Výnimočný Dar

9. Časť

,,To radšej ani nekúšajme. Chcem sa už vyspať Clary a nie stráviť celú noc na ošetrovni." povedal Taylor s úškrnom a všetci mu pritakali.

*****

Nedeľa, krásna nedeľa, po ktorej bohužiaľ nasleduje ten odporný pondelok. Tohto pondelku som sa obávala viac ako inokedy. Prečo? Veď to bude iba prvý deň v novej škole. Ale v škole pre anjelov. V škole o ktorej som pred mesiacom ani nevedela že existuje. V škole v ktorej som zistila že môj doterajší život bol vlastne iba jedna veľká lož. Pravdupovediac, ani neviem ako som sa sem dostala.

Nebola som ako anjel. Nebola som vždy na všetkých milá. V podstate som nebola milá iba na tie namyslené dievčatá v mojej triede. Presnejšie neznášala som ich. Z celého srdca sa mi hnusilo len na ne pozrieť, nadávala som na ne (samozrejme že len v duchu, sama pre seba), priala som im jednoducho všetko len nie to dobré. Halsey, Emma, Lily. Tieto tri 'modelky' si mysleli že sú najkrajšie a najmúdrejšie, a to všetko kvôli ich bohatým rodičom. Áno, aj my sme sa mali o niečo lepšie ako ostatný, ale nikdy som to nemala potrebu dávať nijako najavo. Nechcela som byť ako ony. Radšej som chodila v neznačkových veciach, mala som obyčajný mobil, nie iPhone. Jednoducho obyčajné dievča, takýto život sa mi páčil. Nechcela som byť rozmaznaná princeznička. Nechcela som sa stať závislá na rodičoch. Všetko som si kupovala za svoje peniaze, za peniaze, ktoré som si šetrila z narodenín, menín a rôznych iných osláv. Toto bol môj život. Toto som ja a nechcem sa zmeniť. Áno, prišla som o väčšinu svojho života, ale prestať byť taká aká som rozhodne nemám v pláne.....

***

Vstala som spravila svoju rannú rutinu v kúpeľni a obliekla som si obyčajné čierne voľnejšie tepláky, fialové tričko a obula biele tenisky. Rýchlo som očami prešla na hodinky. Preboha, veď je pol dvanástej. To som naozaj spala tak dlho? Nie, nie, nie. Ja som zmeškala raňajky. Chlapci sa o mňa už musia poriadne strachovať. Za tých posledných pár dní som sa s nimi dosť skamarátila. Neviem ako to je možné, ale stalo sa. Vybehla som z izby ako tornádo a do niekoho som narazila. Neznámy človek mi zatarasil môj východ. Ten neznámy človek mal okolo dvadsať rokov až dvadsaťpäť viac by som mu určite netipovala. Ale bol to pekný chlap a keď sa na mňa pozrel tými jeho tmavo-modrými očami, skoro sa mi podlomili kolená.

,,Prepáčte. Nechcel som." povedal neznámy s nádherným hlasom a sklopil hlavu.

,,To je v poriadku aj tak to bola moja vina. Vyletela som z tých dverí ako fúria." povedala som s jemným nádychom srandy.

Neznámy sa pousmial a povedal:
,,Môžem sa opýtať ako sa voláte?"

,,Ehm, ja som Clarissa Braysová.
A vy?"

Pousmial sa a povedal:,,Moje meno je Thomas Stephens. Inak si v poriadku?" opýtal sa, no ja som zo seba nemohla vytiahnuť ani slovo. Tie jeho oči. Ach, skoro mi vyliezla slina. Perfektná vyšportovaná postava. Krátke svetlo-hnedé vlasy, poriadne vysoký, asi stodeväťdesiat centimetrov.

,,Clarissa?"vytrhol ma zo slintania jeho nádherný hlas.

,,Á-áno som v poriadku. A-a tebe sa nič nestalo?"vykoktala som sa.

,,Ponáhľaš sa?" opýtal sa.

,,Ako sa to dá povedať."povedala som s letmým úsmevom. On sa tiež pousmial.

,,A kamže máš namierené?"ďalšia otázka. Už to asi nevydržím. Niekto taký pekný sa o mňa zaujíma.

,,Vlasne som neviem akou náhodou zaspala až do teraz a včera som sa s kamarátmi dohodla že sa stretneme o pol jedenástej na ihrisku. Ale tak už je čas na obed, čiže ich idem pohľadať do jedálne. Chlapci si nikdy nenechajú ujsť obed."povedala som a zasmiala sa.

,,Ty si tá nová však?" opýtal sa.

,,Asi áno som tu iba tri dni."odpovedala som s úsmevom.

,,A mohol by som ťa odprevadiť do jedálne?" opýtal sa a trochu sa začervenal.

,,Jasne, že môžeš."dopovedala som a on sa usmial od ucha k uchu. No potom ten úsmev zakryl, pretože do líc sa mu tlačila červeň.

*****

Cestou do jedálne sme sa bavili o nepodstatných veciach. Ako napríklad:Koľko má rokov(a samozrejme - Koľko mám ja rokov), Či sa mi páči na škole, Kde som pred tým žila a takéto podobné otázky. Porozprával mi aj o sebe, vďaka čomu som zistila že má dvadsať. Povedal mi aj vtipné zážitky, ako vytopili záchody, a podobne. Na tých zážitkoch som sa rehotala, tak silno až ma bolo určite počuť niekam na druhú stranu budovy.

Kým sme sa rozprávali a smiali čas ubehol tak rýchlo, že som sa ani neviem ako ocitla pred dverami jedálne. Thomas mi otvoril dvere a vošiel so mnou dnu. Pohľadom som zamierila k stolu kde sme zvyčajne sedávali. Nik tam nebol. Hneď som sa otočila a vybehla na ihrisko ani tam nikto nebol Thomas za mnou vybehol na ihrisko, a všimol si môj smutný výraz. Nedala som mu ani čas sa opýtať a bežala som hore na moje poschodie. Vybehla som a za mnou hneď Thomas. Klopala som na Jaceove dvere no nikto neotváral. Rýchlo, rozmýšľaj kam by mohli ešte ísť.
Áno, telocvičňa. Zbehla som dole do telocvične ale nikto tam nebol. Akoby sa vyparili. Prišlo mi veľmi smutno. Boli jediní, ktorích som tu poznala. A teraz sú aj oni preč.

Thomas mi bol stále v pätách. Vyšla som naspäť na svoje poschodie. Keď som vykročila na posledný schod, z mojich očí sa spustili vodopády sĺz. Thomas ma chytil za ruku, no ja som svoju ruku vytrhla. Vošla som do izby ani som neztavorila dvere a ľahla hlavou do vankúšov. Thomas vošiel do izby zatvoril dvere a sadol si na posteľ vedľa mňa.

,,Clarissa to bude dobré."po tejto vete som sa mu ako posledná špina hodila oko krku. Áno, potrebovala som objatie. Chcela som to objatie od Jacea ale nebol tu. Nebol tu keď som ho najviac potrebovala. Keď mi to, že som ich nemohla nájsť pripomenulo stratu rodičov. Thomas bol pri mne on ma podporil a to ho poznám sotva pol hodinu.

,,Ďakujem."poďakovala som sa mu s červenými očami a letmým úsmevom.

,,Clarissa, rád by som tu ostal ale ešte mám nejaké nedoriešené záležitosti. Keď si to vybavím prídem ťa pozrieť. Dobre?"

,,Nech sa páči, choď. A iba Clary."
Odpovedala som trochu nervózne.

,,Clary...." trochu skleslo povedal, pousmial sa a pobral sa k dverám.

*****

Ďalšia časť sa skončila.

Dúfame, že sa vám to páčilo a prajeme príjemné čítanie ďalších častí.

-N-
-S-
-E-