In his arms //OPRAVA//

Part: 5 (Bella)

„Zabila som človeka." Vydýchla som prebytočný vzduch v aute, cestou do nášho sídla.

„A to kvôli tomuto sme museli odísť? Preboha veď to boli naše zásnuby." arogantný pohľad, ktorý nahodil ma desil. Vyzeral až príliš chladne a ja som na takéto jednanie stále nebola úplne zvyknutá.

„Nechápeš to." Výsmešný úsmev, ktorý som mu venovala ho značne rozčúlil ešte viac. „Ja nie som mafiánka. Môj otec a bratia sú. Ale ja? Som len obyčajné dievča, ktoré sa do tohto sveta narodilo. Dnes som prvýkrát držala v ruke zbraň. Prvýkrát som strieľala. A k tomu ešte aj na živú osobu."

Samozrejme, že on to chápať nemohol. Nepoznal tento svet tak, ako som ho poznala ja. On ho poznal z tej krutej stránky, kde práve zbrane, násilie a smrť sú stále normálne veci.

„Zvykaj si miláčik. Toto určite nie je tvoja posledná obeť." Vysmieval sa mi. „V našom svete to cez úsmevy a milé pohľady nejde. Tu fungujú zbrane a násilie." Nahodil opäť chladný až mrazivý tón. „Charlie vysaď ma tam, kde včera. Bellu potom odvez domov." Náhle rozkazal.

Mala som neskutočné nutkanie sa ho opýtať kam ide, no napokon som si to rozmyslela a ostala ticho. Nemalo by to zmysel. Keď Christian vystúpil musela som si vydýchnuť. Bolo to zvláštne, zrazu som mala lepší pocit.

„Kam išiel?" poslala som len tak do ticha otázku venovanú šoférovi.

„Je mi to ľúto slečna, ale to vám povedať nemôžem."

Určite išiel za milenkou. Keď mu nedám ja, bude si hľadať iné. Úbohé. No mňa sa to netýka.

„Charlie nejdeme domov. Zastavíme sa ešte v jednom podniku, ktorý máme cestou." Pozmenila som si to aj ja. Veď keď môže on prečo by som nemohla ja?

„Ste si istá? Slečna nehnevajte sa na mňa, ale ja som dostal priami rozkaz doviezť vás domov. Navyše ani ochranka s nami nie je." Namietal.

„Povedala som. Nemienim diskutovať." Rázne som odpovedala. Predsa keď už som v tom Taliansku neminiem náš rodinný podnik.

„Slečna, ale ani ochranku nemáte so sebou." Opäť zopakoval, akoby to malo zmeniť nejako moje rozhodnutie.

„Ide o náš rodinný podnik. Tam mi nič nehrozí." Tak ako on aj ja som si išla to svoje.

Po tichu, ktoré nasledovalo som privrela oči a nechala sa unášať tichou hudbou z rádia. Vždy som milovala nočné jazdy autom. A ani táto nebola výnimkou.

„Kedy vás mám vyzdvihnúť?" prebral ma otázkou Charlie.

„O nejakú hodinku. Len sa porozprávam s tetou a ujom."

Keď mi bez zbytočných slov zastavil, otvoril mi dvere a poprial prijemný čas s rodinou, usmiala som sa. Čo iné som mala urobiť?

S hrdo zdvihnutou hlavou som nakráčala až pred vchodové dvere, ktoré mi otvorili a ja som vošla dnu. Začula som pár ostrých slov mojím smerom o tom, ako som sa predbehla, ale to som už ignorovala. Som si istá, že tých ľudí do nášho podniku nepustia.

„Ciao." Rozkríkla som sa pri bare.

Až teraz som si začínala uvedomovať ako dlho som na tomto mieste nebola, chýbalo mi to tu. A dokonca mi chýbal aj ten talianský jazyk, ktorým my doma bohužiaľ nerozprávame.

„Ja neverím. Bellinka naozaj si to ty?" šokovane na mňa pozrela teta pri tom ako neveriacky mrmľala niečo silným talianským prízvukom a hneď bežala ku mne.

„Čo robíš tu v Taliansku srdiečko? Si tu aj s rodičmi?" starostlivo si ma prezerala, akoby ma nevidela roky. A vlastne aj nevidela.

„Nie, s rodičmi tu nie som. Tí sú v Las Vegas. Ja som musela prísť pretože zásnuby sa odložil nedali." Pobavene som sa zasmiala ukazujúc im svoj prsteň.

„A kto je ten šťastný bastard, ktorého si zbalila? Alebo skôr nešťastný?" zvedavo si ma premeral pohľadom Tob, bratranec.

„Dávaj si pozor na jazyk, aby si na takéto slová raz nedoplatil." Karhavo, no s úsmevom, som ho napomenula. „Nikdy nevieš, kto ťa môže počuť."

„Prečo by som mal na to doplatiť?" nechápal.

„Pretože už o pár týždňov zo mňa bude Bella Garcia Warrner De Luca." Hrdo som sa usmiala, akoby som bola pyšná na to, kým sa stanem.

„Si si istá, že do toho chceš ísť? Vieš čo sú zač." zhrozene sa ozval ujo.

„Veď to ste aj vy. Len mňa od toho celého chcel otec držať čo najďalej. Vraj aby som aspoň ja mala pokojný život. A aha, ako to dopadlo. Idem si brať jedného z najvplyvnejších mafiánov sveta." Silene som sa aspoň pousmiala.

„Si si istá, že vieš čo robíš?" starala sa aj teta. Niet divu, že sa o mňa báli. O tejto rodine sa nikdy nehovorilo v dobrom. Ľudia sa ich neustále boja. No ženy ich aj napriek strachu milujú a obdivujú.

„Verím otcovi. Hádam by ma nedal do ich rodiny keby im neveril." Povzdychla som si spomínajúc na našu poslednú hádku. „No Christiana raz presvedčím, aby táto tradícia padla. Veď je to choré, aby ženícha alebo nevestu vyberali rodičia."

„Zlatko je to tradícia dlhá viac, ako dvesto rokov. Toto ti neprejde aj keby si sa neviem, ako snažila." Uviedla na pravú mieru teta, ktorá k svojmu manželstvu došla podobným spôsobom.

„Správajú sa k tebe zatiaľ dobre?"

„Áno sú priam ukážková rodina. Aj keď budúci manžel by mohol byť lepší, ale toho si prevychovám. Zasmiala som sa. Čo iné mi ostávalo. „No nič, rada som vás videla, ale už musím ísť." So všetkými som sa rozlúčila a za sprievodu hlasnej hudby opustila moje obľúbené miesto.

„Poďme domov Charlie." Unavene som vydýchla, keď som sa cez dav ľudí dopracovala k autu.

„Volal pán Christian a pýtal sa, či ste už doma. Povedal som mu, že som vás pred chvíľou doviezol. Nebol by rád keby vedel, kde sme sa zdržali." Objasnil mi Charlie a ja som na neho vďačne pozrela.

Aj takáto maličkosť pre mňa znamenala veľa.

„Len aby si ty z toho nemal problémy." Bolo jediné, čo ma zaujímalo.