Výnimočný Dar

1.časť

Konečne piatok. Chodila som na strednú školu kde som bola prváčka, čiže som mala šestnásť rokov. S toľkým nadšením som sa rozbehla domov. Bývala som na dedine v dome pri malom lesíku asi štyri míle od mesta kde som chodila do školy. Mala som vo zvyku vždy po príchode domov ísť na takú ,,prechádzku". V pondelok, utorok, stredu, štvrtok som po škole išla niekde s kamarátmi a potom domov. No v piatok to bolo iné. Vykašľala som sa na kamarátov a šla si svojou cestou. Chodila som sa prejsť do lesíka pri mojom dome. Bolo to pre mňa odreagovanie. Cítila som sa voľná. Veľmi sa mi tam páčilo. Ten pokoj, to ticho, ta vôňa, všetko bolo nádherné. V lese som zvykla byť hodinu niekedy aj dve, pretože som vtedy nevnímala čas. Pozorovala som ako vtáci prelietávajú medzi konármi, ako mravce pochodujú jeden za druhým.

Bola som normálne dievča. Mala som normálnych kamarátov. Normálnych rodičov. V ten deň bolo niečo inak. Vstúpila som do lesa, poobzerala sa. Kráčala som stále tou istou cestičkou. No tá sa po chvíli stratila. Začala som sa otáčať aby som zistila kde som, no nič som nezpoznávala. Bol to ten istý lesík do, ktorého som ešte len nedávno vstúpila? Samozrejme musel byť. Aj keď som si tým až taká istá nebola. Tento les bol o niečo hustejší a tmavší.

V tom som začula krik. Ženský krik. Rozbehla som sa tým smerom bližšie ku kriku aby som tej žene pomohla. Bežala som a bežala až som sa nedostala dosť blízko na to aby som tú ženu videla. Mala blond vlasy dlhé po ramená a zatvorené oči. Ale tá žena tam nebola sama. Vedľa nej stál nejaký muž. Videla som ho iba zozadu. Mal hnedé vlasy s náznakom blond farby prehodené na ľavú stranu. Obyčajné šedé tričko, čierne nohavice a červenú károvanú košeľu ktorú použil ako mikinu. Podišla som bližšie hlavne potichu. Chcela som sa zistiť či je tá žena v poriadku a zároveň som bola vydesená z toho muža. Nechcela som aby si ma všimol. Teda som to tak plánovala. Spravila som krok. To bola chyba. Stúpla som na vetvičku ktorá sa pod mojou váhou zlomila. Muž sa otočil a pozrel na mňa. Wau! Vyzeral maximálne na dvadsať rokov. Mal nádherné zeleno-sivé oči ešte som také oči nevidela. Teda ja som mala úplne rovnaké ale mama hovorila že takéto oči má iba málo ľudí na svete. Tie vlasy mu k tým očiam veľmi pristali. Nečakala som že bude taký mladý.

Podišiel ku mne bližšie a ja som cúvla. Pozrel mi do očí.

,,Ty si anjel?"opýtal sa.

Ostala som zarazená. Čo že som? Nechápavo som naňho hľadala a on stále čakal odpoveď.

,,A mala by som byť?" Neviem prečo som sa to opýtala, asi z nervozity.

,,No, áno. Tie oči..."odpovedal mi veľmi rýchlo.

,,Čo moje oči?" Opýtala som sa pretože som stále ničomu nechápala.
,,A kto vlastne ste? V živote som vás nevidela. Veď anjeli, démoni a neviem aké ešte nadprirodzené bytosti sú len vymyslené. Preto nemôžem byť anjel. Veď ja priťahujem jednú katastrofu za druhov."chrlila som zo seba jedno za druhým a ani som nerozmýšľala.

,,Tak poprvé tvoje oči sú výnimočné. Také oči majú len anjeli. Po druhé ja som Jace. Mám devätnásť rokov a som anjel, tak ako aj ty. A po tretie v tvojom svete sú anjeli možno vymyslený ale vo svete kde žijem ja nie. A mala by si tam žiť aj ty. Tu si v nebezpečenstve."ukázal na ženu, ktorá sedela opretá o strom a mala zatvorené oči.
,,Ona bola tiež anjel, no istý démon sa snaží vyhladiť anjelov. Preto prišiel sem a preto si v nebezpečenstve."

Znelo to fakt neuveriteľne ale...

,, A ako vieš že som anjel? Okrem očí."opýtala som sa.

,,Nestalo sa ti niekedy niečo čudné. Napríklad že si sa porezala a rana sa ihneď zahojila alebo, že si ešte v živote nebola chorá. Anjeli majú schopnosť vďaka ktorej sa rýchlo liečia zo zranení alebo chorôb, preto žijeme tak dlho."odpovedal s nádejou v hlase.

Možno je to pravda pretože keď som vonku hrala futbal s hlapcami, mi jeden z nich kopol futbalovú loptu priamo do hlavy. Potom som odpadla na asi dvanásť sekúnd a za tých dvanásť sekúnd bolo okolo mňa rozostavaných asi dvadsať vyšportovaných chlapcov. Po dvanástich sekundách som sa postavila na nohy. Chlapci na mňa nechápavo až priam zdesene pozerali. Všetci sa ma pýtali či ma neboli hlava, či mi nieje zle, či nechcem ísť domov. No ja som im povedala že mi nič nieje že môžme hrať ďalej. Všetci vstali a ďalej sme hrali futbal.

,,Máš pravdu. Čiže som anjel?"opýtala som sa ho no teraz už mi to začínalo dochádzať.

,,Mala by si byť."odpovedal.

,,Wau. Môj život bolo jedno veľké klamstvo."povedala som to nahlas aj keď som chcela potichu. Začala som sa cítiť čudne. Začali mi po hlave behať otázky. Vedeli to moji rodičia? A čo moja rodina? Zrazu ma z môjho premýšľania vytrhla Jaceova otázka.

,,Ako sa vlastne voláš a koľko máš rokov?"

,,J-Ja s-som Clarissa Braysová. Kamaráti a rodičia ma volajú Clary. Mám šestnásť rokov."odvetila som vydesene z krutej pravdy.

,,Wau..."povedal ani neviem čo tým myslel.

,,Čo si tým ,,wau" chcel povedať?" Opýtala som sa ho s pozdvihnutým obočím.

,,Ale nič." odvetil extrémne rychlo.

,,Tak teda fajn."znova som odpovedala s pozdvihnutým obočím.

,,Musiš ísť so mnou."oznámil mi.

,,Kam musím ísť?"Opýtala som sa ho.

,,Pre anjelov je špeciálna škola. Pri lese o ktorom ľudia nevedia, teda ho ani nevidia. Škola ma veľmi veľký pozemok a celý ten pozemok je ohraničený ochranným kúzlom aby ho ľudia nevideli. Riaditeľ chce udržať anjelov v bezpečí. Zvyšok ti vysvetlím neskôr. Ale teraz už musíme ísť niečo sa k nám blíži."odpovedal.

Hneď ako to dopovedal ma chytil za ruku a vedľa nás sa otvoril nejaký portál. Jace sa otočil tým smerom a vtiahol ma dnu. Zrazu sme stáli pred školou. Pred školou pre anjelov. Nechápem ako sa toho toľko zmenilo len za pár hodín.

*****

ĎAKUJEM ZA PREČÍTANIE.

-N-