In his arms //OPRAVA//

Part: 11 (Bella)

Po zdĺhavom procese plnom otázok, faciek, kopancov a výsmechov mi konečne rozviažu ruky a následne aj nohy. Vydýchnem si, čo zapríčiní to, že mi vyčerpane hlava klesne nižšie, ale nevnímam to veľmi. Je to, to posledné, čo ma trápi.

Rozmýšľam či ma Christian hľadá alebo na mňa kašle. No po našich začiatkoch sa prikláňam k tomu, že dokonca oslavuje to, že sa ma zbavil. Vlastne určite celá ich rodina oslavuje, že tam konečne nie som.

Neplačem, neprotestujem dokonca som aj ticho. Len sa prizerám tomu, čo sa okolo mňa deje a usmievam sa. Páči sa mi, že ich serie to, že ma nedostali tam, kam chceli. Nezľakla som sa ich, neplačem. Jednoducho ma nezlomili tak, ako očakávali.

Ale na druhú stranu ani oni nedostali informácie, po ktorých tak veľmi prahnú. Čiže oni nezískali vôbec nič. Za to ja som získala pár modrín, rán a verím, že aj nejaké vážnejšie zranenia. Priznávam, že každý jeden kúsok môjho tela, ktorý zasiahli ma bolí a páli ako v ohni, ale nikdy sa neznížim k tomu aby som plakala. Neukážem im svoju slabosť.

„Vyhodíte ju na začiatku lesa. Pri jej šťastí ju buď niekto nájde alebo ju zožerú divé zvieratá. Ja však skôr dúfam, že ju zožerie nejaké to zviera." Zasmeje sa Carter po tom, čo si oblečie svoje nohavice a dnu nabehnú jeho chlapi.

Carter Royer. Človek, ktorý naháňa strach väčšine mafiánov. Chce sa dostať na to najvyššie miesto, na aké môže. Nemá strach zabiť kohokoľvek len aby dosiahol to, čo chce. Hovorí sa, že zabil svoju manželku aj svoje dve deti len za to, že s ním odmietli odísť do Rakúska. Neviem, čo je na tom pravdy, ale jedno je isté, je to psychopat.

Vďaka tomu, že som nahá sa trasiem od zimy, ale som ticho. Neozvem sa ani keď všetci prítomní v miestnosti pozerajú mojim smerom. Nie, že by mi bolo prijemné ako si obzerajú moje nahé telo, ale ani mi to nevadí. Som vyčerpaná a preto to nevnímam poriadne.

Človek by si myslel, že žena krátko po znásilnení bude slabá, uplakaná a bude chcieť zomrieť. Ale ja nie. Vďaka otcovi a jeho tvrdej výchove mám neskutočne vysoký prah bolesti a o psychike ani nehovorím.

„Myslíš si, že to Christian nechá len tak? Si magor ak si to myslíš. Ani zabiť ma nevieš. To preto si ma len znásilnil?" Vysmejem ho. Aj napriek bolesti, ktorú prežívam ma moja dobrá nálada neopúšťa. Práve naopak. Teší ma, akí sú zúfalí zo mňa. Serem ich, ale mne sa to páči. Nečakali, že budem taká silná.

„Zlatko mojím cieľom nebolo ťa zabiť. Nie dnes. Dnes si mi slúžila, ako malý pozdrav pre tvojho princa. Aby nezabudol, že vždy získam to, čo chcem. Obzvlášť keď ide o teba. Predsa aj ty si tu už druhýkrát. A on sa stále nepoučil." Smeje sa.

Druhýkrát? Čo tým myslí? No nič, radšej na to reagovať nejdem. Ale neskôr sa budem musieť na to opýtať Christiana. Ten hádam bude vedieť o čo ide. Ak sa teda budeme rozprávať.

„Zoberte ju do auta. Prelepte jej ústa, zakryte oči a zviažte ruky. Nech vás náhodou nenapadne. Aj keď v jej stave pochybujem, ale človek nikdy nevie." Rozkríkne sa.

Zrazu ma chytia dve mohutné ruky, nasilu postavia a odvlečú niekam von. Nebojím sa. Nie tak veľmi, ako by som asi mala.

Aj napriek násiliu, ktoré používajú, so mnou zaobchádzajú opatrne. Nechápem to.

„Daj jej pásku na oči." Prehovorí niekto.

Vďaka tomu, že som sa cítila naozaj slabo som si nemohla dovoliť ani nejaké fyzické protestovanie. A tak mi bez problémov urobili všetko čo chceli až ma napokon naložili do auta. Ich zámerom bolo, aby som nevidela kade a kam ideme. A to sa im podarilo. Celú cestu som ležala na zadných sedadlách a jediné, čo som počula boli ich perverzné reči mierené na moju osobu. Nič som si z toho nerobila. Pretože ak som sa niečo naučila v tomto svete je to, to že ak má niekto silné reči väčšinou to ostane len pri nich. Málokedy sa dostane človek až k činom.

„Hodíme ju sem. Tu bude väčšia šanca, že ju niekto nájde." Prekvapia ma slova jedného z chlapov.

Auto zastaví a mňa dve silné ruky vytiahnu z auta. Dotyčný mi zloží z očí pásku, odlepí pásku z úst a následne mi rozviaže aj ruky a nohy. Navlečú na mňa nejaké dlhé teplé šaty.

„Zbláznil si sa? Ruky a nohy sme jej mali nechať zviazané. Tak kázal šéf." Vykríkne zrazu jeho kolega. Ja tam len tak ležím na zemi a nechápem, čo sa to deje.

„Čuš. O tomto ani necekneš inak si mŕtvy." Zahriakne ho a nasadne do auta. Po ňom to zopakuje aj ten druhý a oni jednoducho odídu. Keby ma aspoň nebolelo celé telo a ja by som sa mohla hýbať.

Našťastie však nie je tak veľká zima. Jediné čo mi ostáva je dúfať, že niekto pôjde okolo a nájde ma skôr, ako nastane noc.

Vďaka tomu, že ja nie som schopná sa ani pohnúť nemám veľa možnosti na záchranu.