalšie a ďalšie problémy.

„V pohode. Nezaťažuj sa tým, ja tam zavolám a zruším to. Ty buď teraz pri nej." Starostlivo sa usmeje a s dobrou náladou opustí moju pracovňu.

Ale skôr ako odíde sa vo dverách stretne s ďalšou osobou, ktorá prichádza.

„Ahoj, asi nemá zmysel pýtať sa, ako si na tom ty. Ale ako je na tom Bella?" Nazrie do pracovne Eric.

„Ahoj, poď na chvíľu dnu." Vyzvem ho naznačujúc mu aby si sadol. „Neviem ako na tom je. Od vtedy čo sa zobudila som tam nebol. Nemohol som počúvať tie jej náreky. Ale dal som jej tabletky proti bolesti." Úprimne priznám.

Nemá zmysel aby som Ericovi niečo tajil a ja sám si to uvedomujem. On proste príde na všetko a vždy ma prekukne.

„Dobre, ja sa na ňu pôjdem teraz pozrieť. Teba vola otec do obývačky. Prišiel nejaký Aaron či kto." Nevedomky mykne ramenami a odíde.

Ja sa teda postavím od stola a vyjdem z pracovne. Zísť schody mi problém nerobí, ale aj napriek tomu idem najpomalšie ako sa dá. Obávam sa stretnutia s jej otcom. Neviem ani, čo konkrétne by som mu mal povedať. A hlavne neviem, čo od neho mám čakať.

„Zdravím." Dám o sebe vedieť keď prekročím prah miestnosti.

„Ahoj Christian. Poď si k nám sadnúť na chvíľu." Potľapká Aaron na voľné miesto vedľa neho.

Neisto vykročím a prejdem až k miestu, kde si sadnem.

„Vraj ste ma chceli vidieť." Odkašlem si.

„Áno. Rozmýšľal som a došiel som k záveru, že bude lepšie keď ostane u teba. Ja sa vrátim domov. Ale chcem aby si ma informoval o jej stave keby sa čokoľvek zmenilo." Prosí ma Bellin otec.

„Iste, to nie je problém. Informovaný budete." Pousmejem sa.

„Nerád ju nechávam samú, ale aj u nás mám svoje povinnosti." Na vysvetlenie si povzdychne.

„Je to v pohode. Tu jej nebude chýbať nič." Usmejem sa.

Pravdou je, že ma desí, že jej otec odchádza. Keby bol tu, bolo by to ľahšie. Ale nevadí. Aspoň, že jej brat tu ostane.

„Chris? Prebrala sa." Zrazu ma vyruší Ericov prekvapený hlas.