In his arms //OPRAVA//

Part: 2 (Bella)

„Bella , čo keby si nám niečo o sebe povedala?" Takmer mi až zabehlo, keď ma Capo vyzval.

Pohár s vínom som preto položila na stôl, zhlboka sa nadýchla a až tak som mohla venovať pozornosť našej návšteve.

„Myslím si, že je zbytočne o mne niečo hovoriť. Určite už o mne všetko viete, aj to čo by ste asi vedieť nemuseli a nemali." Zasmiala som sa. No skutočne ma len desila myšlienka, že mama o mne rozprávala.

„Dopočula som sa, že vraj miluješ módu." Natešene na mňa pozrela Mona, manželka starého De Luca, Marcusa.

„Áno. Od mala ma mama viedla k móde, za čo jej nesmierne ďakujem." Zdvorilosť mojim slovám nechýbala. Aj napriek tomu, aká zlá táto situácia bola, dobrý dojem je veľmi dôležitý.

„Vieš čo sa od teba, ako od manželky následníka čaká?" zasiahol ma otázkou starý.

„Iste, vernosť, oddanosť a reprezentatívnosť. Musím vždy stáť po jeho boku a podporovať ho. No zároveň ho musím rešpektovať jednak ako svojho manžela, ale aj ako svojho šéfa." Odprezentovala som mamine slová. Som rada, že som si ich dokázala zapamätať.

„Budeš musieť zložiť sľub pred členmi mafie." Oboznámil ma.

„Prepáčte, ale tomuto akosi nechápem." A možno aj chápem, ale chápať nechcem.

„Christian, ako nasledovný Capo di Tutti Capi potrebuje niečo, ako súhlas od každého člena, aby mohol uzavrieť manželstvo. Je to len formalita, ale ak by si bral obyčajné dievča, neprešlo by mu to. Naše pravidlá sú veľmi prísne a každé porušenie sa prísne trestá. Niektoré až smrťou." Vysvetlí mi, čím ma mierne vystraší. „Ty, ako manželka budeš musieť spĺňať nejaké kritéria, ktoré ti budú stanovené." Usmieval sa na mňa.

Slová, ktoré vychádzali z jeho úst ma skutočne desili. No na druhú stranu, ten jeho úsmev. Skutočne sa tešil. Bolo to na ňom vidieť. A ja som prvýkrát začínala mať pocit, že by som do tej rodiny mohla zapadnúť.

„Ak by si Christiana podviedla, má právo zabiť teba a tvojho milenca. Ale ak podvedie on teba to právo máš ty. Chcem tým povedať, že všetky pravidlá sú vyvážene. Čo môže jeden môže aj druhý. Avšak do obchodov svojho manžela nemáš právo zasahovať. No keď ťa požiada, máš právo vyjadriť svoj názor, ktorý sa môže, ale nemusí brať do úvahy. To, že budeš jeho manželkou ešte nič neznamená. On je v prvom rade tvoj šéf, ktorého musíš rešpektovať." Usmievala sa na mňa Mona.

„Čo ak mi fyzicky ublíži?"

„Žiaľ v tom prípade budeš potrestaná ty. Nie však smrťou. Pretože ak ti fyzicky ublíži, ty si urobila niečo pre čo ťa on musel potrestať takýmto spôsobom." Objasnil mi Marcus. Zhrozene som na neho pozrela, ale nevyjadrovala som sa. Nemalo o zmysel. Boli to predsa ich pravidlá.

„Ak potrebuješ kľudne sa pýtaj. Čím viac otázok tým lepšie. Budeš viac v obraze o tom, do čoho ideš." Nabádala ma Mona.

„Predpokladám, že budeme bývať v Taliansku. Bolo by možné aby sme bývali v našom sídle? Nechápte ma zle, ale chcem mať aspoň pocit domova. Viete idem do niečoho nového a pre mňa neznámeho."

„Iste to možné je, ale až po svadbe." Poteší ma, keď mi Marcus vyjde v ústrety. Aj keď nie úplne, ale predsa len.

„Kedy sú zásnuby?" moja ďalšia otázka.

„Presne o mesiac, čiže osemnásteho júla." Čiže na moje narodeniny. „Avšak zajtra odlietame domov a ty hneď ďalší deň budeš musieť zložiť sľub. Let trvá niečo cez osemnásť hodín, čiže budeš mať dosť času, aby si si sľub napísala." Chlácholivo sa na mňa usmievali takmer všetci.

„Bojím sa." Úprimné prehlásenie zo mňa vyletelo skôr, ako by som nad tým vôbec dokázala rozmýšľať.

„Neboj sa. V zmluve, ktorú sme s tvojim otcom podpísali sa píše aj to, že v prípade ak ti fyzicky ublížime tvoj otec alebo ty máte právo zabiť toho, čo ti ublíži."

Čím ďalej tým viac mi dokazovali, že práve talianska mafia sa nezahráva. Áno, hrajú tvrdo. Ale hrajú férovo. Na jednej strane ma to desilo. Poznala som pravidlá našej rodiny a tie oproti týmto boli luxus. No na druhú stranu, páčilo sa mi to. Mala som na jazyku ďalšiu otázku, keď Brax pri mojej nohe zakňučal. To bol čas našej každodennej prechádzky.

„Ospravedlňte ma, ale psie povinnosti nepočkajú." Ukázala som na psa pri mojej nohe a postavila sa od stola.

„Christian choď s ňou." Rozkázal jeho otec.

Menovaný sa postavil a v tichosti ma nasledoval. Cez obývačku sme prešli na terasu a odtiaľ do záhrady. Našim cieľom bola zadná bránička, cez ktorú sme sa dostali na priestrannú lúku. To ticho medzi nami dvoma ma iritovalo. Len Brax sa tešil a užíval si voľnosť. Ako som tomu psovi závidela.

„Koľko máš rokov?" Vydýchla som, keď sa to ticho už nedalo vydržať.

„Som o šesť rokov starší." Prehovoril po hodnej chvíli ticha. Čiže má 28? Je voči mojej maličkosti odmeraný.

„Pozri ani mne sa toto divadlo nepáči. Vážne nie. Ale nemám na výber." Snažila som sa ho ubezpečiť.

„Tvojou jedinou úlohou je prezentovať moju osobu v čo najlepšom svetle. Najmä pred médiami. Nikto sa nesmie dozvedieť, že táto svadba je len čistý ťah. A obzvlášť, že je to ťah mafie." Chlad v jeho hlase rozhodne nechýbal.

„Predpokladám, že budeš mať milenky." Nebola to otázka, skôr konštatovanie.

„Keby si počúvala pozorne, otec hovoril, že podvod sa trestá smrťou."

„Čo bude s nim? Smiem si ho zobrať so sebou?" ukázala som smerom k Braxovi, ktorý sa aktuálne váľal v tráve a nadšene pri tom vrčal.

„Žiaľ nie." Prišlo mi, ako by ho tešilo, že si ho vziať nemôžem.

„Vieš, ak budeme vychádzať dobre, pre oboch to bude ľahšie." Zamyslene som sa ozvala. „Čo ako tvoja budúca manželka mám dovolené?"

„V podstate to, čo každá žena. Ty máš len niektoré aktivity mierne pozmenené." Vysvetlil mi to tak obšírne, že som sa vlastne nič nedozvedela.

„Čo všetko by mal obsahovať môj sľub?"

„Najmä niečo v tom zmysle, že budeš pri mne v dobrom aj v zlom. A nejaké tie klasické zamilované blbosti aby všetci uverili. Hlavne to neprežeň." Mykol ramenami.