Čiernobiely mág

Kacírska cesta

Prebudil sa v ozubenej klietke na väzeňskom voze. Viečka ho ťažili, ruka príšerne bolela, pot mu presakoval cez spodné vrstvy oblečenia a celý sa mierne triasol. Cítil sa slabý, každý nádych ho vyčerpával akoby mal v hrudi namiesto pľúc kováčsky mech. Odhrabol si vlasy z mastného čela, liezli mu do očí. Klobúk, čo nosil kam až mu pamäť siahala, stratil zrejme pri vtedajšom páde na zem. Pruhovaný odev prekrývali veľké fľaky od bahna, na rukávoch kabáta mu už zaschla jeho vlastná krv. Jediné, čo na čarodejovi vydržalo v pôvodnom stave, boli fúzy.

Keď si z očí zotrel blato a trochu sa mu vyostril zrak, prvé, čo zbadal, bol skrvavený chlapec spiaci v klbku na druhej strane klece.

'Axtal,' preľakol sa, strach ho rázom prebral.

Chcel sa k nemu doplaziť, no hneď, jak sa pohol, zarinčal kov a s Derbiom trhlo na stranu. V ruke mu zapulzovalo. Obaja boli reťazami pripútaní k železným mrežiam. Zahromžil. Točil stŕpnutými päsťami, ale ľavačka ho opäť neposlúchala, krúživý pohyb vykonávala ťažko, triasla sa ako ruka chorého starca. Pri pohľade na ňu stuhol. Vnútro dlane niečo uškvarilo až do čierna, v jej strede vyčnievali odkryté kosti. Čoraz silnejšie cítil buchot srdca, zatočila sa mu hlava. Sťažka sa oprel o mreže za sebou. Cítil nevoľnosť. Pár krát ním zacukalo, naplo ho, prudko vystrčil hlavu a bol by vyvrátil natrávené raňajky, ak by nejaké mal.

Chcel si utrieť ústa, ale až teraz si uvedomil, že mu chýba aj torba. Opäť zaklial, po chvíli váhania si vystačil s rukávom.

Kolísavo otáčal hlavou akoby na ráno vyslopal celú fľašu pálenky. Rozhliadanie sa znepríjemňoval boľavý a stuhnutý krk. Voz rýchlo napredoval, pohonič v krúžkovom brnení vytrvalo popoháňal ťažné kone.

Okolo vozu klusali jazdci v plstených grznách ozbrojení kopijami a kušami.
V čele sprievodu napredovali traja, Derbio dvoch z nich okamžite spoznal aj zozadu.
Zmätene premýšľal, nevedel, čo sa presne deje.

„Axtal," ozval sa, suché hrdlo ho rozštípalo, chlapec nereagoval. Prehltol a zopakoval hlasnejšie: „Axtal, chlapče..."

S chlapcom myklo. Keď zdvihol hlavu a odkryl si pred tým peknú tvár, Derbio na nej okamžite uzrel opuchnuté oko, rozbité pery, zaschnutú krv pod nosom a modriny na lícach. Panoš zaklipal jedným viečkom a chvíľu hľadel na čarodeja.

„Matička... čo... čo sa ti stalo?" zhrozil sa.

Špinavý šľachtic teraz vyzeral skôr ako tulácka sirota. Neodpovedal.

„Kde je Neflar?" Zbedačené klbko nešťastia akoby zabudlo rozprávať. „Axtal... prosím, hovor."
Pozerali sa na seba, sem-tam voz nadskočil a poháňané kone odfrkovali. Nehybnému mladíkovy začala tiecť z jedného oka slza. Potiahol nosom a opäť sa schúlil k mreži.

Harján, klusajúci pred väzeňským vozom s ďalšími dvoma mužmi v čele, sa otočil v sedle: „Je hore!" zvolal. Derbio si všimol, že má na líci a paži čerstvú jazvu. 

Na to sa otočili i ostatní jazdci. 

Ten prostredný medzi Basazeltom a Harjánom, ktorý všetkých viedol, rozkázal: „Zastaviť voz!"

„Ponáhľame sa, pán Kvaq," pripomenul mu Basazelt.

„Chcem sa mu z blízka pozrieť na hrebienok, dôstojník, dokiaľ je živý."

'Dôstojník?'

Lord Kvaq zosadol z koňa: „Chlapi, vytiahnite ho z voza. A rezko."

Čarodej sa nezmohol na nič než bolestivé zasyčanie, keď ho odpútavali a surovo vytiahli za ruky a pazuchy z klece. Vyhodili ho z klietky, rozčapil sa v blate pred lordom.

Všetci, až na Harjána a Basazelta, zosadli.

„Divím sa, že takého hnusného traviča a strašdeda doteraz nikto nepostavil na hranicu," od pohľadu silný chlap prskal pri každom slove. Na čele a lícach mu rašili vredy, kabátec ozdoboval jeho rodový znak: tri zelené žaby na pásikavom šedomodrom poli.

Derbio nevedel, kde sa v ňom vzala tá sila, no podarilo sa mu zozbierať sa z bahna na všetky štyri a potom na kolená. Možno by sa aj postavil, ak by ho Kvaq nezrazil päsťou späť na zem. V hlave mu ostro zapískalo a rana mu vybila slzy.

„Postavte ho," zavrčal muž.

Mág mal oči od bolesti zatvorené, ale cítil, ako ho opäť ťahajú na nohy.

Vzápätí mu silný úder do brucha doslova vyrazil dych. Rozkašľal sa a krčil, inštinktívne si chcel ruky stiahnuť k telu. Kvaq ho chytil za bradu a pľul mu do tváre: „Počuj, podliak. Pre takých ako si ty nemajú miesto ani v pekelných dierach, pretože ťa z nich vyvrhli samotné plamene! Videl som tú spúšť, čo ostala z poctivých obchodníkov, ktorých si prepadol na ceste, zloduch. Tvoje ničomníctvo sa dnes skončilo, rozumel si?! Rozumel ?!" odstrčil mu hlavu, zahnal sa a udrel ho zo strany. „Ty netvor!"

Derbiovi zazvonilo v uchu, kúsol si do jazyka, na moment zreval od bolesti. V ústach ucítil železnú pachuť krvi, vypľul bordovú slinu. Ubolené ruky mu podopierali a zároveň stiskom škrtili drábi, visel na nich a všetci prítomní tomu prizerali, i Axtal.

Harján sa ceril, Basazelt mierne mračil.

„Teš sa na Matislad, papľuh."

Mág nachýlil hlavu mierne na stranu a prižmúril oči v domnení, že ho čaká ešte jedna rana, ale lord Kvaq sa so zaťatými zubami nakoniec otočil. „Hoďte ho späť," mávol na klec a nasadol na koňa.

Čarodeja znova pripútali a voz sa onedlho pohol.

'Toto nie sú terče. Neviem, či je to o niečo lepšie, ale tí chlapi majú na štítoch rovnaký znak ako Kvaq.'

Pokiaľ sa Derbiovi pošťastilo pri ničení kazovodu, teraz sa mohol v smole kúpať. Zo zatáčky pred nimi vycválala ozbrojená skupina.

Kvaq a následne voz trochu spomalili pri pohľade na tú bandu.

Keď sa priblížili, začudovaný mág si ich cez mreže obzeral. Jeho údiv dosiahol vrcholu pri pohľade na vlajkonoša, ktorý niesol žrď s našitou plachtou zobrazujúcou znak cirkvi Panny Matky.

Nevyzerali totiž ako cirkevní bojovníci; miesto bielych plášťov a lesknúcich sa prilbíc nosili deravé čiapky, vyblednuté prepotené košele, rozodraté gamaše, obnosené čižmy a povestné lapacie zbrane na čarodejov asi niekde vymenili za provizórne kopije z osekaných a odkôrnených konárov s páleným hrotom, sekery na drevo, nože, praky, sukovice a prosté kyje. Jediný z nich držal skutočnú zbraň - dvojzubé bojové vidly.

Niektorí sa vystrojili aj železným ramenníkom či rozpadávajúcou sa brigantínou, čo im však ešte viac dodávalo vzhľad chásky pešiakov ktorí vykradli rytiersky tábor. Len ich silné kone vyzerali, že sa o nich dobre starajú a majú nejakú hodnotu.

Zanedbaná zberba nedokázala svoju vážnosť, ani keď zastavili Kvaqa a ten s vidlami, asi ich vodca, sa s ním pustil do reči: „Čo vy oní..."

„Lord Kvaq, pán Prútova," fľochol na nich nedôverčivo.

„Si... no hentým, komandantom voza?"

Kvaq vyzeral rozpačito. On a jeho ľudia nevedeli, či práve majú čo dočinenia so zbojníkmi, alebo ozajstnými služobníkmi cirkvi.

„Som, a čo s tým. Mierime do Matisladu, tak nám preukážte službu a uhnite z cesty."

„Netáraj, pánko z Prútova."

Lord zafučal, ale chlapík s vidlami pokračoval: „Kto je v totej kleci?"

Kvaq neodpovedal, pozrel sa na svojich mužov.

Cirkevník to spozoroval: „Matislad je arcibiskupstvom Sissindora a sídlom svätej stráže v čele s dobrým Kovodusom. Porábam na cestách tuto s druhmi len svoju robotu. Tak odložme handrkovačky a vrav čo sa pýtam."

„Ak ozaj patríte k cirkvi, máte aj iný dôkaz než tieto kone a prapor, ktoré sa dajú ulúpiť?"
Chlap sa neurazil. Vyhrnul rukáv, na predlaktí mal vypálený znak natretý vo farbách cirkvi.

Kvaqovi muži sa uvoľnili, prestali byť v strehu a on sám si vydýchol, s úľavou potriasol hlavou a hneď sa pustil do reči. Niekoľko krát im dôrazne zopakoval, že Derbio je jeden z najnebezpečnejších čarodejov.

„A ten druhý?" spýtal sa vidlonoš ukazujúc na Axtala.

„Tamten zasran je neviem ktorý Striebrin, ale spriahol sa s bosorákmi," vyblafol Harján naštvane.

„Jeho otca vyzveme, nech sa na cisárskom súde zodpovedá za synové činy. Ako vysoký šľachtic na to má právo," doplnil Basazelt.

„A vy ste kto? Kukám jak kukám, ale nevidím na vás znak tuto pána Kvaqa ani nijaký iný," zazrel chlap na podvodníkov.

„Ja som dôstojník Klatt z Matisladskej stráže a toto je môj kolega a priateľ Slamer. Mierime do mesta."

„Na šichtu," dokončil Harján. Obaja vytiahli zo štrngajúcich mieškov na opaskoch znak stráže z Matisladu so zlatým stromčekom, ktorý označoval ich vyššiu hodnosť.

„Je to tak, práve ich som našiel na ceste s dolapeným zlosynom," potvrdil Kvaq.

Terč sa o nich ďalej nezaujímal a z malej skupiny sa stala početná, Derbio napočítal dva a pol tucta mužov. Napadlo ho, že takto budú priťahovať veľa pozornosti a on bude vyzerať ako ozaj nebezpečný mág. Sám sa však cítil zradený a nenávidel by a zúril na dvoch falošných strážnikov, lenže sa nevládal ani hnevať. Kúzla z neho akoby vysali kúsok života. Sedel a nechával sa hojdať podskakujúcim vozom. Nestaral sa o to, čo s ním urobia ďalej, nemal na to silu.

Roľníci orajúci polia zastavili pluhy s volmi a somármi, prerušili rýľovanie, čakanovanie a prácu s kosou. Všetci stáli a hľadeli na ďalšieho chyteného chudáka odsúdeného na smrť za to, čím je. Netrpeli však ľútosťou, z diaľky pokrikovali a ukazovali deťom smerom na väzenský voz so znechutením a strachom v tvári.

Derbio odvrátil zrak. Pohlcoval ho žiaľ a únava ako dva jedy šíriace sa a prúdiace telom, siliace každým úderom srdca. Ruky nechal ochabnúť, hlavu nadskakovať, v ústach cítil vlastnú krv. Líca ho striedavo pobolievali sťaby sa hádali, ktoré z nich dotĺkol urodzený pán viac. Už-už mu brada spadla na hruď, avšak vtom sa pri ňom objavil malý trblietavý vtáčik v dúhových farbách vyžarujúcich lúčiky svetla.

'Čo to?'

Hopsal sem a tam, nakláňal a točil hlavou, čo by si mága obzeral. Skočil mu na koleno a otvoril zobák.

'Preži tento deň a len čo večerné ticho pohltí posledný zajtrajší cengot, budeš mať šancu opustiť Matislad nažive,' začul mladický hlas v duchu, ako keby to bola jeho vlastná myšlienka. Vedel však, že nebola.

„Čo si zač?" šepol.

'Blúznenka. Posol. Dnes sa ešte uvidíme, ak vydržíš.'

Vtáčik zoskočil z kolena, roztiahol krídla, pár krát nimi zatrepotal a zmizol.

Derbio mimovoľne privrel oči a okamžite ho pohltili driemoty.