Čiernobiely mág

Z malej iskry veľký oheň býva

Cirkevnému sprievodu bránil v ceste strom vytrhnutý z koreňov počas búrky. Museli zastaviť. Zadnú časť krytého vozu strážil ryšavý kentaur s halapartňou v mocných žilnatých rukách, prechádzal sa po šírke cesty a sledoval miestny prostý ľud obrábajúci rozľahlé pole rozkladajúce sa pozdĺž východnej strany cesty.

Trojica zosadla z koňov a mula, krytá krami vo vzdialenej zatáčke si pozorne prezerala tajomnú skupinu.

„Ako sa chceš nepozorovane prikradnúť k nákladu?" nadhodil Neflar trpiac muchy obletujúce jeho spotenú tvár v prilbe, aby čapnutím o kov nenarobil hluk.

„Sme traja," rozmýšľal Derbio krútiac si konček bajúzu. „Využime to. Axtal by mohol ísť napred a-"

„Pri strážnici nás videli, bez panoša budem nápadný," namietol rytier. „Sú to podvodníci, nie trubirohovia."

Mág súhlasne zavrtel hlavou: „Tak dobre. Vy odlákate ich pozornosť a ja sa k vozu dostanem zo strany od lesa. Porast ma schová až k ceste a naviac je k jej okraju lužná hranica blízko."

Rytier prikývol a otočil sa: „Axtal, len pár slov," napriamil naň výstražne ukazovák. „Ústa zatváraj, oči otváraj a drž krok. Hovoriť budem ja. Nechystáme sa s nimi bojovať, hlúpy nápad, ale musíme byť pripravení na všetko," upevnil si hrubé rukavice.

„Nechoďme na vodu bez vesla," pritakal Derbio. „Ak bude najhoršie, sadnite na kone a pusťte sa smer Matislad varovať hliadku. Ja si už poradím."

Sir Hrdlický akoby sa pri tých slovách zarazil: „Neprípustné," povedal tvrdo. „Krídla poštovného holuba mi zatiaľ nenarástli, dovtedy budem konať ako rytier. A rytier nenecháva za chrbtom jak vagabundov, tak svojich druhov," vyliezol na Cvala, rozparok jazdeckého hauberku ľahko zaštrngal. Vzal si od panoša podávanú kopiju a štít.

Mág k nemu urobil niekoľko krokov: „Nepochybujem o tvojej statočnosti a bojaschopnosti, Neflar. No odvaha sa dá dokázať aj bez zbrklých činov."

„Neprípustné," zopakoval tvrdohlavo. „Až bude najhoršie, ja a ty, Derbio, sa im postavíme," nahrbil sa k nemu v sedle. „Sme tu kvôli tomu, že ti verím ten list v červenej stuhe, aj smrad vozu. Na darebákov v strážnici ešte dôjde," otočil Cvala smerom k Nožke, na ktorú práve pružne a nehlučne vyhupol Axtal. „Ty vyrazíš tryskom do Matisladu oboznámiť stráže. Nožka je jazdecká kobyla a má ťa rada, ale nie je to zviera na boj." Žltkastá hrivka ťahavo zafŕkala, ani čo by sa snažila namietať.

Chlapec strnul, prestal hladkať a ťapkať Nožku po šiji: „Som váš panoš, sir. Mám vám slúžiť v časoch mieru aj-"

„Žiadne reči. Čo som ti pred chvíľou vravel?"

Panoš stíchol, trpko a sklamane sa pozrel na svojho pána.

„Tak?" zvýšil rytier mierne hlas.

„Ústa zatváraj, oči otváraj a drž krok," odpovedal trucovito.

Derbio si po prvý raz všimol, že chlapec nesklopil zrak a meral s Neflarom vzdorovitý pohľad ešte pár momentov. Čarodej si odkašľal: „Poďme, než sa im podarí odtiahnuť strom z cesty. Torbu mám, kladivo taktiež."

Sir Hrdlický ešte raz upriamil nekompromisný pohľad na namosúreného panoša. Podráždene odfúkol, čas ich tlačil, rytierovo poučenie Striebrinovho chlapca muselo počkať.

Vyrazili, Nozdroša Axtal priviazal lanom o uzdu Nožky dosť dlhým na to, aby mali zvieratá dostatok priestoru pre voľný krok.

Čarodeja mierne zdržali obtiaže s vhodným držaním kladiva kvôli jazve na ľavej ruke. Keď vkročil do lesa, v okolí sa okamžite ochladilo. Zem nepokrývalo lístie, pretože stromy i kry v tomto období kvitli a ich plody zreli, mohol sa pohybovať pomerne ticho. Šiel krížom, priamo k vozu, držal tempo s kráčajúcou Nožkou a Cvalom na ceste. Tu sa sklonil pod vetvu, tam obišiel tŕnie a bodľačie, či naširoko prekročil mravenisko. Došiel lesom v smere na stranu voza súčasne s Neflarom a Axtalom, ktorí na ceste už zamestnávali kentaura.

„Hej, stojte!" zahučal mocným hlasom prenikajúcim až do lesa k čarodejovi. Ten, schovaný za hrubým, machom obrasteným kmeňom stromu, vyčkával na vhodný moment.

„Už ani krok!" zovrel halapartňu v oboch rukách. „Toto je cenný náklad cirkvi Panny Matky. Pomôžte nám sprejazdniť cestu, alebo sa vzdiaľte!"

Na cestu doliehala pomalá melódia ľudovky opodiaľ pracujúcich nevoľníkov v slamákoch, vyspevovali si pri práci na láne a pár ich sledovalo dianie pri voze opierajúc sa o násady poľných nástrojov. Bol čas žatvy, viazali a kopili snopy suchého obilia, aby priskladovaní v obilných jamách a sýpkach nesplesnivelo.

„Ja som sir, ty slepý ryšavec," odvrkol Neflar.

„Čo ja s tým, človek jak človek, tak neprovokuj," zahrabol kopytom. „Nehrám tú vašu titulárnu hru na korunované hlavy. Ani krok hovorím-"

„Ešte chvíľu pyskuj tou svojou huculštinou a ukážem ti, že ten titul nenosím len pre srandu králikov," odsekol sir Hrdlický a naduto našpúlil pery, ako to poznal od niektorých, spravidla mladších pasovaných pánov.

Kentaur prižmúril oči a zasipel: „S ľuďmi sa stýkam už dlho, ale ty, malý muž, máš nebezpečne ostrý jazyk," podráždene zametal chvostom.

„A ešte ostrejšiu kopiju," zahral sa Neflar s jeho trpezlivosťou.

„Dubohruď!" zvolal. „Zdá sa, že tu máme problém. Je to tak, sir?" prehodil so zvláštnym dôrazom na pichľavý podtón titulu.

„Čo za dubohruď zas. Nemeľ toľko a radšej nás pusť ďalej, naše kone strom preskočia alebo ho obídu a je to."

Možno by ho kentaur na začiatku pustil, ale teraz len zachrčal a napľul smerom k dvojici. Neflar, ako obyčajne, zachoval chladnú hlavu. Koniec koncov to bolo len divadlo.

Široký zamračený trpaslík s dymiacou trubičkou v ústach doknísal ku kentaurovi. Rozdiel ich vzrastu bol taký veľký, že by pod ryšavcom mohol prejsť aj vystretý. Zložil si široký klobúk, vyfúkol hustý dym: „Čo sa deje, kurňafix," oprášil si mozoľnaté ruky, utrel zahlienený nos a dlaň si očistil o vrecko nohavíc. „Cesta je jedna veľká sračka a na hlavu mi sadá, do Matky, každá mucha, čo letí okolo. Ten poondiaty stromisko sa nie a nie pohnúť, je zaborený v ceste," rozčúlene šibrinkoval s dymiacou trubičkou. „Ani Roháč s ním nehne! Poďte nám pomôcť, mládenci, inak sa odtiaľ dnes nedostaneme. Už meškáme tri hodiny," nervózne si prehrabol strapaté vlasy. „A ty tu tiež kieho čerta vystávaš, márnosť šedivá! Ja si tam vzadu idem ruky polámať a henten si tu vystavuje tú svoju ryšavú riť!" osopil sa na kentaura, ktorý riadne sčervenel, takže jeho ľudská časť ladila so zvyškom. Skôr, než stihol zareagovať, trpaslík opäť mručal. „Tak zosadnite a poďte, chlapci. Potrebujeme sa do Matisladu dostať čo najrýchlejšie," vložil si trubičku do úst a potiahol.

Neflar udivene nadhodil: „Prečo strom proste neobísť?"

Dubohruď zafučal, rozpálene pridupal ku krajnici a jednou nohou z nej vystúpil. Čižmy sa mu okamžite zaborili do vidiečanmi rozoranej a búrkou zmočenej zeminy, musel nohu potiahnuť dvakrát, aby sa z nej dostal: „Preto, presne preto. Bo to muselo liať práve včera, dofrasa," obtrel si podrážku čižmy o okraj jedného z kolies.

„A čo ostatní ľudia, čo tadiaľ prechádzali. Ako sa dostali cez strom oni?" ozval sa Axtal. Neflar po ňom prešiel ľadovým pohľadom.

„Nedostali. Stočili to a vybrali sa dlhšou lesnou cestou, ktorá vedie popri rieke skrz dediny a ešte pred Matisladom sa znova pojí na túto. Ale ja nemám čas na niekoľkohodinovú obchádzku," plesol sa po líci a odpinkol rozpľasnutú muchu. „Ak sme už všetci takí zvedaví, čo ten pruháč, ktorého sme pri strážnici videli? Kam sa podel?"

Rytier okamžite vysvetlil: „Vydal sa presne tou spomínanou lesnou cestou."

Trpaslíkovi sa nechcelo zaoberať Derbiom, hlavu mu pútalo dosť vlastných ťažkostí, a tak nad tým len pohodil rukou. „Pomôžete, alebo sa na nás vyprdnete jak tamtá chamraď s pluhmi? Ani vola nepožičali, aby sme to mohli odtiahnuť. Vraj ešte veľa driny majú, držgroši."

„Tak dobre, trpaslík," prikývol Neflar. „Ale až pridá ruku k dielu aj tento flákač," namieril kopijou na kentaura.

„To je vec jasná jak toto pekelné slnko, čo od rána opeká všetko na povrchu," ťapol štvornožca po stehne. Ten sa nezmohol na nič iné, než zlostnú grimasu, ktorú zdôrazňovali napnuté líca.

Otočili sa a šli pomôcť ostatným pred vozom. Neflar zosadol, uložil si kopiju na kadiaceho Nozdroša. Keď prechádzal okolo lesa s Axtalom, mykol na znamenie hlavou k strane vozu.

'Dobrá práca, pán rytier.'

„Roháč, už si poodsekával korene tej prerastenej potvore?" začul naliehajúceho trpaslíka. Na to sa ozvalo býčie zafuňanie.

'Matka, ochraňuj blázna, čo sa v pyžame prikráda k chránenému cirkevnému nákladu.'

Nevedno, či Derbia ozaj kryla sila Matky, alebo proste vystihol ten správny moment, no keď sa vynoril z lesa a skrčený sa svižne presúval k vozu, nikto sa ani neobzrel od prekážky pred vozom. Stály k nemu chrbtom.

Zadržiaval kýchnutie, ukrutne silný pach mu opäť podráždil nos. Zadná časť vozu bola otvorená, halila ju len plachta. Na rozviazanie jej šnúr nemal čas, rozpáral ich bodcom kladiva. Prudko ju odhrnul a vošiel dovnútra. Takmer nahlas zahromžil.

'Do čoho som sa to, Matka prejasná, zaplietol.'

Po celom vnútornom obvode ležali vrecia plné ružových bobuliek.

'Takzvaný "kazovod", jak vidím, v granulovanej forme,' Derbio blúdil medzi hmlistými spomienkami z dôb rozmachu mágie, čarovných elixírov, lektvarov a ich substancií, keď ešte čarovné byliny rástli v prírode bežne. 'Pri styku s vodou sa rozpúšťa, ale nefarbí a uvoľňuje silné jedovaté plyny, opäť bezfarebné, ktoré najprv otupujú zmysly, potom upchávajú dýchaciu a obehovú sústavu, nasleduje neschopnosť prijímať vzduch, zástava srdca, šok, bezvedomie, a smrť. Smrteľnú dávku predstavuje asi desať plných nádychov.
Odporný vynález patriaci do skupiny čarojedov. To vysvetľuje, prečo ho ostatní necítia.'

Čarojedy cítia len samotní mágovia, pretože výpary reagujú u kúzelníkov na ich mágiu, a tak, keď sa tieto dva čarovné elementy zmiešajú v nosnej dutine, vzniká silný dráždivý zápach.
Výpary granulovaného kazovodu sú však len indikátormi jedovatosti, dokiaľ zostane v pevnej forme. Nie sú teda otravné.

'Je stráta času domýšľať si, prečo také množstvo jedu vezie táto banda do Matisladu v čase Požehnania, čiže v dobe, kedy sa v meste zíde niekoľko tisícok ľudí a z toho nemálo stavu šľachtického a duchovenstva.
Otázkou ostáva, kto za týmto všetkým stojí.
Choďte si pre odmenu za Sissindorom... ," zopakoval si v duchu vetu z listu písaného Basazeltom v strážnici. „Sissindor je predsa arcibiskup, člen cirkvi Panny Matky. Prečo by platil za tento jed. Veď i on má byť, koniec koncov, v Matislade priamo behom požehnania, v pokľaku na čestnom mieste medzi najvyššími šľachticmi a ostatnými kňazmi.'

Premýšľal, z vonku sa ozývalo trpasličie vrčanie, ženské hlasy s prízvukom, aký Derbio začul kedysi na ďalekých ostrovoch, štrnganie popruhov koní, sekanie dreva, odkvapkávanie lesa... ale nič z toho nevnímal. Prechádzal sa pomaličky vo voze sem a tam prehmatávajúc v zdravej ruke porisko zbrane. Nevedel, čo robiť skôr. Keď už toho toľko zistil, najradšej by ovládal portačnú mágiu a odpratal sa niekam k zamrznutým vodopádom a bielym štítom, ktoré sú mu bližšie, než títo letom rozmaznaní hodnostári a panovníci spolu s ich intrigami.

'Najprv je treba zbaviť sa tejto odpornosti,' pretrel si nos, to však vôbec nepomáhalo. Rozbolela ho hlava, na pach si organizmus nevedel zvyknúť.

Odrazu sa zastavil uprostred voza, jemne pootvoril ústa a privrel oči.

'Oheň,' blyslo mu. 'To je ono, kazovod je výbušný. V plameni by jeho výpary zhoreli! Ale," pripomenul si, „neovládam živelnú mágiu a kde by som tu po lejaku vzal oheň? Nie len to, podpáliť takéto množstvo kazovodu z blízka je čistá samovražda.'

Začal sa ohliadať. Všade samé vrece, vetrík jemne vlnil plachtou. Nazrel do torby. Zelenina, ovocie, klobásy, pálenka, plášť, šál a jedna Matisladská zlatka s vyobrazením širokého rozkošateného stromu. Ohmatal si vrecká na kabáte, až na orion zívali prázdnotou.

'Tento voz sa skrátka do Matisladu nedostane. Panna Matka si toho už vytrpela dosť,' zahryzol si do pery. Ešte raz sa poriadne porozhliadol. 'Tu nič nevymyslím, je treba na to ísť inak.'

Ledva zadržiaval kýchnutie, svrbivý a šteklivý pocit každou chvíľou narastal. Zapchal si nos. Opatrne odhrnul časť plachty a nazrel na strany, aby sa uistil, že zadnú časť voza stále nikto nestráži.

Vyskočil von.

„Hej! Dedo!" skríkla Pravoočka z lesa. Vedel, že oslovenie 'dedo' patrilo jemu. Stuhol.

Za okamžik stála naproti na okraji cesty štíhla mladá žena s rukou na hlavici šable. Pohľad jedného oka, nekompromisný a tvrdý ako pevná hradba bašty, sa doň zavrtával. Oranžové vlasy mala zviazané do hrubého copu, ktorý sa jej ťahal pod krk: „Videla som ťa. Čiže sa nevykrúcaj a radšej vyklop, čo si zač a načo si sa trepal do vozu, než stratím trpezlivosť," v jej hlbokom hlase sa miesila tvrdosť s potláčanou ženskosťou.

„Počkaj," sykol mág, aby ich nezačuli ostatní vpredu. „Vieš ty vôbec, čo to veziete?"

„Nie. A sľúbili mi tučnú odmenu, ak sa postarám, aby sa to nedozvedel ani nikto ďalší."

'Vari ani sami nevedia čoho sú súčasťou,' na reči okolo nebola vhodná doba.

„Veziete azda i tonu kazovodu," neveriacky a rozladene pohodil rukou, ako keby mu nič nehrozilo. „U všetkých čertíc, veď to otrávi celý Matislad-"

„Čuš! Kto si sa ťa pýtam?! Už aj odpovedz!" jej krik privolal všetkých, ktorí odťahovali strom a prilákal pozornosť niekoľkých roľníkov obrábajúcich polia na druhej strane cesty.

„Tento čudák vyliezol z voza práve, keď som šťala tam pod tým stromom," vyhlásila, keď uvidela svojich kumpánov a ukázala niekde do lesa.

Trpaslík si oblizol pery a zamľaskal: „Aha ho, zvedavca," oprel sa o koleso voza.

Dve beštie, minotaur a kentaur, sa postavili zaňho. Jeden vyzeral z blízka hrozivejšie než druhý, nad všetkými sa vypínali. Ľavoočka na koni priklusala kus za Derbia, aby mu zabránila v úteku.

Porozhliadol sa po nich, kladivo pustil na zem: „Netušíte, jak nebezpečný jed veziete. Banda skazená zlatom, ste hanbou vašich národov! Nemáte v sebe kúska cti či aspoň svedomia? V meste budú ženy a deti!"

V Derbiovej pozícií boli odvážne slová to posledné, čo prišlo vhod. Cítil však úprimné rozhorčenie nad zneužívaním mágie za zlato.

„Príliš filozofuješ, čudáčisko," trpaslík vyfúkol dym a oklepal trubičku, z ktorej odpadol žeravý popol, „a zbytočne. Nemusel by som ti to hovoriť, ale myslím, že už nebudeš mať príležitosť to niekomu vyzvoniť," usmial sa, no vzápätí zvážnel. „Sissindor nám za vozíček zaplatí tak dobre, že aj ak by sme viezli diamanty, tak odmena bude vyššia, než keby sme si ich nechali. Preto zhlboka kašlem na to, čo pod tou plachtou vlastne je," opäť silno potiahol.

'Tá trubička... dym znamená vysokú teplotu. Takej kope kazovodu stačí aj malý uhlík. A z malej iskry veľký oheň býva.'

Axtal a Neflar prišli poslední, pomaly všetkých obchádzali. Raz sa pozerali neisto na Derbia, potom zase na bandu. Rytier pevne zovrel rukoväť, štít mal už na ruke.

„Len pomaly, sir," vyštekol posmešne kentaur a trochu sa k nim priblížil. „Tentokrát ozaj už ani krok."

Neflar zastal, lakťom zastavil aj panoša. Ruku z meča nepúšťal.

„Ak je teda pruháč tu," vyvodil Dubohruď ukazujúc vzorovo z jednej strany na druhú, „a nie na lesnej ceste, znamená to, že si mi klamal do očí, rytier. Čo s vami?"

'Ak sa odtiaľ chcem dostať živý... potrebujem... potrebujem dve kúzla naraz.'

Čarodej nezmätkoval. Postupne si nepozorovane schoval ruky do zvoncových rukávov.

„Sám si si to zbabral, čudáčisko," pokračoval trpaslík. „Už vtedy pri strážnici som si hovoril, že s tebou niečo nie je v poriadku. A hľa, vplichtil si sa do voza, čo má na starosti starý Dubohruď. Ozaj hlúpy nápad," poklepal si po spánku.

'Stojíš pri mne, Matička?'

Pocítil zavibrovanie v oboch rukách. Príjemne chladivý magický impulz mu prešiel z hrudníku cez ramená a lakte až do dlaní. Zhlboka sa nadýchol, jazva sa otvorila. Palivá a štípavá bolesť mu prudko vrazila do všetkých údov tela. Mimovoľne skrivil ústa, pokrčil nos a námahou prižmúril oči.

„Ale aj takí sa tu s nami potulujú," trpaslík si ho stále obhliadal. „Vyzeráš, jak keby si sa posral, čudáčisko. No tak, kukni sa na mňa. Dám ti možnosť vybrať si toho, kto ťa odpraví. Roháč má silu, to hej, ale mne sa v muške vyrovná málokto. Do srdca abo do hlavy by si to nemal ani cítiť," pomasíroval si dlane a popraskal kĺby. „No pred tým, než sa tak stane, by som chcel vedieť ešte jednu vec. Nemám rád, keď niekoho dám skántriť a ani o ňom nič neviem. Tak teda, čo si naozaj zač, čudáči..." chrapľavo sa rozkašľal, dútnik držal vo zdvihnutej ruke.

S Derbiom triaslo. Mal napnuté všetky svaly, poranenú dlaň si od bolesti necítil. Otvoril oči dokorán, zatočila sa mu hlava, ale napokon zaostril zrak na dútnik.

Vytiahol z rukávov obe dlane.

„Som čiernobiely mág..." šepol. Otvoril dlaň. Trpaslík ho odkašliavajúc naposledy uzrel.
„Puoli lunas!" zvolal čarodej a zatackal sa.

Z ľavej ruky mu vystrelil trblietavý polmesiac, v okamihu vletel do dútniku. Ten vyskočil trpaslíkovi z ruky, prerazil plachtu voza a stratil sa v ňom.

Derbio stihol nastaviť druhú nabitú dlaň na voz: „Flammignis defensa!"

„Ty skur..."

Výbuch, voz sa rozletel na všetky strany. Drevené dosky sa odrážajú, rozbíjajú a odlietajú od silnej bledej bariéry v tvare polkruhu. Splašené erdžanie horiacich koní uviazaných k vozu na chvíľu prebíja všetky ostatné zvuky. Besno sa vzpätia a trhajúc hlavou sa snažia márne vytrhnúť z popruhov.

Čarodej kričí, od námahy mu tečú slzy. V ruke akoby zvieral slabý lúč udržujúci bariéru pred ním.
Trpaslíka obmotala plachta pohltená ružovými plameňmi. Vzápätí sa ozval prenikavý škrek. Váľal sa po zemi a mával pomotanými rukami, za pár strašných momentov bol uškvarený.

Niekoľko dosiek vymrštilo až do lesa, ale oheň sa vďaka mokrote nechytil. Kentaur s blčiacim chvostom jačal a predbiehal uháňajúcich roľníkov so zdeseným výrazom. Kričali: „Vedmácky oheň! Pekelný oheň! Terče, terče chytro volajte! Matka ochraňuj nás!"

Pravoočke šľahli plamene do tváre, revala a prevaľovala sa v bahnitej ceste.

Cval tryskom upaľoval preč, Nozdroš nestačil za rozerdžanou Nožkou.

„K zemi! K zemi, Axtal!" kľačiaci rytier kryl štítom seba i schúleného chlapca za ním.

Minotaura trafil podporný trám a ulomil mu kus rohu. Zamučal, oheň sa mu chytil o okované obranné koleso, odhodil ho na stranu ako lietajúci tanier.

Ružovo-fialové plamene šľahajú niekoľko metrov do výšky, vzduch vôkol nich prudko vibruje, ničivá páľava pohlcuje všetkých a všetko. Oheň sa cez bariéru nedokáže dostať, opäť a opäť na ňu naráža. S čarodejom myká, jednou nohou sa šikmo podopiera o cestu. Z ľavej dlane mu vyteká pramienok krvi.

Ľavoočku za mágom jej kôň zhodil zo sedla a utiekol. Chvíľu ležala na zemi a kryla si hlavu. Keď sa na moment porozhliadla, spozorovala svoju sestru, ktorá bezvládne ležala v blate. Pohltila ju besná zúrivosť. Vyskočila na nohy, tasila šabľu. S rykom sa hnala k Derbiovi nedbajúc na oheň a lietajúce kusy voza.

Preskakuje horiace drevo, obchádza dosku zapichnutú v bahne, dvihá zbraň na sek. Úder.
Čepeľ zarinčala o čepeľ.

Rytier s mečom a štítom chránil čarodejov bok.

„Zabil mi sestru!" zvrieskla a znova sa zahnala. Rytier mal čo robiť, aby údery vykryl štítom. Najprv musel ustúpiť niekoľko krokov, pretože vražedné výpady boli mierené premyslene, zhora i zdola, na strany. Hnev jej dodal silu a rýchlosť, skákala a presúvala sa ako zmija, ostro sa zvrtávala v otočkách.

Zastavil svoj ústup. Rázom zo štítu uletovali triesky a čo ním nedokázal ubrániť, zachránil hauberk a prešívanica. V tých momentoch bol rád, že viac mincí vložil do kvality brnenia, než jeho výzdoby. Raz dostal po hlave, dva krát cez stehno, takmer stratil rovnováhu. Vedel, že by to bol jeho koniec.

Nakoniec sa zaprel, s revom sa vrhol vpred, odraz a celú svoju váhu sústredil do štítu. Pocítil náraz, brnenie zašramotilo, žena skríkla. Ocitli sa v bahne.

Podarilo sa mu rýchlejšie dostať na kolená, štítom zhodil na bok vstávajúcu ženu. Postavil sa na nohy, odkopol jej šabľu z ruky. Znova sa pokúsila sa vstať, ale sir Hrdlický mal krvichtivosti na dnes, sviatok Matky, už dosť. Kopol jej čižmou do líca, zaborila hlavu do cesty. Zablatená žena sa žiaľom rozrevala, zmohla sa len na to, aby ešte na rytierov hauberk nahádzala niekoľko bahnových gúľ.

„Tvoja sestra žije," povedal zadýchane, keď obďaleč uvidel malátne sa váľajúcu ženu so škaredo obhorenou tvárou, ako si zakrýva rukou predtým zdravé oko.

Ľavoočka sa k nej doplazila a začali čosi nariekať v ich reči. Ich krásne oranžové copy obalilo blato a rozmočila kalná voda.

Plamene sa rýchlo zmenšili, kazovod vyhorieval. Z voza ostali len zdrapy plachiet, sčerneté dosky a tu a tam malé ružové ohniská. Vo vzduchu sa vznášal popol a visel pach spáleného mäsa - nie len konského.

Derbio konečne prerušil bariéru. Predklonil sa, skrvavenú ruku si zastrčil medzi kolená a ťažko dýchal.

Cval takmer doklopýtal naspäť, ale ani bojový kôň sa nechcel k minotaurovi približovať. Rozrušene klusal po okolí.

Rohatá potvora sa týčila nad nízkym Neflarom ako medveď. Medveď vyzbrojený sekerou. Zamučal.

Rytier sa pri tom zvuku tak-tak zvrtol od ostrovských sestier a inštinktívne nadvihol štít. S rukou mu poriadne zatriaslo, sekera prerazila korpus. Tvrdé jedľové drevo sa zaseklo na čepeli zbrane. Beštia ju potiahla a vytrhla štít mužovi z paže. Šmahol sekerou mimo, aby sa ho zbavil.

„Thr-pahr-zlík!" zabučal ťažko na Neflara. Ten držal meč pred sebou, nevedel, ako efektívne zaútočiť či sa brániť.

Minotaur si s premýšľaním nerobil hlavu; začal sa oháňať zbraňou s takou rýchlosťou, až sa ozývalo svišťanie. Rytier spešne ustupoval, nesnažil sa výpady vykryť. Vedel, že na to nemá dostatočnú silu a uvedomoval si obecnú slabosť brnenia proti sekerám.

„Urob niečo! Čarodejník! Pomôž mu!" začul mág za sebou. Axtal to z trávy celé s hrôzou sledoval.

Neflar sa stočil na stranu, zbraň sa mu mihla okolo brady. Urobil krok vzad a skrčil sa, svištiaca sekera opäť pretla vzduch.

Minotaur sa zastavil a zhlboka vydychoval, z ňufáku mu kvapkal pot.

„Zastav ho, bosorák! Zastav ho dočerta!" vrieskal rytier ustráchane, pričom ustupoval.

Derbio už dávno nezachraňoval šľachtica pred bojovníkom staršej rasy, ale vedel, že život sira Neflara závisel na ňom. Nečakal, namáhavo vystrel pravačku, ktorá ho ešte trochu poslúchala. Kolená sa mu podlomili, ale prinútil sa ostať vystretý aspoň v pokľaku.

Minotaur na muža opäť zaútočil, vyrútil sa s rohami napred. Rytier sa snažil všelijako uhnúť, ale kraj jedného rohu ho trafil do boku. Trhlo s ním na stranu, ránu neustal a spadol do blata.

Derbio začal: „Čierna a biela... krv a slzy... sila i slabosť... odvaha a strach... radosť i žiaľ..." šepol, medzi prstami mu prebleskli svetielka, „volá si vás k sebe čiernobiely mág."

Rytierovi sa šmýkalo, chvíľu liezol štvornožky, meč nechal ležať na ceste. Cez zablatený priezor takmer nič nevidel. Minotaur sa otočil, zúrivo zaklapal zubiskami na pysku. Neflar sa domotane pľantal, Axtal na neho kričal snažiac sa ho navádzať hlasom.

Čarodej pokračoval: „Spojte sa, zmieste, buďte jedno, neoddeliteľné a čisté. Ukáž sa sila. Trhaj, páľ i ohni."

Mužovi sa podarilo dostať na nohy, hneď na to odhodil prilbu. Konal rýchlo, s rozmyslom. Svižne dokríval k Derbiovi a vzal kladivo zo zeme. Natočil sa k minotaurovi, ten pri pohľade na opäť ozbrojeného soka naraz zastal, čelili si zoči-voči.

„Prejdi mojou schránkou a očisti ju, ako už mnohokrát," zalapal po dychu čarodej. „Tak vravím ja, čiernobiely mág."

Prsty sa mu rozsvietili, sila ním triasla, ale nedokázal ju od seba odpútať. Bola ako magnet
Minotaur ťahavo zamučal a vyrazil k nim.

Neflar sa ohliadol smerom k Axtalovi, potom na hrejivé slnko vychádzajúce na východe a bezoblačnú oblohu, na približujúceho sa chlpáča a opäť na chlapca. Jeho dych sa zrýchľoval. Krátko sa pozrel na zbraň v ruke a nakoniec, rozhodnutý, opätoval svoj tvrdý pohľad minotaurovi. Pevne schytil kladivo na konci násady, aby trochu zvýšil svoj dosah.

Vystrel sa v presvedčení, že ho božstvo sleduje z nebeských výšin: „Za Matku!" zahrmel a vyšiel mu naproti. Stretli sa po pár krokoch.

Minotaur zaručal, muž zreval.

Zasiahli sa obaja naraz. Sekera rytierovi preťala na ramene hauberk spolu s prešívanicou a zasiahla tepnu. Neflar beštii presnou ranou vybil oko, ale vzápätí mu kladivo vykĺzlo z rúk a klesol k zemi. Krv vystrekovala s každým úderom srdca, prelievala sa pod brnenie a zmáčala prešívanicu. Onedlho ležal na zemi v mukách.

Chlpáč metal hlavou, fučal a držal sa v oblasti oka.

Derbio sa už vôbec neovládal; trieštilo mu v hlave, srdce bilo na poplach, viečka a kútiky úst vibrovali, vlna za vlnou ním triasli zimomriavky. Opantala ho sila, zavyl. Z kŕčovito vystretých prstov mu vyšľahla tenká oslepujúca šmuha. A ďalšia. A ďalšia. Ruka sa chvela a obtekala potom.

Odtiaľ, kam energia minotaura zasiahla, krátko stúpala para. Blesky mu vrážali najmä do hrude, odstrkovali ho. Každý na moment osvietil okolie. Nebolo ich veľa, ale stačili na to, aby sa býčí muž prevalil dozadu a ťažko dopadol na chrbát. Niekoľko ďalších bleskov ním ešte na zemi zalomcovalo.

Ruka čarodejovi ovisla a nakoniec i on sám klesol do blata, klobúk sa mu odkotúľal do mláky. Vyčerpane pootočil hlavu, aby si obzrel pulzujúcu páliacu jazvu. Tá sa stratila v obrovskej otvorenej diere dovnútra dlane, ktorá odhalila niekoľko častí kostí v jej strede. Vyľakane z posledných síl zajačal, chrčivo dychčal.

Okolo prebehol celý bordový Axtal, po tvári mu stekali slzy. Zvalil sa k rytierovi a v pokľaku s ním triasol.

„Sir Hrdlický! Pane! Čo mám robiť?! Vydržte!" volal na stonajúceho rytiera. Vzlykal a koktal, zúfalo sa porozhliadol po ostatných len aby zistil, že ostal sám. Všetci utiekli, boli smrteľne zranení, alebo už zomreli: „Ja-ja-ja zoženiem pomoc..."

Minotaur potichu zabučal, ako keby ešte nemal dosť. Chlapec znehybnel, uprel naň slzavý pohľad. Prudko sa zodvihol, vytiahol dýku, s rykom sa vyrútil a zúrivo skočil na dymiaceho minotaura v blate. Ťal a bodal doň hlava nehlava.

Ľavoočka zdesene zazerala na panoša, spečené kone, celú spúšť po výbuchu a čiernu scvrknutú masu, čo ostala po Dubohruďovi. Podoprela svoju slepú sestru a snažili sa odplantať čo najrýchlejšie preč.

Bledý Neflar stonal a bezmocne sledoval, ako z neho vyteká život, jednou rukou sa naťahoval k rozzúrenému chlapcovi, druhou k žiarivému letnému slnku, tej žeravej studnici života.

Mág upadol do mdlôb.


Mám predpísaných ešte asi 15-20 kapitol, ale potrebujem veci po tejto časti ešte poriadne premyslieť. Takže ďalšie časti zverejním až po tom, čo s nimi budem spokojný.