Čiernobiely mág

Čertovské nešťastie 2 - Strážnica

Nevedel, koľko času ubehlo, no keď po dlhšej dobe narazil na ďalšiu zákrutu, cítil sa stále nasrdený. Odbočil, zarazil sa, znenáhla sa prestal mračiť a frflať.

Pri ceste vedľa neveľkej stajne stála z polovice zrútená strážnická vežička. Pod novou škridlovou strieškou jej pri vchodových dverách horela fakľa, vo fujavici sa plameň naťahoval a tancoval zo strany na stranu.

Chvatne sa rozbehol k veži, avšak tesne pred vchodom sa pošmykol, zamával rukami a čapol sednicou späť do blata. Keď vstával, zlostne zahučal: „Vrásky na čele, bajúzy pokrútené a hnedý zadok k tomu! To som ja, hnedobiely č..." stihol si zahryznúť do jazyka. Vošiel pod striešku, nastavil ruky k dažďu a snažil sa zmyť to najväčšie bahno z voľných nohavíc.
Nakoniec sa otočil ku vchodu a začal si trieť ruky nad fakľou, čo niekto zasadil do držiaku vedľa dverí. Oheň mu takmer oblizoval prsty zvrásnené od vody.

Chudák čarodejník si nestihol vychutnať teplo. Niečo zaklapkalo za mocnými dverami na úrovni zámky. Kov zacinkal, dvere zaškrípali, pocítil jemný závan tepla.

„Kto si do psej matere?!" zreval bradatý muž so železným obuškom v pravici. Derbio si ho ani nestačil prehliadnuť a strážnik už zase vrieskal: „Vypadni! Tulák jeden všivavý! Ideš ?!" ohnal sa obuškom. „Bo ťa tak zmaľujem, že domov dôjdeš fialový!" už-už sa zahnal na Derbia. V poslednej chvíli ho zachránil hlasný a rázny hlas.

„Stačí, Harján! Stačí."

Harján zafučal, hruď sa mu viditeľne sfúkla a kvôli narušenému počiatku bitky trochu sklamane zahundral: „Ach... hrom do toho."

Nakoniec ustúpil odo dvier a trochu viac ich pootvoril. Derbio zazrel muža, ktorý doteraz sedel za strážnikom s ohnivou povahou.

„Pred tým, než vás pozvem k nášmu krbu, človeče, sa uistíme o vašej pravosti a dobromyseľnosti," chlapík si ho premeriaval zvláštnymi vodnatými očami.

Derbio dobre vedel, že nesmie povedať nie. To by sa mohol rovno priznať ku všetkému alebo nastaviť ruky na železá.
„Len sa pýtajte, páni strážnici, čo je vám po vôli," zadrkotal a dýchol si do rúk, ktoré si mydlil.

„Kto ste a kam mierite."

„Som cirkusant," odvetil takmer okamžite. „Mierim na predstavenie v Matislade. V Kockovanom divadle ma čaká hra Poctivý podvodník, na sviatok Panny Matky," potiahol zahlieneným nosom.

„A to, pán cirkusant, chodíte v odeve svojej živnosti len tak?"

„Prosím vás! Podľa čoho usudzujete, že je toto môj ústroj?"

„Nuž, nechcem vás urážať," mužík naň hľadel s vážnou tvárou, „ale ten zvláštny vzor čiernobielych striedajúcich sa pruhov na klobúku, smiešne voľných nohaviciach a kabátci s divnými zvoncovými rukávmi... dohromady to celé vyzerá ako nepodarená nočná halena. A pokrútená brada vám dodáva vzhľad ozajstného čudáka či... či nebodaj čarodeja," zachechtal sa. Derbia na okamih udivilo, že v tom úskočnom smiechu nezaznel náznak nervozity.

Čarodej sa pridal a chechlili sa spolu, ba i dosiaľ zamračený Harján sa zaceril.

„Mágia ? Dajte pokoj s tou čertovinou! Vedmáci sa dnes už len ako divá zver schovávajú v lesoch a zamykajú vo vežiach," pokrútil rozladene hlavou, aby vyzeral presvedčivejšie. „Nedobre robí ten, kto s nimi kríži cesty a verte mi, ja sa takýchto zlomkrkov stránim."

„Tak tak, dobre hovoríte," odvetil bez zápalu Basazelt. „Tak už vstúpte, človeče. Z vonku ide zima a tento kŕbok nie je nič platný proti šialenstvu, čo sa rozpútalo vonku. Čižmy prosím nechajte pod strieškou."

Magika napadlo, že ich niekto ukradne. Ešte raz sa však porozhliadol po krúpovej smršti naokolo. Usúdil, že by sa tu v tejto dobe potuloval len veľmi zúfalý zlodej, ktorý by mohol dúfať iba v ukoristenie starých premočených čižiem. Pokrčil ramenami, vyzul sa a vstúpil.
Fúzač za ním hneď zabuchol dvere, otočil s cvaknutím veľký kľúč a hrubou reťazou spojenou s kľučkou omotával hák na stene.

Tlmený klepot upozorňoval na krúpy narážajúce na vežu.

Vnútro strážnice bol prostý. Stoličky na oboch stranách širokého stola, na ktorom sa o miesto delili popri jedle a sviečkach rozhodené rôznorodé zbrane - v strážnici nič neobvyklé. Vedľa stola blčal kozub, pod oknom s výhľadom na cestu ležali dva slamníky oddelené truhlicou. Na nej sa blýskala dvojica zlatých odznakov. Zo stropu visel luster nesúci štyri lampáše vyžarujúce matné svetlo vyvolávajúce hrejivý pocit. Medzi nimi sa trblietali celé siete pavučín. Kamenná podlaha posypaná slamou chladila a jej sušina príjemne vystriedala zlepence bahna a mláky. Teda aspoň do vtedy, než sa na Derbiovy začali roztápať krúpy a kvapčiť.

Muž sediaci na stoličke pri krbe vstal, vystrel sa a pristúpil k nemu. Telesne by sa dal nazvať opakom Harjána – nízka a vyschnutá postava so špicatou bradou a výraznými lícnymi kosťami navodzovali k obrazu vysoko postaveného úradníka.

„Vrchný strážnik Basazelt Klatt," natiahol ruku.

„Derbio," potriasli.

„Toto," ukázal na svojho druha, „je môj podriadený a priateľ Harján Slamer."

Ten iba v lenivom pozdrave pohodil hlavou a nedôverčivo fľochol na cudzinca. Derbio sa síce od zimy roztrasene, no energicky a hlboko uklonil. Odmotal si z krku spľasnutý vysoký klobúk, do akého sa dávajú na kúzelníckych predstaveniach zajačiky. Sňal si pruhovaný plášť. Havranie vlasy sa mu leskli od vody.

„Môžete sa tu u nás ohriať," začal Basazelt. „Harján, prihoď do ohňa ešte poleno či dva."

Neotáľal. Sadol si na podlahu rovno pred praskotajúci krb. Vedľa položil torbu so skromným majetkom a plášť.

„Som premrznutý až na kosť. Musím si vysušiť šatstvo."

„Samozrejme. Žiaľ Matke pre vás nemáme náhradné..."

„To nevadí, vďaka. Hrnček teplého čaja by som však určite ocenil, páni strážnici."

„Ho-hó, a to už jak pánko. Máte azda čím zaplatiť?" pri reči fúzač chrochtal a chrčal.

'To mi je spoločnosť... aspoň mám strechu nad hlavou.'

„Harján," stiahol čelo Basazelt, „necháš ty človeka aspoň zohriať, než ho zoderieš z kože?"

„Nepáči sa mi, šéfko, že tuto cudzinca ráčite naliať naším čajom," prekrížil ruky na hrudi.

„Sme slušní ľudia, Harján. Radi pomôžeme cestovateľom, ak treba. I keď je pravda, že sme v túto dobu naozaj nikoho nečakali," pretrel si dlane. Nalial z kanvice do dreveného hrnčeka jačmenný čaj ochutený medom a posadil sa vedľa Derbia na stoličku.

„Ďakujem," stisol čarodej dymiaci hrnček a odpil si. Bolo mu už teplejšie, voda vsiaknutá do oblečenia sa ohňom rýchlo ohriala. „Ozaj ďakujem."

„Nie je zač," chvíľu pozorovali oheň.

Harján onedlho prerušil ticho: „Máš poriadny pech, že ťa táto trma-vrma zastihla na ceste a bez koňa. Ešte že si narazil na nás dvoch."

'Ja šťastlivec.'

Derbio sa vďačne uklonil. Síce ho chcel strážnik odohnať, ale človek v ich postavení musí byť opatrný.

Vstal, stále mokrý, ale aspoň z neho už netieklo.

„Ospravedlňte mi neslušnú zvedavosť, ale nenosia na sebe muži hliadky počas služby rovnošatu?"

Chodili vo vlnených košeliach, kožených nohaviciach a čistých čižmách podšitých kožušinou. Derbiovi to prišlo podozrivé hneď, jak ich uvidel, ale najprv sa chcel ohriať predtým, ako sa na to spýta. Pomyslel si, že by ho kvôli tomu mohli vyhodiť. Obaja muži sa však len zamračili.

„To áno. Lenže pred dvoma dňami tu došlo k šarvátke a uniformy sme museli nechať doma, aby nám ich ženy oprali od krvi. Ponechali sme si aspoň odznaky, aby si niekto vari nepomyslel, že sme zberba."

Čarodej sa prizrel lepšie zbraniam na stole, ktoré na začiatku kvôli krbu takmer úplne prehliadol.

Basazelt si to všimol a hneď začal: „Zabavené zbrane tých včerajších lotrov. Odovzdáme ich prvej cestnej hliadke, čo tadiaľ bude prechádzať."

„Hmm..." Derbio prikročil ku stolu a obzrel si ich dôkladnejšie. „Výzbroj nie je moje odvetvie, avšak toto vyzerá zaujímavo."

„Nebabrať," zamručal Harján.

Kúzelník poslušne založil ruky za chrbát, naklonil sa bližšie nad zbrane. Upútala ho minikuša s akou sa ešte nestretol. Mala k soche pripevnený zapínací remienok s uťahovacou sponou. Ďalej tam ležali nezvyčajne malé dýky vrhačky, zmenšené tomahavky a oriony. Cez to všetko ležal pohodený viachranný mlat s hladkými drážkami a železný obušok.

„Veľmi pozoruhodná výbava na lotrov," utrúsil tichšie.

„Súhlasím," pristúpil k nemu vrchný strážnik. „Dokonca ani ja neviem, ako niektoré z tých vecí presne použiť. Trebárs toto," šikovne uchopil orion medzi ukazovák a prostredník a rozmachol sa. Hviezda z čierneho kovu sa naplocho odrazila od steny a spadla s cinknutím na kamennú podlahu.

Derbiovi sa rozžiarili oči: „Veľmi rád by som si to vyskúšal, takáto vec by sa mi zišla na predstaveniach."

„Na to zabudni," odsekol rozhodne Harján.

„Tuto priateľ má pravdu, radšej nie," Basazelt vzal z podlahy orion a hodil ho na stôl k ostatným.

„Prečo? Len si s tým ch.."

„Pretože tieto veci spadajú pod správu cestnej stráže, ktorá má za povinn.."

„Rozumiem," prerušil ho Derbio, ktorý dobre vedel, aké povinnosti má cestná stráž. „Ja ale nechcem nič viac, páni strážnici, než si hodiť týmto- emm-hviezdou."

„Nie," Basazelt si opäť sadol.

Čarodej povzdychol a začudovane hľadel na blýskavé hviezdicovité zbrane. Niečo mu tu nehralo.

Spomenul si na jeden starý trik, čo nepoužil už hodnú dobu. Vedel totiž, že každá vec má svoju pamäť. Stačí len vedieť, ako do nej preniknúť

Príbeh sa rozbieha pomalšie, som si toho vedomý. Ale je to skrátka spôsob, akým ja píšem.