In his arms //OPRAVA//

Part: 10 (Christian)

„Ďakujem, že ste sa tu všetci tak na poslednú chvíľu zišli." Zdvorilo začne otec. „udalosti, ktoré sa za posledné dni udiali ma donútili prehodnotiť určité veci a ja som sa rozhodol vzdať svojho postu. Dovoľte mi teda, aby som sa tu pred všetkými oficiálne vzdal svojej funkcie a na moje miesto vymenoval môjho najstaršieho syna, Christiana." Otec sa pozrie mojim smerom a to je pre mňa znamenie vstať a prejsť k nemu.

Pristúpim k otcovi, ktorý sa na mňa hrdo usmieva. Všetci odo mňa očakávajú siahodlhý monológ o tom, ako to všetko zvládnem. Avšak ja s kamennou tvárou prehlásim : „Ja Christian Matteo De Luca tu pred vami sľubujem svoju vernosť a s hrdosťou prijímam tento post. Budem dobrý vodca, ktorý to potiahne ešte veľmi ďaleko." Rýchlo prehovorím s rukou na srdci.

Dávam si pozor na to, aby kamenný výraz na tvári o mne nič neprezrádzal. To ma učil otec od mala. Nedať na sebe nič poznať pretože nepriateľ to môže veľmi ľahko využiť proti mne. Možno aj to bol dôvod, že som sa vždy správal tak chladne.

Len čo som dohovoril som bol rozhodnutý opustiť miestnosť plnú ľudí, rovnakých ako ja. Nebol čas na zdvorilosti a ani zdĺhavé rečičky. Pretože ja som mal jasný cieľ. Musel som čo najskôr zachrániť Bell. Otec mi dal podpísať rozhodnutie a zo mňa sa stal právoplatný Capo.

„Gratulujem." Ozývalo sa z každej strany, ale ja som na to kašľal. Vybehol som z miestnosti priamo do svojej pracovne, kde som sa posadil za veľký stôl a rozmýšľal, kde začať.

„Aspoň poďakovať si im mohol." Doľahol ku mne pobavený hlas môjho brata.

„Nejde to. Do čerta vážne sa snažím, ale na nič sa neviem sústrediť. Čo ak jej ublížia? Čo ak už nežije? Preboha veď toto sa deje len kvôli mne." Nervózne rozhodím papiere, ktoré zletia aj na zem. Pozriem na tie papiere a na chvíľu sa zasmejem. Je v nich rovnaký chaos, ako v mojom živote.

„Upokoj sa. Nenechaj sa opantať strachom o ňu." Upokojuje ma Tom.

Do pohára mi naleje whisky, prihodí dve kocky ľadu a podá mi ju. Na ex do seba vylejem obsah pohára a následne frustrované vydýchnem.

„Nečakal som, že to dopadne takto. Nie znova." Vydýchnem a hlavu si položím na stôl.

„Povedz mi úprimne. Čo k nej cítiš?" vyzve ma Tom aj napriek tomu, že vie, ako to je.

„Je to jediná žena, ktorá v mojom živote dokázala urobiť taký chaos, že to je zároveň aj poriadok." Priznám.

„Prezradím ti niečo." Pozrie sa na mňa Tom a pohodlnejšie sa posadí. „Keď k nám Bella prišla prvýkrát otec nebol vôbec nadšený. Tvrdil, že Bella do našej rodiny nezapadne lebo je slaboch a nič nevydrží. Ona mu každým dňom dokazovala, aká silná naozaj je. A ja si tiež myslím, že je veľmi silná osoba. Pozri, ako dlho s tebou vydržala. Trpela všetky otcove poznámky a nevzdala to s tebou aj napriek tomu, že vedela aký magor si. Možno nie je úplne z nášho sveta, ale niečo v jej krvi je. Jej mafiánska krv sa nezaprie. A ja verím, že aj teraz to tak bude. Veď raz to už zvládla." Tom posadený v kresle oproti mňa upriamil na mňa svoj pohľad.

„Čo tým chceš povedať?" zašepkal som. Bál som sa, že ak prehovorím hlasnejšie môj hlas sa zlomí.

„Že to zvládne aj ona a aj my. Nájdeme ju. Našli sme ju raz, nájdeme ju teraz, nájdeme ju aj ďalší krát ak bude treba. Len sa nenechaj pohltiť strachom pretože to bude v riti. Zachovaj si chladnú hlavu tak, ako doteraz a zvládneme to." Usmial sa na mňa, postavil sa a odišiel.

Zamyslene som sedel asi desať minút rozmýšľajúc, kde by moja kráska mohla byť. Keď v tom mi to došlo....

„Alex, Ben." Zakričal som na svoju ochranku. „Zožeňte ostatných chalanov, stretneme sa pred domom. A vezmite si všetci zbrane." Rozkázal som, keď menovaní vošli do pracovne.

Okamžite sa otočili a odišli urobiť to, o čo som ich žiadal. Ja sám som prešiel k veľkej skrini v rohu miestnosti a otvoril ju. Vykuklo na mňa niekoľko zbraní, nože, vesty.

Vzal som si vestu. Za pás nohavíc som si zastrčil zbraň, druhú vedľa nej a do ponožky nôž. Keby niečo. Schmatol som ešte jednu vestu pre Bellu a opustil pracovňu.

Schody som zbehol, ako blesk a o chvíľu som bol von. Chalani na mňa čakali tak, ako som im kázal, čo ma nesmierne potešilo. Nemal som čas zdržiavať sa.

„Ben a Alex pôjdu so mnou, mojím autom. Ostatní sa nejako rozdeľte, ale hlavne rýchlo." Vykríkol som a otvoril garáž. Chalani sa rozdelili do áut, rovnako aj ja som nastúpil s chalanmi do toho môjho. A mohlo sa ísť.

Môj cieľ bol jasný. Za mestom bol sklad, kde nikto nechodil. Všetci sa toho miesta báli pretože to bolo blízko starého cintorína. Avšak Royerovcov tam neraz videli. Ak nebudú tam, tak vážne neviem, kde by mohli byť.