Čiernobiely mág

Ranné tiene 3 - Preludy, rozprávky a príbehy

Táto časť je rozdelená na 2 úseky, takže si v podstate môžete podľa chuti a času rozdeliť jej čítanie na 2-krát. Dôvodom je dĺžka týchto dvoch častí, samostatne by boli totiž príliš malé a nechcel som pre každú vytvárať samostatnú kapitolovú kartu.
Delítko nájdete niekde za prostriedkom.

Harján letkom prekontroloval listiny, ktoré mu dal pestro oblečený dudravý kočiš sediaci na kozlíku krytého kupeckého vozu. Strážnik zafučal, rozladene oprel ruku vbok. Prešiel popri klanici a odhrnul zadnú plachtu kryjúcu náklad. Znova sa nadul. Obchodníkovi sa to ani za mak nepáčilo.

„Tucet sudov jačmenného piva, desať ovseného, päť svetlého a rovnaký počet tmavého, tri súdky ružového vína tuto z Bôbovej, ďalšie dva veziem až z Bordohôr od trpasličích vinárov, a jedno vrece trstinového cukru priamo pre kuchyňu Matisladského župana Jarrena Lestíka a hajtmana tamojších stráží, Vijetora Mirovoja," odrecitoval mužík. „Presne, ako to je v lis..."

„Hej, čítať viem. Abo aspoň kus. Akurát, že obsah listu sa nemusí zhodovať s obsahom voza," zabručal.

Obchodník na moment zbledol, hneď na to sčervenel.

„Ak by som ťa chcel obalamutiť, vartár, na kieho frasa by som zastavoval? Moje povolanie je voziar a trhovec, nie prašivý šmelinár či pašerák čachri-machlí."

„Nemám tucha, načo by si mi zastavoval," Harján sa poškrabal po hustej hrive, z ktorej okamžite začali vyletovať roje lupín. „Možnože toho, kto sa preženie vôkol našej skromnej strážničky jak trpasličí cirkus, považujeme za mierne podozrivého, ale to nám musia poctivci ako ty, pánko, prepáčiť. No dakto chce mať väčšiu istotu, a tak poslušne zahaltuje záprah. Vyskúša na nás švidle abo voľačo, a ak má za byľku šťastia, pustíme ho. Inokedy je človek proste čistý, čo sa dá robiť," pohodil rukami, akoby sa bavili o nezdarenej rybačke.

'Zrejme južan,' premýšľal Derbio nad furmanom, ktorý dvojicu na Nožke stojacej vedľa cesty sledoval. 'Vifintený ako páv a k tomu ten obchod s alkoholom. Určite južan.'

„Tvrdíš, že som podfukár?" zaškripel vozár chladne.

„Možeš si ísť, nech si kto si," mávol strážnik rukou. „Listy sedia, dám ti pečať a už sa odtiaľ prac, lebo na teba nemám celý deň."

„Pha," kupec neveriacky pokrútil hlavou, „je vidieť, že tu široko-ďaleko nie je slušnej spoločnosti, čo by vám bola vzorom."

„Je vidieť, že si ešte väčší cirkusant než hentamten," kývol hlavou smerom k Derbiovi, opečiatkoval doklady a vrátil ich obchodníkovi.

Ten si ich oboch znechutene premeral. Na listy ani nepozrel, pretože mal nos zdvihnutý až k oblohe. Schmatol ich, zamával bičom a za chvíľu po ňom neostalo nič viac, než oblak prachu.

„No a toto je tu prosím od rána," posťažoval sa bradáč. „Divím sa, že si mi včera liezol na nervy ty," Harján prešiel okolo Nožky. „Klatt si to určite všetko premyslel, lišiak jeden. Vedieť tak, čo ma čaká teraz ráno, bral by som bez okolkov včerajšiu nočnú hliadku. Ale čo narobím. Už odchádzaš, cirkusant?" zažmúril na jazdeckú kobylu.

„Áno, spolu s rytierom a jeho panošom."

„Dobre robíš. Vôbec sa nebudem diviť, ak narazíte na jedného z tých gašparov, keď ho budú zbíjať lapkovia. Naložené vozy teraz ľahšie uviaznu v bahne a niekde medzi touto strážnicou a Matisladom určite striehnu zbojníci a iné pochybné bandy. Ale inak veľa šťastia."

„Vďaka," nadvihol klobúk nad hlavu na znak pozdravu. „Pozdravuj aj Basazelta."

„Budem," už-už vykročil k strážnici, no vtom zo zatáčky vyšiel voz. Ten najdivnejší, aký Derbio za svoj dlhý život videl.

„Konečne," zamumlal pre seba fúzač. Podišiel na okraj cesty.

Sprievod vozu tvorili dve ženy na koňoch, minotaur a kentaur.

Čarodej pár krát neveriacky zaklipkal očami a chytil si čelo pre istotu, že nemá teplotu a tento výjav nie je len výmysel šialenej, znavenej či starej mysle. Bočnicu voza označovala cirkevná značka: slnko v čiernom kruhu na sivobielom poli.

Ženy klusali napred. Vyzerali úplne rovnako, odlišovali sa len páskou cez oči. Tej napravo zakrývala pravé oko, ďalšej ľavé. Oranžové brčky im siahali po plochú hruď, nosili prosté kožené vesty a tesné nohavice.

'Žoldnieri. A nech mi bajúz odpadne, keď je toto trpaslík.'

Derbiovi bajúzy neodpadli, ale na kozlíku ozaj sedel trpaslík s hruďou ako okovák. Z úst mu trčalo čosi hrubé a dymilo sa z toho, bičom poháňal štyri kone v postrojoch.

'Cirkev Panny Matky predsa nenajíma iné rasy než ľudí a elfov, ostatné považuje za nehodné večného svetla kvôli ich príliš barbarským spôsobom, odmietaniu viery a cirkevnej liturgie na svätých miestach.'

Keď sa priblížili, mág si ich mohol všetkých prehliadnuť lepšie. Pravoočka a Ľavoočka nosili v pošvách zakrivené šable. Robustnému trpaslíkovi ležala na stehnách nabitá kuša, tvár mu čiastočne zahaľoval široký hnedý klobúk.

'Sú opatrní.'

Za vozom klusal ryšavý kentaur s halapartňou. Tvár si zrejme udržiaval vyholenú dohladka, ale karmínové vlasy mu rástli až po chlpmi zarastenú mocnú hruď. Tieto tvory mávajú hustejšiu a omnoho chuchmavejšiu bradu, než trpaslíci. Nie že by ich vídal často. A ak by bolo na mágovi samotnom, radšej by na nich nikdy nenarazil. Sú horkokrvní a svojskí, nedôverčiví a pyšní.

'Už som asi ozaj starý. Kentauri sa štítia úplne všetkých... alebo to tak aspoň bývalo. Byť v tejto skupine, ľudia by si ma ani nevšimli.'

Vedľa kentaura dupotal minotaur. Sedem a pol stopy svalov a srsti. Svojimi obrovskými nožiskami stačil za vozom bez toho, aby sa musel priveľmi ponáhľať.

Minotauri sú najžiadanejší žoldnieri. Tieto od prírody bojachtivé tvory žijú v uzavretých kmeňoch, preto sa ich mláďatá buď odchytávajú a vychovávajú v zápasiskách, alebo sa sami rozhodujú tráviť život medzi ľuďmi ako elitné jednotky. Tak či onak sa medzi vojakmi majú dobre. Ľudia sú za ich služby ochotní platiť zlatom.

'Čiže ten, kto si tento sprievod najal, nemá hlboko do vrecka.'

Kopytá na nohách mal pobité podkovami, panvovú oblasť mu zakrývala voľná kožená sukňa s masívnym opaskom, za ktorým sa hojdala zastrčená jednoručná sekera. Fučal, očiam čiernym ako noc akoby úplne chýbala dúhovka a zrenica. Na chrbte vláčil okované koleso z vozu. Nie však ako nápravu, ale vlastnú výstroj, štít; priestory medzi jeho rebrami zadebnil niekoľkými krátkymi fošnami a glejom cez ne potiahol a nalepil surovú holinu. Takýto korpus síce vážil nesporne viac, ale to zjavne chlpáčovi nevadilo. Štít bol tiež pevnejší a hlavne dokázal schovať mohutné telo svojho nositeľa.

Ruky sa mu pri chôdzi lenivo hompáľali.

'Je to vzácny, hrozivý a zlovestný pohľad.' 

Zastavili.

Voz strašne smrdel, tak ohromne, až Derbia prepadla zvedavosť, čo v ňom vezú. Mág si všimol, že navôkol nepoletujú nijaké muchy. Nebol to pach zdochliny, ani niečoho prehnitého, ale veľmi špecifický zápach, ktorý si nevedel nikam zaradiť.

'Zapliesť sa s cirkvou Panny Matky ty pruhovaný hlupáčisko? Ešte si sa za tie roky nepoučil?'

Premietal čarodej so stiahnutým čelom vystavujúc hlboké vrásky vyorané časom.

Harján pristúpil ku kozlíku a podal trpaslíkovi zvitok s červenou stuhou, ktorý doteraz schovával zastrčený na zadku gamaší. „Pokračujte," utrúsil s očami zaborenými niekam opodiaľ. Zvrtol sa na päte a odkráčal do strážnice.

'Pokračujte?! Listiny? A kontrola?'  zhrozil sa mág.

Medzitým k Nožke dokráčali Nozdroš a Cval s jazdcami.

„Povedz, Derbio. Vidím dobre?" čudoval sa sir Hrdlický.

„Chcel som sa spýtať to isté."

„Nebola tá včerajšia slanina otrávená," napadlo Axtala. „Zdalo sa mi, pane, že smrdela za nejakými bylinami a trávami."

Trojica gánila na voz. Jeho sprievod zase zamračene zazeral na nich.

„Byť to prelud, Derbio by videl po okolí poskakovať armádu pásikavých zajacov, ja kráčať po kale a blate Pannu Matku, a ty, chlapče, ohadzovať si ním navzájom chtivé partie necudné žabky," namietol rytier.

Trpaslík zacmukal, popohnal kone.

Derbio od nich na chvíľu odvrátil pohľad, aby niečo povedal, ale takmer Neflara nespoznal. Na Cvalovi sa priam vypínal. Mal nasadenú tú svoju helmu s otvoreným priezorom, nákrčník, na tlstú prešívanicu si navliekol nitovaný hauberk, nohy mu kryli holenné pláty a ťažké čižmy, ruky chránili opancierované nátepníkmi a hrubé rukavice s drsným povrchom, aby sa ruka nešmýkala po násade tyčovej zbrane. Cez rameno mu visel štít s jeho znakom, na opasku sa leskla zdobená pošva s mečom.

„Čo má byť toto za zverinec?" rozmýšľal nahlas sir. Našťastie to minotaur a kentaur už nemohli počuť,  skupina rýchlo napredovala.

„Strážnik im neskontroloval náklad ani nežiadal colné doklady."

„Nie?" Neflar sa zamrvil v sedle. „To je čudné. Veľmi čudné..."

„Jeden by povedal až podozrivé," dokončil veľavýznamne Derbio.

Chvíľu v tichosti stály a pozorovali ten rozprávkový ošiaľ, ktorý sa postupne strácal v záhybe cesty. Nozdroš to nevydržal a začal spásať trávu. Chlapec ho zaťahal za liace.

„Radšej sa do toho nepleťme, nie je to naša starosť," rozhodol rytier.

'Veď to sa ešte uvidí.'

Neflar vyklusal na cestu: „Poďme. Búrka nás zdržala až-až."

Derbio ho na Nožke za chvíľu dohnal, Axtal sa držal za nimi.

---------------------------------&&&&&-----------------------------------

Pestrofarebné motýle obletovali zrelé klasy poľných travín porastajúce neveselo vyzerajúce stráne, čo mierne vystupovali naľavo od cesty a tiahli sa k neveľkým kopcom brániacim cestovateľom v obzore na nížinatú otvorenú krajinu za ich vrchmi. Kde-tu z porastu obilnín čnel drevený rozcestník poľňačiek, ktorými sa bral ľud vidiecky obrábať spoločnú roľu za včasných rán. Vysoko nad nimi krúžil orol. Napravo sa tiahol listnatý les, odkiaľ vyletela škriekavá sojka loviaca slimáky, nieslo sa kukučkino kukanie a duté ďobanie ďatľa, z polí práve zakotkodákal bažant.

„Takže sa Matislad kedysi nazýval Rodoháj?" spytoval sa Axtal.

„Nie tak celkom, Rodoháj mal od ľudského mesta ďaleko, ale ozaj sa voľakedy rozkladal tam, kde dnes leží Matislad," Derbia pri tých slovách pomaly pohlcoval smútok, držal si len chabý úsmev. „Za dávnych čias v tom kraji rástli posvätné stromy a stromčeky. Ich koruny v noci žiarili ako mesiac a za dňa načerpávali silu slnka. Mágovia k menším spievali o raste a plodnosti, okolo mohutnejších kmeňov sa tancovalo a spávalo. Považovali stromy za vyššie bytosti... my ľudia by sme mohli povedať bohov."

„A už sme zase u bosorákov," zadudral pochybovačne Neflar. „Jak to, čo tu mladému pcháš do hlavy, vieš? Nikdy som o žiadnom Rodoháji nepočul."

„Samozrejme, že nie," Derbio sa nechával niesť Nožkou, neprítomne hľadel kamsi vpred. „To meno je staré, ba prastaré. Žiaľmatke príbehy a povedomie o ňom neunikli priepasti času. Dokonca sa vytratilo aj z pamäte niektorým čarodejom, hlavne tým mladším."

„A práve ty o háji vieš," prerušil ho maloverný rytier.

„Som síce len cirkusant, Neflar. Ale aj cirkusanti, či dokonca najmä cirkusanti majú svoje tajomstvá."

„Takto by sme mohli veriť každej báchorke."

„Ver či never, vyber si sám. Mladý pán sa pýtal, starý mu odpovedá."

„Nepýtal sa ale na rozprávky. No tak, pravdu, Derbio."

Z trávnatých úbočí na východe, teda zľava od cesty z pohľadu trojice, vanul jemný vetrík, ktorý prinášal len chabé osvieženie naproti rozpálenému raňajšiemu slnku leta.

'Vidím, že to inak nepôjde,'  zaťažkal si v duchu. „Tak teda dobre, je to len taká balamuta, akú si predávajú cirkusanti z pokolenia na pokolenie, aby mohli pri návštevách Matisladu zaujať miestnych."

„To už znie presvedčivejšie," uznal rytier.

„Je to dlhý príbeh, ktorý by ťa určite unudil; zložitý a pomotaný, nevhodný na túto krátku cestu do Matisladu, odlišný od rytierskych piesní."

Rytier to voľky-nevoľky rešpektoval, pokračovali v tichosti ďalej.Kopytá zvierat sa zabárali do blata, čvachtali a odfrkovali ho. Nedalo sav ňom ani klusať. Nozdroš ustavične fuňal, okrem chlapca nosil niekoľko nabalených vriec. Voda v lese odkvapkávala, po ľavici občas v diaľave uzreli pásť sa na vŕškoch zarastených suchou trávou stáda sŕn a divokých koní, hľadali si medzi ňou semienka. Cez cestu pred nimi tu a tam prehopsal veľký zajac.

„Ak to sir dovolí, rád by som sa o ňom dozvedel viac," ozval sa napokon nesmelo Axtal. „O tom Rodoháji. Viete, môj otec zbiera balady až z ďalekých končín a jednej o Matislade by sa určite potešil."

'Mladík s otvorenou mysľou, zdá sa,' potešil sa Derbio.

Neflar mierne prikývol, upieral pred seba ostražitý pohľad, chvíľami ním prešiel po hranici lesa ťahajúcej sa nebezpečne blízko pozdĺž pravej strany cesty kam až oko dovidelo. Zbojnícke bandy si tu prídu na svoje.

„Nuž dobre, ale nie je to balada. A naviac celý príbeh skrátim, inak by ste pri ňom zadriemali.

To, čo som sprvu opísal, trvalo veľmi dlho, než nastala zmena. Skutočnou zmenou bol totiž príchod ľudí. Mágovia v Rodoháji nevedeli, kde sa vzali, no keď sa objavili, priniesli so sebou horiace palice, psy, luky a medené sekery. Ukázalo sa, že ľudia začali podnikať výboje proti iným, starším rasám," čarodej nevedomky zaťal päste, v ktorých zvieral opraty. „Vyhnali mágov z Rodohája. Strhali, spálili, a sťali všetky posvätné stromy. Až na jeden, ktorý odolal ohňu i kovu. Ten niesol meno Panna Matka, pretože nikdy nevydal jediný plod, z ktorého by vyrástol jemu podobný, a taktiež pretože jeho dlhé spletité vetvy kryli menšie stromy, ako matkine ruky svoje deti. Býval najväčším v Rodoháji, ale tej noci prestal žiariť.

Neskôr, keď už vyrástli základy mesta zvaného Matislad, sa ľudia rozhodli strom ponechať stáť, aby im pri páde neponičil ich prácne vybudované obydlia. Napokon v ňom i oni uzreli ozajstnú nádheru a začali sa pod ním modliť.

Je to práve to nádvorie v Matislade, kde stojí Panna Matka, na ktorom dnes kňazi predávajú požehnanie tisíckam ľudí."

Mág sa odmlčal, nechal sa pohltiť spomienkami, až mu začal padať klobúk kvôli hopkavému kroku Nožky. Poopravil si ho a pokračoval: „Neveľa dnešných čarodejov sviatok Panny Matky stále ctí na počešť hája posvätných stromov," dokončil.

„Panna Matka nie je žiaden... strom," prehovoril rozhodne Neflar. „Prečo by ľudia nazývali Pannu Matku, čistú bohyňu, rovnako ako bosoráci nejaký strom?" divil sa.

„Keď čarodej zvolá 'Panna Matka', volá tým ku stromu v Matislade, k vyššej bytosti. Kdežto ak 'Panna Matka' vyslovíme mi, ľudia, modlíme sa z viery, nie z vedenia a presvedčenia."

Rytier zamračene dumal na zmyslom tých slov.

Skôr, než stihol podať ďalšiu lekciu o ničomnosti čar a tých, ktorí ich praktikujú, Derbio chytro dokončil: „Tak to je podľa cirkusantského príbehu. Preto, vo výsledku, toto oslovenie nepoužívajú ľudia a kúzelníci rovnako," konečne povolil stisk. Až teraz si uvedomil, ako ho jazva rozbolela. Voľne striasol ľavačkou vo vzduchu, akoby si ju narazil do niečoho tvrdého.

„A čo názov mesta Matislad?" nadviazal Axtal.

„Jeho pôvod nie je jasný, ale domnievam sa, že za ním aspoň sčasti stojí nejaký mág. Posvätné stromy tam ozaj kedysi stáli, ten na nádvorí je toho dôkazom. A pôsobenie mágov v zárodkoch tejto krajiny sa tiež nedá vylúčiť. Veď podlažné kocky v Katedrále slnožiarom posvätenej Panny Matky stojacej v Matislade dodnes nesú znaky starých čarovných rún.

Koncovka 'slad' môže znamenať mnoho vecí. Napríklad harmóniu, slasť z prítomnosti božstva Matky, či skrátka dobré Matisladské pivo," pousmial sa, tentokrát úprimnejšie.

„Hmm... možno na tom niečo bude," uznal Neflar, ale viac sa dodať neodvážil.