Čiernobiely mág

Spojenectvá 1 - Prvý klinec do rakvy

Zdalo sa, že od predpoludňajšej zvady medzi Kovodusom a Frae sa už námestie do pôvodnej miery nezaľudnilo. Derbio sa príliš nerozhliadal, zorné pole mu zužovala hlboká kapucňa.

Kráčal po boku Cecara od radnice k veži, v pätách sa im ozýval pravidelný dupot pochodu šestice arcibiskupských gardistov. Na krátku chvíľu sa čarodej spýtavo zahľadel na korunu posvätného stromu vysoko nad nimi, pokračujúc v chôdzi prosil o silu a vedenie Matky, aby prečkal nadchádzajúce strasti.

„Hlavu dole," šepol Cecaro.

Mág si všimol, že z nejedného zhluku panstva, dám, rehoľníkov, obchodníkov i mešťanov, čo sa sem pobrali zo širokého okolia, nedôverčivo fľochali na dekana premeriavajúc si prosto oblečeného rádového brata, akého si viedol do veže.

„Nedôverujú ti," zamrmlal Derbio, keď postrehol tie pohľady.

Cecaro v sebe pridusil chichot a ďalej pešoval s kamennou tvárou: „Vzduch a reči. K tomu, aby som urobil správnu vec, mi postačuje dôvera nemnohých. A každý z týchto vybraných práve odvádza svoju neodkladnú robotu, pričom sa nenáhli k týmto kŕdľom šuškajúcich pletkárov."

Tu a tam sa týčili spomedzi mora kupčíckych klobúkov, panenských čepcov, rytierskych točeníc, kňazských biretov so strapcom a biskupských mitier žrde nesúce zástavy cirkvi. Frátri sa modlili oddelene podľa kláštorníckych spoločenstiev a opáti s barlami predčítali z breviárov denné a slávnostné modlitby pripravujúc seba a ostatných na sviatok. Pred bránou Katedrály sa škriepilo niekoľko šľachticov s kanonikmi. Podomoví priekupníci sa vytrácali spolu so svojim kárami a fúrikmi, srdce mesta dnes pomaly obsadzovala cirkev.

Gardisti stojaci pred ťažkými okovanými dverami do veže odstúpili od vchodu a otvorili ho dekanovi a jeho sprievodu. Cecaro mávol rukou za seba, ani sa neotočil, no šestica strážcov sa okamžite rozptýlila, mašírovali na iné stanoviská v meste. Cecaro a Derbio vstúpili.

Vnútro veže zriadila cirkev útulnejšie, než čarodej predpokladal; kamenné steny zakryl zrubený obklad a podlahu vystlali koberce. Prízemie slúžilo hlavne ako poistka, že sa sem nedostane len tak niekto. Úzke, na dva krát zamrežované okná so sklenenými tabuľami prepúšťali do oblej miestnosti za jasného dneška iba nemnoho hrejivých lúčov. Dokonca aj behom dopoludnia dohárala vo svietniku spustenom na hrubej reťazi zo stropu sviečka osvetľujúca veľkú knihu návštev na pisárskej lavici, za ktorou sedela v kutni vekom zhrbená žena. Staroba ju pripravila o všetky vlasy a tvár poznačila mnohými vráskami, viacerými, než dosiaľ obohatila Derbia. Všimol si jej špicaté uši.

Naproti lavici sedeli na druhej strane miestnosti dvaja pruháči, prilbice s perami im viseli na hákoch nad hlavami, čepele halapartní opretých o stenu sa v slnečnom odraze nelichotivo leskli. Len čo mág vstúpil, podozrievavo naň zagánili a sledovali ho, dekana si už ani nevšímali.

„Koho privádzate, vaše blahorodie?" spýtala sa elfka bez toho, aby k nim čo len zdvihla hlavu. Jej hlas znel omnoho mladšie, než prezrádzal zovňajšok. Vzala roztrasenými prstami brko, otvorila ťažkú knihu niekde v polovici a priložila jeho hrot k pergamenu.

„Brata Kastariána z opátstva Medvarského," povedal hladko a úplne obyčajne Cecaro.

Žena zažmurkala, odtrhla hrot od strany, čím na nej zanechala bodku. Mierne sa narovnala a pozrela na Derbia, ktorý sa snažil aspoň čiastočne schovať za dekana. Keď nastalo ticho, zdvihol k nej zrak so stále sklopenou hlavou a okamžite spozoroval dve jasné smaragdové oči.

Prešli ním zimomriavky a zamotala sa mu hlava, zachoval však dosť bdelosti, aby udržal rovnováhu a predstieral, že prekračuje na mieste. Odtrhol od nej zrak a schoval sa ešte viac pod kapucňu, prestalo s ním krútiť.

Elfka povzdychla, kŕčovito niečo načmárala do knihy, nenáhlivo ju prevrátila a nechala vekmi oťažené viečka, aby opäť zahalili to jediné, čo nestarne.

Dekan pochopil, pristúpil k oklietkovanému schodisku, vytiahol z talára zväzok kľúčov a odomkol.

Prvé poschodie sa honosilo omnoho vyšším stropom, než prízemie. Derbio sa na krátku chvíľu ocitol v kapitulnej sieni; jej väčšinu zaberal rozložitý guľatý stôl z ťažkého mahagónu, za akým kedysi hodovalo knieža pred tým, než sa stal Matislad kráľovským mestom. Medzi širšími, na jedenkrát zamrežovanými oknami splývali po stenách gobelíny so znakom cirkvi a Matisladu, zo stropu visel zlatý luster. Za jednacou a správnou tabuľou sedeli štyria muži, neobsadených ostávalo ešte šesť pohodlných kresiel. Traja kanonici v bielom rúchu a prepošt v červenom sa zhovárali, dekanovi a Derbiovi nevenovali pozornosť. Jeden z nich prepočítaval mince a radil ich do stĺpcov podľa hodnoty; dukáty, groše aj denáre. Drobné grajciare, ktorých bolo najviac, hádzal rovno na kopitú hromadu. Všetko si zapisoval do knihy.

Druhý pozorne, azda i skúmavo čítal cisárske výnosy na veľkých opečiatkovaných listinách, kráľovské vyhlášky z dlhých rozťahovacích roliek, ustanovenia zemského snemu vo zvitkoch, špánske a vazalské požiadavky mánov. Niektoré riadky škrtal, iné opisoval, ďalšie prepracovával, čísla menil. Vedľa neho sa týčila veža kníh a menšie haldy lajster. Mimo to si vyberal z rozloženého koženého puzdra rysovacie pomôcky a čisté hárky, aké postupne plnil na základe vyčítaných správ.

Posledný z trojice kanonikov so šedivými vejármi chlpov rastúcich za ušami práve reptal, pričom prstom podráždene ťukal do krátkeho zväzku: „To dnešné bohoslovectvo upadá a s ním celá cirkev, to vám poviem. Jak môže, bratia, jak môže" zopakoval dôrazne a ohnivo „budúci kazateľ napísať, že Panna Matka zapustila korene do ľudského srdca s potrebou žiť pokorne, pretože bieda a prostý život nám má pripomínať čistotu, z akej sme vzišli a kam sa vrátime?" nadurdil sa až s ním myklo. „Neslýchanosť, takto obracať ľud proti nám."

„Je to buď zradca alebo hlupák. Takých ani onakých nepotrebujeme, vylúčiť z bohosloveckých náuk," rozhodol mocný Krôch Brávora, ako telesne tak svetsky. Prepošt v červenom rúchu viedol kapitulu matisladského arcibiskupa; orgán zodpovedajúci sa výhradne pápežke s výsadou vymenovania nového arcibiskupa, avšak v jeho pôsobnosť spadalo aj ovplyvňovanie diania na vyhradenom území.

„Považuj za vyriadené," odvetil kanonik obklopený knihami a listinami.

Na ďalšom poschodí sa Derbio ocitol v knihovnici. Pred jediným vysokým nezamrežovaným oknom, ktoré nezatarasovali veľké, plne využité police po celom obvode miestnosti, sedel ďalší muž sústavne listujúci v troch knihách. Porovnával poznatky, preskakoval zo strany jednej knihy na druhú, zároveň si stíhal robiť zoznam získaných údajov do štvrtej. Rôzne písomníctvo mu ležalo nakopené tiež pod stoličkou, pri policiach a aj na krajoch schodov.

„Toto je moja skromná úradovňa," roztiahol Cecaro ruky ako hus krídla, keď vystúpil ešte jedny schody, „a môj pilný spolupracovník a zároveň cirkevný pisár Verho Kušnev."

Derbio vyšiel za ním, ocitol sa vo svetlici s mnohými oknami a červenými závesmi. Stoly otočené naproti sebe vytvárali širokú uličku, za nimi ležali truhlice, klenotníky, stojany s početnými vetvami hrotov na sviečky, postele s kožušinami a vankúšmi vypchanými perím, dokonca si pod schodmi našla miesto piecka.

Verho Kušnev, ďalšie špicaté ucho, ukázal svoj bezchybný chrup. Mladý, šľachovitý, s dokonalou pleťou a niekoľkými dlhými vrkočmi hustých gaštanových vlasov rozhodne nepôsobil dojmom dôležitého úradníka.

„Buď pozdravený, priateľ môjho ľudu," zastrihal sluchami na poklonu podľa dávneho zvyku lesného národa z čias, kedy ešte obýval zväčša lesy, nie ľudské mestá.

'A zase o jedného viac, ktorý sa o mne ktovie odkiaľ dozvedel.'

Derbio si z hlavy zhodil kapucňu a uklonil sa; už nie energicky, hlboko a s úsmevom, ako včera večer v strážnici, ale pomaly, mierne, zdráhavo: „Zdar a sila, dobrý druh," povedal na znak, že pozná staré spôsoby.

Elf len nepatrne a uznanlivo pokyvkal hlavou, ani čo by mu to stačilo ako dôkaz skutočnej totožnosti Derbia.

Cecaro zabuchol železnými rebrami vystužený drevený poklop nad schodiskom, aby ich nik zospodu nepočul či nenarušil. Premydlil si ruky, pleskol nimi o stehna a zhlboka vydýchol: „Tak, Frae sídli ešte o podlažie vyššie. No najprv zhoď ten hrozný habit."

Derbio vykonal, ako sa žiadalo, a prezrel si ruku. Rána vlhla, hnedla, smrdela.

„Nezmienil si sa o tom, že je nakazený," Verho si rozrušene obhliadal zranenie.

„To nie je nákaza, len vypálená neošetrená diera v dlani," ozrejmil mu dekan a oblapil čarodeja za chrbát, akoby sa priatelili už dlhú dobu. „Buď úprimný, pravdivý, priamy. Ak nebudeš, spozná to. Ide ti o život. Veľa šťastia," potriasol s ním a pustil ho. Vycupkal ešte schodisko nahor, zaklopal na dvere a otvoril: „Je tu," ozvalo sa a mávol Derbiovi, nech príde.

Ten nepociťoval strach, ani obavy, či napätie, ba ani nepokoj. Stretol sa už s mnohými ľuďmi aj elfmi, podstata jedných alebo druhých v ňom nevyvolávala úzkosť ani potešenie, a hodnosti, odznaky a zvesti na to nemali vplyv. Morila ho len únava, krivda, tichá zlosť, akej sa dopustili, avšak nepriznali ju.

Zdolal schody, zastavil sa tesne za prahom. Dekan odišiel, opatrne za sebou zatvoril.

Hľadeli na seba, v tichosti, oči zelené ani jarná tráva a čierne ako noc.

„V týchto dobách už nevídať mnoho starých čarodejov," narušila mĺkvosť tlmeným tenkým hlasom. Nepohli sa, nežmurkli.

„Rovnako tak starých elfov," odvetil okamžite.

Frae s popolavo striebornými vlasmi sa jemne usmiala, čas jej vyoral vrásky len vôkol očí. Sedela pokojne, nehybne, s rukami v lone, pri dýchaní sa jej ani nenafukovala hruď.

„Posaď sa, prosím," ukázala na prostú, olejom lakovanú stoličku za stolom úplne schovaným pod prestieraním, karmínovým pokrovcom, zdobeným ornamentmi zlatej nite. Jeho končeky sa čiastočne dotýkali podlahy, ktorú pokrývali miesto behúňov voňavé rozhádzané bylinky.

Derbio ponuku prijal. Úradovňa vikárky rozhodne nehrala duchom najrôznorodejších pergamenovačiek a vzorovej správnej siene cirkvi. V skutočnosti bola omnoho prázdnejšia, než zbytok priestorov veže. Jednoduchá rebrová posteľ s pokrývkou, pár lampášov na reťaziach a drobný stromček s hrubizným kmeňom a ružovou korunou pestovaný v črepníku na obločnici. Nevybavili ju ani dreveným obkladom, drsné steny prispievali k dojmu z výraznému chladu, aký tu vládol v porovnaní s ostatnými poschodiami. To, po čom pátral v celej turni, si všimol, až keď sa behom usadzovania ozvala dunivá rána a silne ho rozboleli špičky. Chcel si založiť nohy pod stôl, avšak po odhrnutí časti pokrovca zistil, že sedí za obrovskou kovanou truhlicou.

'Tak tu sa schovávajú všetky tajomstvá Matisladu, a azda aj celého arcibiskupstva spoločne s najcennejším majetkom cirkvi a žoldom pre terčov a gardu.'

Kovanie pravidelne po niekoľko palcoch narušovali drobné železné kvietky. Túto šaľbu poznal; truhlica obsahovala zámok, do ktorého dokonca pasoval kľúč, lenže sám o sebe nebol ničím viac, než prázdnou dierou s kolieskom otáčajúcim sa okolo vlastnej osy, ktoré pri vykrúcaní vydávalo donekonečna cvakavý zvuk kladky. Avšak jeden týchto na pohľad zdobných kvietkov sa dal odsunúť a pod ním sa schovávala ozajstná zámka, kam kľúč patril, zaisťujúc prístup k vzácnemu obsahu pokladnice.

„Tak to by sme mali," začala Frae ešte vždy s ľahkým úsmevom na perách.

Derbio spustil obrus späť na zem a narovnal sa: „Prekvapila ma skôr veľkosť než samotná prítomnosť matisladskej pokladnice. Takou potvorou," zaklopal duto po jej povrchu, „sa nemôže vystavovať ani Dvojkorunie."

„Veru nemôže," prikývla nevýrazne. „Dvojkorunie sa však rozkladá ďaleko na juhu, v oblasti, kde sa už dnes nemiesia staršie rasy s mladšími. Tam ľudia jednajú s ľuďmi a tí si dôverujú navzájom omnoho viac už iba vďaka spoločnému rodu. Lenže nedá sa nepovšimnúť si obľuba v tomto zvyku, ktorému praje doba rozkvetu človečích miest a usadlostí, koniec koncov je toho Matislad živým dôkazom. Veď už Medvar III., ako iste dobre vieš, odtiaľ vyhnal na popud pápežky Awaleji trpasličích bankárov pod zámienkou lichvy, ktorú označila kapitula za vykrádačstvo."

„Áno," potvrdil a uvoľnil sa, „najprv bankári a všetci remeselníci tohto zručného plemena. Potom sem zamedzili vstup schopným handliarom piadimužíkom, o niečo neskôr nasledovali polobri, čo sa na rozdiel od svojich čistokrvných pobratimov ešte dokázali prepchať cez bránu, nuž, a o niekoľko rokov sa podobným obmedzeniam nevyhli ani divožienky alebo samotné panstvo, ktorému kapitula zakázala vodiť sem netvory akejkoľvek triedy; od drakov, cez zlobrov, až po škriatkov. Vrchnosť to nedávno dorazila mágmi a teraz ste ostali už len vy, elfovia. Zdá sa, že sa ti podarilo očistiť mesto, vikárka. Koľkože už zastávaš tento pôst?"

„Mýliš sa," odvetila kľudne, bez jediného náznaku, že by sa jej to dotklo. Zrejme to nepočula po prvý krát. „Je samozrejme pochopiteľné, že do tohto klbka klamstiev a podrážania nôh nevidíš. Nesedím na najvyššom stolci a nič z toho, čo si menoval, nie je mojím dielom. Rozhoduje kapitula, kam zase uvádza svoje obežníky Jej Svätosť Yaxana, a slovo uplatňuje tiež arcibiskup Sissindor spolu so správcami."

Derbio si pretrel unavené oči, odmlčal sa a sťažka zafučal: „Neverím," zamračil sa na ňu, prehodil ruky na hrudi, no so ženou ani nehlo. Rozhodol sa, že bude jednať spôsobom, aký je mu blízky. Veď mu to poradil aj Cecaro. „Ďakujem ti za obhajobu pred Kovodusom. Nečakaj však, že sa ti budem za tú pochybnú hrdinskosť klaňať. Neviedla ťa k tomu dobrota ani vznešené mravy, niečo také nemožno zlúčiť s tvojou hodnosťou. Čo žiadaš?"

Elfka privrela viečka a zamyslela sa. Niekto by sa zrejme domnieval, že ju reč nudí a drieme, Derbio však tento elfský spôsob sústredenia poznal.

Z vonku sa ozývali chválospevy, detský krik, dámsky piskľavý smiech, vyostrujúca sa hádka medzi šľachticmi a kanonikmi.

Frae otvorila oči: „Žiadam pre teba spravodlivý súd. Nechcem ťa využiť, nepotrebujem tvoju moc. Prajem si iba, aby si žil. Prečo?" vzala mu otázku priamo z jazyka. „Vedú ma k tomu dve veci; jedna osobná, druhá svetová. Prvou je moje protivenstvo voči všeobecným hrdelným trestom nariadeným nie na základe prečinu jednotlivca, ale spoločných znakov určitej skupiny. U vás, čarodejov, je touto značkou práve mágia. Prečo by to mal byť jednotný odznak skazenosti a bohapustosti? Prečo je lichva označením trpasličej vypočítavosti, nie vzájomnej dohody? Pretože sa stokrát opakovaná lož stáva pravdou? Aká slepota vedie ľudí k domnienke, že sa dá čierna oddeliť od bielej?" rozprávala pokojne, zotrvávajúc v rovnakej polohe. „Vec druhá: si jedným z posledných starých čarodejov na tomto svete. Hovoriť to takto otvorene odo mňa nie je múdre, ale cítim istú povinnosť udržať ťa nažive. Obaja zastupujeme staršie rasy a náš ľud vymiera. Nemôže za to sila človeka, ako si mnohí myslia, no naša vlastná slabosť. Ty a ja, my, čo sme dostali príležitosť vyrastať v prirodzených domovinách a do vienku nám predkovia vložili poznanie ich žitia, spôsobov, schopností viesť ľud v bezpečí k rozvoju, obaja sme urobili tú istú chybu, pretože sme sa za čias, kedy sme konali v plných silách, nevenovali našim, ale ľuďom. Mysleli sme si, že to oni sú ta príčina. Nie, celý čas sme za niesli zodpovednosť my. A nevzišlo nám to na um, dokiaľ tváre nezjazvili vrásky."

Derbio v tejto chvíli necítil horké roztrpčenie, len hlboký smútok. Nechával doznieť tie slová, uležať ticho, elfka ho nikam nesúrila.

Frae naň nepretržite hľadela, preciťovala to, čo on. Čarodej o elfoch mimo iného vedel, že sú veľmi vnímaví, a to až do miery, kedy dokázali okamžite rozpoznať, ak niekto klame, zúri, či sa jednoducho teší. Nešlo o mágiu, iba prírodou vycibrený vnútorný zmysel citového napojenia na mnohých úrovniach, aký tieto bytosti uprednostňovali pred rečou do doby, kedy sa objavili ľudia. To je aj dôvod, prečo sú ich hlasy jemnejšie, tenšie a ostrejšie, než tie ľudské.

„Došiel si k rovnakému záveru," vyriekla s istotou. „Derbio, naozaj necítim potrebu vyháňať odtiaľ trpaslíkov ani nikoho iného. Avšak pod ochranné krídla, ktoré mi spolupracovníci z nižších poschodí zdarne obstrihávajú, si môžem vziať jedine elfov."

„To vysvetľuje tú vrátničku a mladého pisárika s tým čudným menom."

„Moja rodina," ozrejmila. „Omae ma vychovala. Verho je mi synovcom zo sestrinej strany, ktorú zahubil človečí mor. Vychovávala ho novodobým spôsobom v prostredí ľudského mesta, preto to meno. Odôvodňovala to prispôsobovaním sa, aby lepšie zapadol. Bohužiaľ, podarilo sa jej to. Zapadol. A teraz sa už nebude môcť odpútať."

„Rozumiem," Derbio si zo zvyku prešiel po ostrihaných výrastkoch bajúzov, s ktorými vyzeral určite hlúpo a neporiadne. „Prečo si si ma teda nechala zavolať? Musela si mať dobrý dôvod, ak si takto zariskovala nie len s mojím životom."

„Žiadne psie kusy," opravila ho. „Na Cecara je spoľah, pokiaľ ide o takéto záležitosti."

„Dôveruješ mu?"

„Musím. Matislad, obohnaný mocnými hradbami, obklopený peniacou riekou a s vysokými vežami vyrastajúcimi z jeho jadra vyzerá v očiach vonkajšieho človeka neochvejne. Pravda je však taká, že vnútri to vrie. Dôverovať Cecarovi znamená dohodu medzi mnou, Brávorom, aj arcibiskupom. Náš dekan si súčasné okolnosti veľmi dobre uvedomuje, koná zodpovedne. Ak by sa pridal na stranu niekoho z nás, ostatní dvaja by padli a mesto by sa ocitlo v zmätku a krvi," konečne sa pohla, vzala do dlaní drevenú misku zo stolového koberca a odchlipla si.

„Predpokladal som, že je tvojou povinnosťou počúvať arcibiskupa na slovo. Si predsa jeho pravá ruka."

„Arcibiskup je často neprítomný," utrela si rukávom zelených priliehavých šiat vykrojené pery. „Zriedkakedy sa stretávame, spojenie medzi nami sprostredkováva práve Cecaro," dopila obsah nádoby a opatrne ju položila na rovnaké miesto.

„Že ešte vôbec toto drží pohromade," čudoval sa nahlas Derbio. „Vraj sa Sissindor v poslednej dobe priveľmi neukazuje."

„To je pravda," mierne prikývla. Mág čakal, ale viac nepovedala.

Nakoniec čarodej pokrčil ramenami a vyvodil: „Takže predsa len ide o záchranu jednorukého kúzelníka?" pozorne ju sledoval.

„Počuješ ich? Kanonikov škriepiacich sa s vysokými pánmi? Mesto je na prasknutie, všetci chcú vidieť arcibiskupa, a ten nikde. Mirovoj a Lestík sú zamestnaní sviatkom, rovnako kapitula. Trpezlivo prečkáme slávnosť, prebehne súd, na ktorom ťa obecným rozhodnutím správcovia mesta kráľovskou pečaťou a ja s Cecarovým cirkevným zastúpením pápežky oslobodíme."

„Súd?" Derbio dopálene zažmurkal, už ho vodili za nos dosť dlho. „Súd?!" zopakoval prudko. „Takto si ty predstavuješ spravodlivosť?! Slobodu?! Nárok na život?! Súd?!"

„Spravodlivosť, sloboda a nárok na život je denným chlebom súdnej siene. Nijaká lepšia cesta, ako sa zbaviť okov, hlavne v dobe, kedy sa ocitáš pod drobnohľadom celého mesta a jeho okolia, nie je. Máme možnosť všetkým stavom ukázať, že je možné zbaviť čarodeja viny, očistiť ho, právne povýšiť na rovného. A ak to vyjde s čarodejom, tak to vyjde aj s elfom, trpaslíkom i piadimužíkom."

„A ak to nevyjde? Kačka z Vékova hovorila to isté čo ty, ibaže sa snažila miesto súdnej siene podriadiť tomuto účelu kňažisko."

„Som vikárska Matisladského arcibiskupstva, druhá za neprítomným Sissindorom na tomto území. Kovodus aj kapitula mi hádžu konáre pod nohy už celé roky, no ja som medzi konármi vyrastala, naučila som sa cez ne skákať. Skúsia to aj v tejto veci; dôjde na hromženie, vyhrážky, odhalenia, k sprisahaneckým dohodám, pokusom o podplácanie a možno aj na ostrie meča."

„Vzmáha sa vo mne vina, že necítim domýšľavú vďačnosť, iba nedôverčivosť," zahundral otvorene. „Máš tu rodinu. Zaistenú. Vo vysokých miestach."

Frae po prvý krát odvrátila zrak smerom na obrus a ticho pritakala: „Áno. Omae je na konečnej ceste, Verho mi zrejme neodpustí," opäť sa zahľadela na čarodeja a pokračovala mäkko, ani čo by sa bála vysloviť ďalšie slová. „Ale musíme to urobiť, ty a ja, pretože to presahuje naše životy. Dokážeme to už len my dvaja a čas sa kráti, nebudeme tu na veky. Prinútim pánov strhať ti ich vlastnými rukami okovy a odvolať klamstvá. A ak to nevyjde, pýtaš sa? Buď tu obaja zahynieme ako kacíri, ako mučenici našich národov, ako posledná halúzka kedysi šíreho a slávneho hvozdu, spálená vo veľkej a sviatočnej vatre za číreho jasotu, alebo sa staneme ozaj slobodnými a postavíme nás, naše dedičstvo a potomstvo rodu späť na nohy."

„Pekné, až na jeden háčik. Zanedlho dôjde k veselosti, ako ma chceš uchrániť pred všetkými terčmi a prelátmi? Stavím svoj stratený klobúk na to, že už väčšina z nich vie, kam ma to správcovia scho-va-li," vyťukal slovo hánkami na znak jeho smiešnosti.

„Mhm. Matislad však hostí viac priateľov čiernobieleho mága, než sa nazdávaš."

„Čo to znamená?" nakrčil obočie.

„Ostaň v žalári do ďalšieho dňa, ako to zariadili správcovia, nechaj hranicu s obetným baránkom vyhorieť a zajtra usporiadame verejné súdne zasadnutie. O tom, kedy, kde, jak a čo, sa dozvieš včas od Cecara. Teraz, ak dovolíš," natiahla pokojne ruku cez stôl smerom k dverám.
„Som hlupák, že ti verím," riekol Derbio ešte pred tým, než sa postavil. „No kto neverí v moc bohov, kráľov a vikáriek zoči-voči skaze a smrti."



Derbio s Cecarom práve prechádzali skrz námestie k radnici, keď odrazu masami ľudu zborovo zašumelo a vitačským plesaním volali k arcibiskupovi, ktorý vyšiel na ochodzu nad priečelím portálu Katedrály. Doprevádzala ho jediná postava plne zahalená v habite asi rovnako, ako teraz stál vedľa dekana čarodej. Spoločne k nim vzhliadali spolu so stovkami ďalších ľudí.

Sissindor v zlatom prešívanom ornáte, s mitrou na hlave, štólou prevesenou cez krk a zlatou berlou v jednej ruke začal: „Z moci, ktorá mi bola zverená z vôle Matky a udelená Jej svätosťou Yaxanou a Jeho cisárskym veličenstvom Inkarinom Hviezdovlasým, tu, v Matisladskom arcibiskupstve, dávam na známosť obyvateľom jeho zbožným, že dvestoosemdesiatyôsmy sviatok k výročiu Panny Matky sa tohto roku ruší z dôvodu..." tu už však hlas svätého muža prehlušili zborové pokriky a hrubá vrava, miesili sa v nej dovedna poväčšmi otázky a kliatby. Derbio si všimol Cecara po prvý raz neistého, priam zmäteného, ohliadal sa okolo seba, akoby po niekom pátral. Námestie sa začalo zbesilo plniť, davy rozrastať a meniť na jednotný celok bez usporiadania, roľník stojac vedľa lénnika.

„Zrada! Rúhačstvo! Klamár a zlorečník!" ozývalo sa. Hneď, ako podpery ochodze zasiahla prvá salva vrhnutých toporov remeselných nástrojov a niekoľko kameňov, arcibiskup so svojim spoločníkom zaliezol späť do chrámu. Mešťania sa už aj vrhli k zatvorenej bráne Katedrály a začali do krídiel vrát tlačiť, avšak bezvýsledne.

„Zamkol sa tam jak vo veži dajaký ten černokňažník dnešného obyčaja!" jačali sviatočne odetí sedliačisko s gazdinou, troma synmi a štyrmi dcérami, čo stáli opodiaľ a vychystali sa na vzácnu veselosť.

Cecaro schmatol Derbia za rukáv. Mágovi nebolo treba nič hovoriť. Bez slova vyrazili k radnici tak chvatne, čo im nohy stačili.