Výnimočný Dar

7. Časť

Ty....." nestihol dopovedať, pretože ja som sa vracala opäť do reality plnej nezodpovedaných otázok a klamstiev.....

*****

Zobudila som sa na, asi lekárskom lôžku. Sadla som si, a začala sa obzerať. Okolo mňa sedelo šesť chlapcov. Na ľavo odomňa sedeli traja. Tayler, Josh a Ben. Na pravo, sedeli zvyšný traja. Connor, Jace a Daniel. Boli tam všetci, všetci chlapci, ktorých som za dva dni stihla spoznať. Záleží im na mne? Čo sa to so mnou vlastne stalo? A ako som sa sem vôbec dostala? Aha. Už si spomínam. Jace asi  privolal pomoc. Pochopiteľne teda keďže som ležala na zemi pred jeho dverami s krvavými očami. Vtom som si ale všimla, že všetci spali. Prišlo mi smiešne, ako boli jeden o druhého opretí a chrápali.

Chcela som sa postaviť a prejsť sa. Zvesila nohy z lôžka a postavila sa. No, nestála som dlho. Podlomili sa mi kolená a ja som sa vyvalila na zem. Zrazu ma obchytkávalo asi sedem rúk. Ani som sa nestihla obzrieť a už som sedela opäť na lôžku. Vtom sa pri mne zjavila nejaká žena s Joshom.

,,Mali ste na ňu dávať pozor!" okríkla ich tá žena, ,,Ľahni si Clary." povedala veľmi milo a ja som poslúchla. Keď som ležala, začala mi chytať hlavu, potom nohy, potom ruky.

,,Bude v poriadku?" opýtal sa Jace ustarosteným hlasom.

,, Áno, vlastne už je v poriadku. Len sa ešte potrebuje zotaviť a kvôli tým nohám jej dáme barle." odvetila a niekam sa rozbehla. O pár sekúnd už predomou stála s barlami, a nejakou taškou. ,,Takže, v tejto taške sú mastičky, na každej z nich je napísané kde si ju máš natierať a ako často. Ďalej tam sú obväzy, ktoré si budeš dávať vždy na miesto kde si si natrela masť. Tak to je asi všetko. A vy chlapci jej budete pomáhať, je vás tu dosť na to aby ste sa postarali o jedno šestnásť-ročné dievča. A ty Clary, drž sa." dopovedala a barle a tašku položila na zem a znova sa niekam rozbehla . Prisahám, že chalani sa išli potrhať o to aby mi mohli zobrať tašku.

,,Poďme."povedala som a všetci chlapci na mňa vypulili oči, akoby som bola blázon. Zvesila som nohy z postele a vytrhla  Joshovi barle z rúk. Barle som si dobre uchytila a postavila sa. Skoro som spadla ale nejako som sa udržala. Spravila som krok a do nôh mi vystrelila bolesť. Zrútila som sa Joshovy rovno do náručia. Asi mi bude dlhšie trvať kým sa naučím chodiť s barlami. Chcela som sa postaviť ale niektorý z chlapcov ma zdvyhol a uložil do jeho rúk. Pozrela som sa mu do tváre. Bol to Jace.

,,Pusť ma. Ja to zvládnem." povedala som a začala sa prehadzovať a mikať v pevnom zovretí jeho rúk. No on rozhodne nemal v pláne ma pustiť. Po čase som sa ukľudnila a on so mnou v náručí vykročil k dvojkrídlovým skleneným dverám. Šli sme chodbou aj so zástupom pekných chlapcov. Cítila som sa veľmi príjemne. Veď predsa ktoré dievča by sa tak necítilo, ak by malo zástup pekných chlapcov hneď za chrbtom.

Prechádzali sme okolo rôznych ľudí, teda žiakov. Všetci z nich len pozerali s vypulenými očami (a ja si myslím, že minimálne dievčatá trochu závideli). Cítila som ako som sa zapýrila. Tak som svoju hlavu oprela o Jaceovu pevnú hruď. Onedlho sme zastali pred mojou izbou. Ben otvoril dvere a postupne sme vošli dnu. Jace ma položil na posteľ.

,,Nechajme Clary osamote nech sa prezlečie." povedal a vyhnal chlapcov z izby. Vtedy som si uvedomila že som v nemocničnej košeli. Ostali sme tam len ja a on.

,,Jace, mohol by si..." nestihla som dopovedať, pretože ma Jace už zdvýhal z postele. ,,Len sa potrebujem o niekoho opierať inak to zvládnem." povedala som a pozrela na Jacea so psími očami. Hneď ma postavil na zem, no nepustil ma. Pomaly sme prešli k skrini. Otvorila som jedny dvere a vybrala čisté spodné prádlo, bolo mi to dosť trápne. Veď viete vyberať moje nohavičky pred takým fešným doslova anjelom. No čo už, nemám na výber. Potom som otvorila druhú stranu skrine a vytiahla čierne voľnejšie tepláky s bielymi pásikmi po bokoch. Potom niekde vyhrabala červené krátke tričko, biele krátke ponožky a čierne botasky. Jace sa na chvíľku otočil a ja som si všetko postupne začala obliekať. Spodné prádlo, ponožky, tepláky. S teplákmi som mala menší problém. Mám zavolať Jacea aby mi pomohol? Ešte pár minút som sa s tými teplákmi babrala a nakoniec som to zvládla aj bez Jaceovej pomoci. Potom som si obliekla tričko, ktoré som si zakasala. Nakoniec som si obula botasky.

"Už môžeš!" zakričala som naňho.

,,Pomohol by si mi prejsť do kúpeľne prosím." povedala som a Jace ma bez váhania presunul do kúpeľne. Keď sme už boli v kúpelni, pozrela som sa do zrkadla. Skoro som dostala infarkt. Môj niekdajší cop vyzeral ako také seno. Fuj, pomyslela som si. Okamžite som si vlasy rozpustila, prečesala a sčesala do pohodlného vrkoča. Moja tvár vyzerala otrasne, tak som si ju opláchla, no nepomohlo. Chcela som sa zohnúť a pre hľadať skrinky, či niekde nenájdem nejaký make-up. Určite tam niekde bol. No keď som to chcela urobiť moje nohy protestovali. Tak som sa na to vykašľala. Vzala som zubnú kefku a dala na ňu zubnú pastu. Umyla som si zuby, znova opláchla a usušila tvár. Bola som hotová. Uvedomila som si, že neviem koľko je hodín.

,,Koľko je vlastne hodín?" opýtala som sa.

,,Asi pol dvanástej. Čas obeda." povedal a zasmial sa. ,,Inak, Clary je mi to ľúto, to čo sa ti stalo. Ja som ti nechcel ublížiť."dopovedal s ľútosťou v hlase.

,,To je v poriadku. Nič vážne sa nestalo. Inak ako dlho som vlastne bola mimo?" začudovane som sa opýtala.

,,Iba pár hodín. Ale aj tak nevieme čo sa ti vlastne stalo."povedal.

,,No to ani ja." odpovedala som a obaja sme sa na seba začali usmievať. 

*****

Dnes taká nezáživná ale nabudúce vynahradím.

-N-