Čiernobiely mág

Matislad 4 - Bajúzy

V temnici vládla tma a chlad, celú ju vybudovali v podzemí radnice. Derbio si priestor trochu obhliadol, keď ho sem doviedol hajtman so smolnou fakľou. Žalár so spevneným klenutým stropom bol rozdelený na niekoľko ciel. Pripomínal kasematy, široké a vysoké poloblé chodby, aké sa začali budovať s nástupom diel na kráľovských hradoch. Slúžili k prenosu ťažkých palných zbraní do strieľní, avšak aj iným, rôznorodým účelom; vojenské sklady, pivnice, alebo ako tu v Matislade, žalár.

Čarodej sa pristihol prekvapený po zostupe strmými schodíkmi, keď zistil, že väzenie zíva prázdnotou. Vijetor mu ozrejmil, že si trestancov práve dnes ráno vzal do parády kat Brus, aby vyprázdnili mestskú žumpu. Jedinú spoločnosť mu tu teda robili ustavične pískajúce netopiere, spočiatku ho z nich striaslo na chrbte. 

Ako tam sám sedel dýchajúc si do rúk v tme, neťažil ho Sissindor, Kovodus, ani terče, dôveroval Jarrenovi a Mirovojovi. Poznal ich ako poctivých mužov, ktorým ozaj záleží na rozpuku mesta. Trápila ho ruka.

Sedel opretý o kamennú stenu, vlhká udupaná hlina so starou, prehnitou vystielkou slamy mu zašpinili odev ešte viac. Hútal o svojej dlani, cítil si ju stále menej, myseľ zatienili obavy, ani čo by sa až teraz prebúdzala z nevedomia, do akej ju uvrhla nerozvážne využitá sila tela na čary. Možno na znecitlivení mal podiel aj chlad, lenže v každom prípade si zranenie žiadalo schopnosti felčiara. Veliteľ sľúbil, že za ním pošle ránhojiča, no hodnú chvíľu sa nik neukazoval. Naviac Derbio pochyboval, že by ľudia, či nebodaj aj kúzelní mastičkári zmohli niečo viac, než predísť zahnisaniu a jeho šíreniu.

„Celé to zhnije," šepol a oddal sa po vyčerpávajúcom vnútornom boji pravde. Uvedomal si márnivosť, akou tie dlhé roky žil. Nač posvätné stromy a čarodejov, ak nedokážu vyliečiť rány. Áno, rány, nie len tie telesné, všetky. Prečo živiť bohov, ak nás oni neudržia nažive. Derbio si neprial večnosť, to nie, no tajne dúfal, že ešte raz, aspoň jediný krát, ak aj len nakrátko, pocíti živosť Matky. Kvôli čomu sa tak veľmi snažil? Čo ho viedlo k tomu, aby dorazil na kraj sveta pevniny a uzrel nekonečné vody? Moril sa piesčitými savanami, ktoré menia svoju tvár každú noc? Močiarmi a bažinami plných príšer? Hľadanie iných Rodohájov, iných posvätných stromov, ho prišlo draho. Zatiaľ, čo sa ostatní mágovia zmierili s chodom sveta nastoleným pomocou ľudskej ruky, čo meč v ruke tríma, pomáhali im opevňovať sídla v domnienke, že ich nechajú na pokoji, či dokonca sa odhodlali krátkovekým darovať poznanie rún, vlastného písma, tak Derbio cestoval, spoznával nové, avšak zároveň pripomínal aj to staré, vzkriesil zo zabudnutia, rozprával príbehy. A pri tom všetkom nevytvoril nič, než vrásky na vlastnej tvári. Za tie roky mohol zriadiť útočisko na severe mimo cisárstvo a viesť ďalšie pokolenia mladých kúzelníkov k pravde a pôvodnej moci, ktorí sa inak v dnešnom svete strácajú ako figliari s lacnými švindľami. Neurobil by tak zmysluplnejšie, než opakovať celú svoju dobu starým ľuďom ešte staršie príbehy?

„Som pokrytec," pokrútil hlavou. „Myslel som len na seba, boli tu za ten čas stovky iných, čo potrebovali moje vedenie. Tí, ktorí nikdy neuzreli Rodoháj, možno o ňom ani nepočuli. Netušili, kde bolo ich miesto na tomto svete. A za to skončili na hraniciach, zatiaľ čo ja som to dopracoval sem."

Netopiere ho udržiavali v bdelosti, až po nejakej dobe ho začala premáhať únava. Klipkal, ale to, či už mal oči zatvorené, nerobilo tu dole žiadny rozdiel.

Zívol a rozhodol sa, že si chvíľu podrieme, avšak práve v tej chvíli vnikli do temnice oranžové blikotajúce svetlá a v nich sa zahmýrili tiene. Onedlho sa na schodíkoch objavil panoš, tí dvaja strážnici a s nimi pár ďalších, vyšších než Derbio, vysokých ako sám Um, pruháči v kyrysoch s perom na helmách. Pod nimi cupitala postava v čiernom splývavom talári.

Mreže zacvendžali, rozhliadajúci sa Axtal vošiel neochotne do cely, mestskí strážnici sa ostatným spešne odpratali z cesty. Ostal len mužík s arcibiskupskou gardou v pätách, hľadeli na zajatcov v otvorenej cele cez mreže. Počkali, dokiaľ Chytrák a Um odídu a ich hlasy doznejú.

"Počul si to?"

„Čo?"

„Čo čo," zamrmlal škrekľavo a otrávene Chytrák, „posielajú nás dnes na Trpasličiu bránu, trdlo."

„Zase?" dúchol mocne Um.

Hlasy sa stišovali, strážnici vychádzali po schodisku.

„Jak zase? Doteraz sme museli kolečkovať na cimburí po obvode mesta... škrečky...alý oddych."

„...pospať na stráži?"

„Pss ty...upák."

Okované dvere šatľavy sa zabuchli a chlapík, od pohľadu skôr mladík s čiernymi nakrátko ostrihanými vlasmi okamžite spustil: „Zdravím," zahlaholil hrajúc sa s nechtami zašpinenými od atramentu, hoc svetlo faklí v rukách urastencov vytváralo zdanie, že pôsobil ako niekto, kto práve kuje pikle.„Čarodejník, vyjdeš prosím pred celu?" zvučný hlas sa odrážal v tejto diere od stien.

Derbia takéto oslovenie zaskočilo. So zafučaním sa postavil podopierajúc sa pravačkou mreží, pomalými krôčkami vyrukoval k mužovi zahalenému v rúchu a tme. Keď obchádzal Axtala, všimol si, že je zahĺbený v myšlienkach, nie však otupene, ako tomu bolo vo voze cestou do Matisladu, ale horlivo, očami blúdiac po väzení a naprázdno otvárajúc ústa v nevyrieknutých slovách, akoby tu s ním ostatní vôbec neboli. Derbio pred východom z mrežovej kobky zastal a zažmúril na duchovného s ozbrojencami.

„Felčiar?" spýtal sa, mimovoľne stisol chladné železo ešte väčšou silou.

Z tajomného sa rázom stal niekto známy-neznámy. Zdvihol hlavu tak, aby mu svetlo pochodne padalo do tváre. S úsmevom od ucha k uchu odvetil: „Našťastie pre teba, nie."

„Nemám chuť na hádanky," pokrútil hlavou mág nespúšťajúc z neho oči.

„Felčiara by sem dotiahli, len aby ti vyjavil, jak mizerne na tom si."

„Aha," usmial sa neúprimne a tentokrát hlavou pokyvkal v domnienke, že pochopil, „takže hranica."

„Pravda," naznačil mladík vážne, no behom reči jeho nemenná tvár prešla do skľabu, „ak nám to výjde, možno tak tá ríšska, ktorú si náš dobrý cisár Inkarin stráži, ani čo by na nej tiekla zlatá rieka," uškrnul sa. Chvíľu neprítomne premietal, potom nadviazal: „Na rovinu. Nie som tu, aby som niekoho spopolnil, inak by ťa tu mne oddaní vachtári tiahli von z tejto diery spôsobom, že by si pooblizoval všetky schody, ktoré odtiaľ vedú. Darmo, že sa nazývajú arcibiskupská garda, ak im v skutočnosti velí vikárka Frae, práva ruka v poslednom čase podozrivo neprítomného a nečinného Sissindora," podotkol akoby pomimo. „Ale dosť už o nich. Predpokladám, že si o mne začul, ibaže nepoznáš tvár. Cecaro Matisladský, spravovateľ arcibiskupskej farnosti a všetkých ostatných bezprostredne s ňou susediacich," nastavil mu ruku.

Derbio sa poriadne zamračil, čiastočne kvôli zmätenosti, no hlavnú úlohu hrála nedôvera. Potriasli si, behom gesta sa Cecaro uklonil na znak úcty, nie veľmi, len mierne, ale dostatočne na to, aby vyjadril vážnosť svojho jednania.

„Inak povedané," pokračoval po tom, čo dotriasli, „keďže v Matislade sídli arcibiskup a naša obec má tu česť deliť sa o stolec aj s Frae a velebným prepoštom Brávorom, som niečo ako piate koleso voza. Zdánlivo. Tak či onak, práva mám rovnaké ako každý iný v mojom úrade. Som využívaný v rôzných ťahačkách medzi týmito troma ako prostredníček, most, bez ktorého by sa rozsypali jak hradby po Trhlíkovi. Nie že by som to pamätal," žmurkol.

„Čo mi teda chceš? Neprišiel si ma ošetriť ani upáliť," Derbio sa opäť cítil podráždene, prišiel si ako ovca, ktorú vedú na bitúnok zlatým a zbytočne dlhým obojkom.

„Správne. Je to niečo medzi tým. Tak dobre, vidím ten tvoj pohľad, dnes si si už zrejme svoje odžil," hodil očkom po zranení. „Frae s tebou chce pohovoriť. Ja, pán prostredníček, ťa k nej mám dostať. Pochopiteľne, takto nemôžeš nakráčať do našej veže medzi všetkých tých kanoníkov. Chce to... pár úprav."

„Akých?" opýtal sa čarodej rozrušene.

Dekan mávol rukou, jeden gardista predstúpil a rozhrnul hnedý nadrápaný hábit s kapucňou.

„Ak je to vš..."

„A," prerušil ho Cecaro, „tvoje fúzy, Derbio. Alebo skôr bajúzy."

„Nie," povedal rozhodne, schoval hrb a narovnal sa, aj keď si uvedomoval, že na týchto obrov s halapartňami to nemá sebemenší vplyv.

Cecaro opäť mávol rukou: „Podržte ho."

„Počkať! Prečo sa s Frae nemôžem stretnúť inde, než v osom hniezde terčov a upaľovačov.

Dekan prižmúril oči: „Tak za prvé, nie je to osie hniezdo podpaľačov, inak by ťa tento smiešny pokus Mirovoja a Lestíka pred našimi žihadlami neochránil. A za druhé, Frae vo veži sídly, je to vikárka matisladského arcibiskupstva," zdôraznil. „Nemôže bez stráží, kňazov a sťažujúcich sa mešťanov za zadkom ani vyjsť na latrínu. Toto je Matislad."

Mág ustúpil o krok, viac urobiť nestihol, pretože to sa už ocitol medzi dvomi obrami. Obaja mu podržali ruky, tretí hlavu, štvrtému podal dekan nožnice s rúčkami v tvare pokrúteného ornamentu.

„Nie fúzy! Už som stratil klobúk, torbu a aj poondiatú ruku! Fúzy nie!" prskal.

„Pekelné ohne, chceš ty vôbec žiť?" zvýšil hlas Cecaro.

Derbio sa po chvíli aj tak vyčerpal, hlava mu začala padať na hruď, končatiny chabnúť. Strihač mu nadvihol bradu a začal osekávať jeden vekmi odrastený prameň za druhým, znášali sa na podlahu.

Zatiaľ čo čakali, Cecaro sa znova rozhovoril: „Frae o tebe dnes hovorila. Dlho. Iba so mnou. Takže čo-to som sa o tvojej maličkosti už dozvedel. Rodoháj, cestovanie, vymietanie kliatob, Vékov, účel tvojej návštevy Matisladu... musím uznať, nie, že by si si práve našiel nadšenca v rádoch cirkvi, to nie. Ale nechcem ťa vidieť na hranici," odmlčal sa.

Derbio sa vykrúcal a cukalo s ním, akoby ho každé cvaknutie bolelo. A veru, že bolelo, vnútri, niekde hlboko, toho starého čarodejníka, ktorý sa každým nádychom vzďaľoval.

„Ľud by si to užil. Sledovať, ako sa škvaríš," uvažoval dekan. „No len preto, že uvidia príšeru. Nebudú vnímať príbeh starého sveta, ktorý nesieš. Neuvedomia si, že pred nimi umiera pamäť vecí, čo už nejestvujú. Ani ich nebude mrzieť strata moci, akú si vezmeš so sebou späť pod zem," zase sa hral s nechtami. „A to len preto, že im tí, ktorí sa dostali na vysoké stupienky a je ich počuť doďaleka narozprávali, ako môže byť použitá voči človečenstvu. Avšak každá minca má dve strany. Ty, Derbio, si tá druhá. Vás čarodejov nezachráni moc, ani prebudenie Panny Matky, nech už to má znamenať čokoľvek. Sú to slová. Tie vám priniesli zhubu. Ak sa chcete zachrániť, je treba sa s ľuďmi zhovárať a šíriť slovo poctivých kúzelníkov."

Čarodeja dostrihali, stráže od neho odstúpili, prešiel si po brade. Ostali mu na nej len pichľavé výrastky bajúzov. Ak mu ešte niekedy nejaké vyrastú, zrejme už budú niesť odtieň snehu a striebra. Rozosmial sa takmer zúfalo: „To ma nikdy nenapadlo, Cecaro, ďakujem za prezieravú radu," obzeral si bajúzy, svoju pýchu, dôkaz dlhého života, ležiace na zemi v hnilobe a špine.

Dekan sa nenechal vysmiať, nevšímal si jeho symbolickú stratu, ktorej zrejme ani nerozumel. Jak by mohol. Začal: „Pozri, dajme tomu, že si remeselníkom vlastniacim dielňu a krámok tuto na námestí v Matislade. Ráno vstaneš, počas týždňových a výročných trhov predávaš svoju výrobu. Jedného dňa vyjde na ochodzu katedrály Sissindor a uvedie do platnosti vyhlásený dekrét cisára Inkarina stvrdzujúci správnosť inkvizície Jej Svätosti Yaxany. Povedz, čo si má tento muž myslieť o svete za hradbami. Aké nebezpečie musí v ríši číhať, ak cisár a pápežka spolu s mnohými kráľmi, medzi nimi aj kráľom Medvarom IV., pánom kráľovského Matisladu, sa spojili proti pár cestovateľom a podivínom pobývajúcim mimo ľudské obydlia a cesty? V hostinci, v ktorom po ťažkej lopote pohovoríš s priateľmi, sa čoraz častejšie hovorí o hrôzach, aké tieto netvory v ľudskej podobe napáchali. Dopočujú sa dokonca o celých dedinách, aké bezcitné opachy otrávali, nešetriac nikoho. Ako by si sa cítil? Bezpečne, ak by si jedného z týchto uzrel na námestí pred tvojim domom? Nebúril by si sa? Nechcel by si ho na vlastné oči vidieť premeniť sa na hromadu popola, aby si mal pokoj v duši?"

„Ibaže tu ide o číre klamstvá."

„Ho-hó. Brzdi, poctivec. Áno, v tvojom prípade možno áno. Ale určite si počul napríklad o ozajstnej oblude, Ohomorovi zvanom Ľudožravec. Kradol tehotné ženy, tie si odniesol do lesa, rozpáral, decká vytiahol, tiež roz..."

„Stačí," precedil Derbio. „Viem, kto to je, Matka chráň."

„Telesne ho to posilňovalo. Krvavá mágia. Ak raz zakúsil nevinné ľudské srdce, nedalo sa ho zabiť. Nijako. Tri krát prežil vlastné, podľa divákov veľmi úspešné sťatie. Vedel si, že mu potom ponúkli miesto vo vojsku?"

„Kto?" Derbio odvrátil pohľad od bajúz a obliekol si hábit.

„Kto asi... odmietol, tak ho proste zajali, vyhladovali, a zbavili sa ho."

„Chápem, čo chceš povedať. A uvedomujem si, že sa aj medzi nami našlo pár potvor, za aké bola aj samotná Panna Matka rada, keď ste ich zbavili života. Ale nebuď domýšľavý, to, čo sa deje dnes, je obyčajné účelové vybíjanie nás, ktorých nemožno opantať mocou a spútať ku kúsku zeme, aby mohli vysávať z našej práce ako ozajstné netvory. Je to hra mocných."

„Áno," dotvrdil Cecaro, mávol a vykročil, „tak si poďme zahrať."