Čiernobiely mág

Ranné tiene 1 - Dobré ráno

Ták, máme za sebou akýsi pomyselný úvodný úsek celého príbehu, ktorý niesol názov Čertovské nešťastie. V úseku Ranné tiene, ako napovedá názov, sa začína naším milým postavám zmrákať nad hlavami.

Okenicami otvorenými dokorán prenikal dovnútra čerstvý ranný vzduch. Vznášala sa v ňom osviežujúca vôňa po daždi, aká dokáže nabudiť nejedného človeka i čarodeja do ďalšieho dňa stráveného v prachu, dnes žiaľmatke v blate ciest.

Pod oknom ležal na jednom zo slamníkov Basazelt, inak sa strážnica už vyprázdnila. Vonku niečo búšilo.

Derbio vstal, ponaťahoval sa a pár krát si dýchol do rúk. Z celonočného čakania v sede stŕpol a bez ohňa strážnicu do úsvitu ovládol nechvalne známy pár - mráz a kosa. V krbe ležala kopa kameňov, medzi nimi vyčnieval kus sčernetého kovu.

'Komín,' poškrabal sa na zátylku.

Dokiaľ sa tu znova oteplí, bude už dávno po obede. A Derbio celé poobede nemal.

Z ruky si odmotal čiernobiely šál presiaknutý zaschnutou krvou. Jazva a koža okolo nej od včerajška ešte viac zbordoveli, ale aspoň rana prestala tiecť. Pokúsil sa roztiahnuť dlaň, z ruky mu okamžite vystrelila pichľavá bolesť. Pokrútil hlavou.

'Mágia by tomu len uškodila. Rozprúdila by krv, otvorila jazvu a naviac môžem pri čarovaní používať  len pravačku. Kúziel som od tej blýskavice narobil dosť. Doby holobriadka Derbia z Rodohája sú už nenávratne preč. Je treba si občas od mágie oddýchnuť.'

Pri pohľade na úraz si spomenul na orion. Siahol do vrecka na kabáte. Vrtošivá predstava nazrieť do vidiny ho lákala, ale rázom si spomenul na celý ten včerajší povyk. Navyše si pred okamihom sľúbil, že sa bude šetriť. Nechal ho teda zatiaľ vo vrecku.

Vzal si torbu s vecami a plášť, otvoril odomknuté dvere a vyšiel pred strážnicu.

Sluch mu podráždilo ťahavé zaškrípanie.

Sir Neflar Hrdlický sedel na pníku vedľa stajne, brúsil brúsnym kameňom meč od záštity až po hrot. Po niekoľkých ťahoch si na to uši čarodeja zvykli. Vedľa rytiera sa vystavoval opretý štít v tvare otočenej kvapky so znakom, aký čarodej doteraz nikde nevidel; tri červené podkovy na kosoštvorcovom žltobielom poli.

Na oblohe neostala po mračnách ani spomienka. Silnú víchricu vystriedalo jasné slnko, ktoré predpovedalo horúci letný deň. Na druhej strane cesty, ktorá sa vinula popri strážnici, rástol hustý les. Zo stromov opadávalo tisíce kvapiek, až Derbio na chvíľu nadobudol dojem, že slabo kropí.

Čižmy mu nik neukradol. Keď si ich obul, zistil, že sa dokonca stihli vysušiť. Zem bola mäkká, cesta samé bahno a mláka.

„Bré ráno, cirkusant," Harján Slamer schádzal po rebríku postavenom k streche so zámočníckym kladivkom v ruke.

„Veru dobré. A hlavne teplé," pošúchal si čarodej ruky.

„Chvála Materi. Uragán asi urval kus komína a zbytok sa zosypal do krbu," silák vzal pár opracovaných dosiek opretých o stenu pri vchode a rúcal ich na nízku strechu.

„Mal by som čo najskôr zájsť za kováčom a objednať nový, inak pri ďalšej haravare pokapeme s Klattom od zimy jak psy. Musím tú dieru dajak zaonačiť," zafučal, nakoniec vyhodil na strechu stoh slamy a utrel si z čela pot.

„To ti nezávidím. Prechádzal po ceste už niekto?" nadhodil čarodej, keď si spomenul na pergamen písaný Basazeltom. Sužovali ho obavy z možného prenasledovania.

Harján sa zatváril, ako keby nerozumel otázke.

„Statkári, vandráci, hliadka," Derbio chvíľu prehadzoval rukami, „terče?" zdvihol obočie.
Harján, škrabajúc sa na sednici, dumal: „Vystriedal som šéfka asi pred hodinou a od tej doby tu boli len samí kupci a handliari. Ževraj ich búrka hrozne zdržala a do Matisladu nedorazia v čase, kedy by si parádne namastili kapsy a mešce. Šak vieš, pred požehnaním. Mudrlanti jedni."

Mágovi sa trochu uľavilo.

„Áno," pritakal, „vtedy si všetci lordi, dámy, bohatí mešťania a ich dcerušky kupujú amulety, talizmany, prstene a náhrdelníky, aby si behom požehnania získali poctivo zakúpenú, sem-tam i čmajznutú priazeň Panny Matky, keď nechajú tieto nové predražené klenoty označiť mníchmi cirkevnými znakmi."

'A kto nedá, ten je označený za černokňažníka, ktorému takéto výhodné požehnanie ubližuje jak upírom cesnak.'

„Pravda, dačo také tiež spomínali," Harján zdvihol smradľavé okované vedro s bahnom a kravskými výkalmi, okolo ktorého poletovali muchy, a začal sa štverať po rebríku.

Škripot chladnej ocele opäť prehlušil tlmené bubnovanie kvapiek doľahajúce od neďalekej hranice lesa.

„Sir Neflar," zamieril k rytierovi, ktorý nespúšťal zrak z brúsku. „Neberte to prosím ako pokúšanie vašej rozvahy a kľudu, ale myslím, že sme včera boli obaja zbytočne dopálení."

„Skôr premrznutí, než dopálení," rytier odložil brúsny kameň, lepšie si prezrel čepeľ.

'Ostrá ako britva.'

Zasunul ju do pochvy na opasku. Postavil sa, bol od Derbia o dobré štyri palce nižší. Čarodej však už zo skúsenosti vedel, že telesné rozmery sú len klamom, aký dodáva pocit prevahy zväčša surovcom, ktorých často privedie až do hrobu. Radšej hľadel do očí. Prezradzovali o človeku viac, než by sa poniektorým mohlo páčiť. A tie Neflarové nebojácne hľadeli do jeho i skrz výškový rozdiel. Miesila sa v nich tvrdosť s istotou, sústredenie a opatrnosť. Neflar nezažmurkal, pohľadom nikam neuhýbal.

„Len sa chcem uistiť, že sa nebudeme jeden druhému pliesť do cesty," začal čarodej. „No aj tak som sa chcel ospravedlniť. Viem, že titul sir znamená odvahu, vernosť a prísahu, ktorá nositeľa rytierskeho pásu zaväzuje hájením cirkevných a svetských záujmov za každých okolností. A nejaký bláznivý cirkusant sa toto všetko opovážil poprieť."

Sir Hrdlický náhle upustil od státia v pozore a stroho poklepal prstami po hruške meča: „Derbio, ak by som mal tasiť čepeľ vždy, keď sa niekomu zapletie jazyk o čarodejniciach, onedlho by som si rozodral pochvu. A vôbec, rytierov zatiaľ nikto nevtiahol do inkvizície, medzi tie dve mlynské kolesá; mágiu a vieru. A ak dá Matka, tak to aj ostane," tvár nastavil k slnku čnejúcim sa nad obzorom na východe. „Dúfam, že sa to čoskoro skončí."

„To aj ja, pán rytier," pokýval čarodej trudne hlavou.

Sponad strážnice k nim doľahol buchot kladiva, prelietaval nad nimi kŕdeľ ukvákaných kačiek.
„Plánuješ ísť celú cestu do Matisladu pešo?" Neflar prebehol pohľadom po bahnistej ceste.

„Od včerajška sú všetky cesty rozmočené vrátane tých lestných. Inú možnosť nemám," zacmukal nad svojou smolou.

„Ale máš," odvetil sucho, „môžeš ísť s nami. Mám dva kone a somára. Axtal pôjde na mulovi, tebe požičiam moju jazdeckú kobylu. Nožka je dobré zviera."

„Nemám najmenšie zdanie prečo by ste robil. Ani neviem, jak by som vám to oplatil," nazrel do torby. „Tak akurát glgom či dvoma dobrej štrcule, čo človeka príjemne zahreje."

Neflar sa nepatrne pousmial a pokrčil ramenami: „Rytieri nie sú len nájomní zabijaci. Teda aspoň nie všetci."

„Ak narazíme na iných urodzených pánov, mohli by sa veľmi čudovať tomu, že si na koni vediete komedianta," riekol Derbio, ktorý na seba nechcel na ceste zbytočne priťahovať pozornosť, o to menej pozornosť šľachty.

Neflar sa na chvíľu zamyslel a bez zápalu spustil: „Niektorí po tom, čo dostali obradné pomazanie olejmi a v pokľaku s mečom na ramene odprisahali floskuly naučené spamäti o ochraňovaní slabších, udržiavaní božského poriadku, pomáhaní blížnemu, ctení Matky a pána, vzornom sa držaní čestných a vyberaných spôsobov nie len v boji, a iných sľuboch tvoriacich rytiersku prísahu, zabudli na všetko okrem toho, ako sa po lesoch lovia kance a na hradoch mladé slúžky, na aké miesto sa je najvýhodnejšie napchať na bojovom poli, aby si práve jeho činy všimol vyšší pán, koľko sa platí za pancier skoleného švadraka, a komu ako najlepšie rozmlátiť gebuľu," odvrátil od Derbia svoj prenikavý pohľad a pokračoval v rozprávaní tichšie, akoby viedol monológ:

„Výkvet rytierstva - tak sa nazývajú tí, čo sa dnes na sviatok ani neobťažujú vytrčiť päty z ich sídel, tí, ktorí miesto večerného lúčenia sa s Matkou pri súmraku budú slávnostne prekonávať pijacké rekordy, tí vrahovia, čo do bitiek chodia, či skôr jazdia vyfintení viac, než ich vlastná pani na svadbe.

Ja nie som žiaden výkvet, veď si si to pri večeri aj všimol. Vnímal som tie pohľady. Ale svoj titul som nezískal vďaka spôsobnému jedeniu slaniny. Som rytier, a to znamená človek s rovnou chrbticou, morálkou, a odvahou robiť to, čo je správne, rovnako ako čeliť tomu, čo nie je.
Nech sa chichocú, nech si ukazujú a šuškajú, ale nik nemôže spochybniť pravosť mojich činov. Za tým si stojím," zodvihol brúsok spolu so štítom a už-už sa chystal odkráčať. No naraz strnul, akoby na niečo zabudol, otočil sa k čarodejovi a povedal: „A moju rytiersku maličkosť tiež neurazí, ak ma budeš oslovovať jednoducho Neflar," nastavil ruku.

Derbio neváhal. Urobil krok vpred, mierne sa predklonil, aby mali na okamih rovnakú výšku, a potriasli.