Čiernobiely mág

Ranné tiene 2 - Konské chrbty, pánské sednice

Axtaka našiel v stajni. Pripravoval na cestu kone a balil veci, ale sám už bol prichystaný; kapucňa s cípmi mu zakrývala zlaté vlasy, jeho trup zdobila kamizola z varenej kože s vyšitým znakom Striebrinovcov: havran a biela holubica na šedom poli. Kožená tobolkovitá mincovnička a pošva s dýkou mu viseli na opasku, zablatené kožené čižmy a v nich zakasané vlnené nohavice Derbio spoznal zo včerajška.

'Neflar a Striebrinovci určite nepatria medzi chudobnú šľachtu.'

Chlapec si ho všimol: „Dobré ráno, pán..." zasekol sa, sčervenel a sklopil pohľad.

'Občas sa trochu pozabudne,' spomenul si čarodej na rytierove slová.

„Derbio," dokončil zaňho a vstúpil do stajne. Dvaja čierni žrebci naňho sprava spoza ohrady zafŕkali. Naľavo žltá vysoká kobyla s dlhými šľachovitými nohami pohodila hlavou.

Chlapec práve balil čutoru do jedného z vakov pri mulovi vo vedľajšej ohrade: „Ospravedlňujem sa," povedal akosi skleslo. „Na mená skrátka nemám hlavu. Heraldika je pre mňa peklo na zemi, ale sir Hrdlický inak nedá. Do Matisladu dorazí niekoľko desiatok lordov významných rodín. Stavím sa, že ma donúti odrecitovať ich mená a léna."

Mág sa usmial: „To nič. Moje meno už zabudli mnohí," na moment sa niekam zahľadel, s predstieraným veselým tónom dodal, „nuž, na cirkusantov sa skrátka zabúda."

„Cirkus... to je cestovanie a priatelia a zábava. My síce tiež cestujeme často, ale to je neustále to isté dokola," zahundral otrávene. „Cvik v boji, týždňové lovy, návštevy starej tučnej šľachtičnej, ktorej vazalom je práve sir, a daždivé poobedia trávime v lepších hostincoch, kde sa pravidelne zrúbu do nemoty ostatní rytieri," povzdychol. „A vždy, keď si medzi panošmi a pážatami konečne niekoľkých priateľov nájdem, sir Hrdlický sa vydá na cestu k ďalšiemu skysnutému a nesmierne dôležitému pánovi."

Derbio zmraštil husté vranie obočie: „Vidíš tu so mnou nejakých priateľov? A dnes, nebyť Neflara, by som sa brodil celý deň v bahne."

„Sira," opravil ho panoš, „nebyť sira, pane. Rytierov by mali všetci neurodzení nazývať titulom."

„Áno, iste," pokyvkal hlavou. „Lenže Neflar mi ponúkol pomoc a na znak jeho dobrej vôle ma požiadal, aby sme so sebou jednali ako rovnocenní."

„Čo tým myslíte?" panoš prestal skladať rytierov žltobiely obradný plášť s našitým kosoštvorcovým vzorom a troma červenými podkovami na veľkom slnku uprostred, ktorý doteraz schol vonku. Čarodej hneď pochopil, že sa doň chce Neflar zahaliť behom sviatočnej ceremónie na Matisladskom námestí. Nebol by to prvý raz, čo Derbio tento rituál vyšších pánov uvidí. A ak má šľachtic aj družku, prehodí širicu s rodovými nášivkami a veľkým slnkom cez oboch na znak ochrany, dôvery a božskej jednoty. Jedna z mála vecí, čo si na cirkvi vážil. V istých chvíľach dokázala, aby v ľuďoch vystúpili na povrch vznešené rysy a mravy, aké, jak sa mág nazdával, sú vlastné každému, len v inej miere.

Keď sa prebral z úvah, Axtal už do vreca ukladal zrolovanú obradnú huňu: „Navrhol mi, aby som šiel s vami. Predpokladám, že toto je Nožka," ukázal na mladú kobylu s vlásím vo farbe obilia behom žatvy.

Axtal sa nedivil konaniu jeho pána. Derbio sa dovtípil, že nie je prvý pocestný, ktorého sir uchránil pred nástrahami ciest. Panoš zamyslene prikývol: „Pokiaľ vás povezie Nožka a sir Hrdlický si vezme Cvala, na mňa ostane... Nozdroš," nejásal dvakrát nadšením. Pohladkal po pysku somára s ozaj veľkými nozdrami, ten veselo zastrihal ušami.

„Tí dvaja žrebci patria strážnikom?" zazrel na nekľudných valachov na druhej strane stajne.

„Asi áno, ale po tých mi je čert. Starám sa len o manie sira," vložil do vreca zaštupľovaný flakón s olejom a zabalenú kocku vosku na mastenie čepelí zbraní, aby nezhrdzaveli.

Derbio prešiel popri ohradách a zastavil sa pri poslednej. Spurný hnedák Cval rozjarene zaerdžal a fŕkal.

'Ohromné zviera,' uznal aj napriek tomu, že často vídal na cestách podobné kone. Hlavne v časoch vojen.

Tátošov pysk mu oňuchával temeno hlavy, jeho mohutné telo vzbudzovalo rešpekt. Stačil jediný pohľad na hrubé svalnaté nohy s veľkými kopytami, ktoré sčasti pokrývali husté štetky srsti a nemuseli sa kvôli ich rozmerom a odolnosti kovať, širokú robustnú hruď, zdatný zadok a jadrnú chrbticu, a aj tí, ktorým tieto obrovité mocné zvery naháňajú strach, museli uznať, že pred nimi stojí ušľachtilé zviera s nevyčísliteľnou hodnotou.

Cval prevyšoval Derbia, na ľudské pomery vysokého muža, o celú stopu.

'Koľko toho asi také hovädo denne zožerie?' pýtal sa samého seba v duchu.

Nechcel ho provokovať, vedel, že plemená vyšľachtené na boj sú od prírody bujaré a nekľudné.

Vrátil sa k Nožke. Z torby vytiahol mrkvu. Kobyla podišla k okraju ohrady, natiahla krk, naklonila hlavu a chrúmajúc ohryzovala zeleninu na dlani.

„Krásny rovný chrbát, vykefovaná srsť a vyčesaná hriva," pohladkal ju po elegantnej pevnej šiji.

„O Nožku sa starám od malička," Axtal napájal Nozdroša. „Sme dobrí priatelia, aj keď sir hovorí, že by som sa s ňou nemal tak veľmi kamarátiť. Vraj s ňou občas trávim príliš veľa času, ale keď jej robí kefa medzi ušami tak dobre. A tie veľké oči, len sa pozrite. Hľadel by som do nich, až dokiaľ by slnko nezapadlo."

„Neflar má pravdu. Rytier a jeho kôň sa často ocitajú v bitkách a bojoch, kde obaja môžu prísť o život. A väčšinou je kôň ten prvý, koho zasiahne blúdivý šíp alebo nabodne pika."

„Ja viem," odvetil ťažkomyseľne, „to isté tvrdí aj sir Hrdlický, ale bol to práve on, kto dal týmto koňom mená."

„Už ich podo mnou niekoľko zahynulo," ozval sa rytierov hlas, tentoraz výnimočne tichý, pôsobiaci hĺbavým dojmom. Zaodetý v plnej prešívanici stál vo vrátach: „Každý z nich mi zachránil život a ja som ich všetkých popohnal priamo na smrť. Do jedného. To je však úloha bojových koní; cválať v ústrety nespočetným šíkom a lukostrelcom so šípmi v tetivách. A presne to isté sa očakáva od rytierov. Preto pasovanie nie je vhodné pre každého, kto si chce zajesť v sieňach lordov," vstúpil, v ruke zvieral hrncovú prilbu s krúžkovým nápletom, aký čiastočne rozširoval jej ochranu až na ramená.

'Drahý kus železa.'

„Pomôž mi s brnením, Axtal."

„Samozrejme, pane," položil vedro s vodou a svižne prišiel k sirovi Hrdlickému. Neúplne naložený Nozdroš sa predklonil a chlontal. Zviera už zo zvyku vedelo, že bude musieť držať delý deň krok s ostatnými nesúc bremeno.

„Holenice poriadne utiahni. Nie ako minule, že mi skákali pri každom kroku."

Panoša sa to očividne dotklo, pretože sa začal horúčkovito brániť: „Za to mohli tie remene, sir. Už si zažili svoje a na ťažení, kedy ste ich nosili vo dne v noci, sa skrátka roztiahli," zopol pracku a pokračoval v upínaní spojov na lýtku.

„Za mojich časov by ti človek nakopol sednicu a nakázal zo deň trestnej mlčanlivosti," pokrútil Neflar hlavou, ale nepôsobil podráždene. „No koho by som potom tiež počúval? vtáčky? Za mlada som býval rovnaký, ako ty. Veľký znak na hrudi, oči výhradne pre vznešených pánov a pekné dievčatá... nemysli si, že ti nerozumiem. Avšak tieto veci dokážu človeka nie len poblázniť a zmiasť, ale i pokaziť na celý život."

„Mňa nepokazia, budem žiť podľa rytierskych zásad a držať čestné slovo," odvetil so všetkou vážnosťou.

„Áno, domýšľavosť bola jedna z tých vlastností. Uvidíš, pokazí ťa mnoho vecí a na tebe spočinie zodpovednosť napraviť sa. Nie podľa zásad, tie nemožno uplatniť v živote smrteľníkov. Pravý rytier nepomáha, pretože mu to niekto povedal alebo predpísal, rozhliada sa sám po svete a vidí, komu treba jeho silu, kde presadiť čepeľ. Drží čestné slovo nie z obáv, že ak by ho nenaplnil, ostatní by ho odsúdili, ale preto, lebo sám ctí vlastný sľub a je si vedomí moci vôle, ktorou oplýva a ducha, čo v ňom sídli. Pravý rytier nečelí iba netvorom a vojom, súperí predovšetkým sám so sebou deň čo deň a snaží sa, akokoľvek je to nemožné, presadiť na zemi nebeskú čistotu. Axtal, pozri sa mi do očí," sklonil hlavu a zhliadol naň.

Chlapec zdvihol pohľad od kovu a spínadiel, hľadeli na seba.

„Panna Matka ti dala život, tak ži. Panictvo a bezdetnosť z muža neurobí bojovníka pravdy, ani meč či nablýskaná pošva," poklepal nablýskanú pošvu svojej pobočnej zbrane. „Môžeš si ich dopriať, ale je dôležité vždy začať od seba."

„Preto sa pred každou bitkou modlíme?" zašepkal panoš takmer neprítomne. Vyzeralo to, že nad niečím silne uvažuje, snaží sa spojiť práve vypočuté veci dohromady.

„Presne tak, rozumieš mi," prikývol sir s takmer nepatrným úsmevom. „Pred každou bitkou sa modlíme a prosíme, nech nás Matka ochráni a ak padneme, spasí naše duše. Uvedomujeme si svoje chyby, pozemskosť, smrteľnosť, ale neoddávame sa strachu. V tom sa líšime od žoldnierov, zemskej hotovosti, cirkevných mánov a podobných vojnových zborov. Pociťujeme obavy o vlastných život rovnako, ako všetci. No to, s akou odhodlanosťou im čelíme, nám podobného niet. Odmlčal sa a porozhliadol: „Kone sú už osedlané, výborne. Derbio, si prichystaný?"

Čarodej chvíľu len stál a so zrakom upreným ktovie kam rozjímal nad jeho slovami. Potom sa zvoľna vrátil do prítomnosti a s ňou si uvedomil, že sa ho rytier niečo pýtal. Trkol sa, okamžite sa začal obhmatávať: 'Torba, plášť, klobúk a šála.'

„Áno. Áno, myslím, že som."

„Dobre. Vezmi Nožku von a trochu si pojazdi, aby ste si na seba zvykli. Za chvíľu som v brnení a môžeme vyraziť."

„Takáto pekná kobyla ma už neniesla azda i celých sto rokov," zahlásil uznanlivo. „Nechá ma vysadnúť?"

„Určite. Je až príliš dôverčivá a vôbec nie plachá. Ak by mi ju chcel niekto ukradnúť, musel by to byť poriadny mizerák, aby s ňou dnes nebrázdil kráľovské cesty."

Čarodej otvoril ohradu a ešte raz kobylu pohladil. Vložil šál a pršiplášť do torby, nasadil si klobúk a prišiel k strmeňom. Odrazil sa od neho a sadol do sedla, chytil opraty. Kobyla urobila krok vzad, ale ostala kľudná.

Derbio na konskom chrbte odjakživa cítil nevysvetliteľnú istotu a zvláštny druh moci. Možno to robila tá výška. Aké to musí byť, trímajúc v rukách kopiju so štítom a tryskom uháňať zaodetý v drnčiacom kove naproti nenávideným nepriateľom besno vyrevujúc na celé hrdlo hrdinské heslá a zborové pokriky. Človeku sa v ten moment aj uľaví, dostane zo seba svoju divokosť, nespútanú silu, zbesilí zápal, oheň.

Tento prežitok je však výsadou zväčša panských zadníc, kondotiérov, husarov, kozákov a iných vojnových postrachov.

Čierni žrebci sa išli poplašiť. Niekoľko krát sa vzpätili a erdžali. Derbio si ich nevšímal a pritlačením nôh pokynul Nožke, aby vykročila.