Výnimočný Dar

4.časť

No môj pohľad preskakoval z jeho očí na jeho pery a stále sa to opakovalo, keď vtom....

*****

....som odvrátila pohľad a na moje prekvapenie stál udivený Connor. Vážne?. Zízal na nás ako na zjavenie.

,,Presne ako som si myslel?! Úžasný Jace odvedie dievča do jej izby a samozrejme nezabudne na bozk na dobrú noc. Však Jace?!"povedal Connor posmešne a s nechuťou v hlase.

,,Nieje to tak ako to vyzerá, a vôbec prečo sa radšej nestaráš sám o seba?!"pokrikovala som na Connora.

,,Ja sa ťa snažím len chrániť, Clary." odpovedal príjemnejším hlasom.

,,Chrániť?! Veď viem čo robím?! Pred kým by si ma asi tak chcel chrániť?!" stále som na naňho kričala, pretože všetko pokazil a Jace sa mi navyše aj páčil.

,,A-Ale Clary j-ja som l-len chcel......"hovoril neistým hlasom no ja som ho prerušila.

,,Áno len si chcel odísť?!"ešte stále som naňho kričala.

,,C-Clary...." povedal Connor.

,,Choď!" vykríkla som naňho.

,,Tak teda dobre ale ty Jace si počkaj na odplatu." nahlas povedal a potom odišiel.

,,Prepáč, ja som taký sprostý. Je mi to tak ľúto, že ste sa hádali kvôli mne. A navyše aj tak to asi nie je tak ako to vyzerá"hovoril Jace s ľútosťou v hlase. Vyzeral akoby sa ho to dotklo. Aaaach! Mňa asi porazí! Prečo musí byť taký dokonalý?

,,Tak som to nemyslela..." povedala som a sklopila pohľad do zeme.

,,Ja viem..."povedal. Zrazu sa prudko otočil o 180 stupňov a opäť ku mne bol tak šialene blízko.

,,Ja viem..."Zadíval sa mi do očí a ja som mu to opätovala. Stáli sme tam asi tridsať sekúnd. Opäť mi nadvihol hlavu. Bol sme tak blízko. Na dosah mojich pier. Išiel ma pobozkať no ja som zas cúvla. Bolo to na mňa prirýchlo. Veď som tu iba necelý deň, s Jaceom sa poznám tiež iba necelý deň a už sa s ním idem bozkávať. Ani náhodou. Nevravím že mi to nebolo ľúto, ale nie som predsa nejaká štetka.

,,Tak, teda dobrú noc. " povedal s výrazom ako by som mu práve vytrhla srdce z hrude.

,,Dobrú. " povedala som a hľadela pritom do zeme. Potom sa otočil a s udiveným výrazom odišiel do svojej izby. Ja som spravila to isté.

Vošla som do izby vyzliekla tričko a hodila ho na posteľ. Vyzula som si biele tenisky a vyzliekla čierne rifle. Šla som ku skrini vybrala čisté, dlhé, modré pyžamo a šla sa napiť čistej vody do kúpeľne. Na nočnom stolíku bol sklenený pohár, ktorý som vzala a šla si napúšťať vodu z umývadla v kúpeľni. Vodu som ihneď vypila. Potom som prázdny pohár položila opäť na nočný stolík a ľahla si na posteľ. Keď som sa pozrela na čas bolo deväť hodín a päťdesiat štyri minút. Začala som premýšľať o tom čo sa stalo pred pár minútami na chodbe.

Vážne sa ma snažil pobozkať? Ach, ja som taká hlúpa. Veď sa mi páči alebo páčil? Po tomto okamihu som si nebola istá. Stále bozkáva dievčatá v prvý deň keď sa spoznajú? Určite bude mať aj tehličky a riadne svaly. Prečo musí byť taký citlivý? Vážne som si myslela že taký chalani sa vyskytujú iba vo filmoch. Čo som to ja spravila. Mohla som mať taký pekný večer. Ibaže nie ja si ho celý musím pokaziť. Už som to nemohla vydržať  a tak som prerušila moje myšlienkové pochody a  prevalila som sa na ľavý bok. Snažila sa nemyslieť na Jacea. Ešte pár minút som sa prehadzovala ale po chvíľke som upadla do ríše snov.......

*********

..... ,,Kde to som?"kričala som do prázdnoty. Stála som v čierno-čiernej prázdnote. Teda som sa asi vznášala.

,,Je tu niekto?" znova som zkríkla, no nič sa nedialo. Po chvíli kričania do prázdnoty som to vzdala. Stála som tam asi desať minút a stále nič. Už som sa chcela konečne zobudiť.

,,Clary."povedal nejaký hlas z diaľky.

,,Haló. Je tu niekto?" znova som zkríkla no teraz už s nádejou v hlase.

,,Clary si to ty?"ten hlas znova prehovoril. Bol to mužský hlas.

,,Áno. Ja som Clary. Ale kde to som?" opýtala som sa.

,,Teraz snívaš Clary, teda som ťa vytiahol zo snov aby som sa mohol s tebou porozprávať."odvetil muž.

,,Ale kto ste? A poznám Vás?" moja nádej sa stále stupňovala. Ale strach samozrejme nechýbal.

,,Kto som? To je dobrá otázka. No však keby som ti na ňu mohol aj odpovedať. Ja nemôžem. A či má poznáš? To áno. Aj keď je pravda že si ma nepamätáš, no poznáš ma a môj hlas ti je určite povedomý."povedal a mne sa spravili zimomriavky. Jeho hlas bol taký hlboký a mne veľmi povedomý. Ten muž mal pravdu, odniekiaľ ten hlas poznám.

,,A prečo mi nemôžte povedať kto ste?" opýtala som sa so strachom v hlase.

,,Clary, všetko sa raz dozvieš v ten pravý čas a však na teraz sa s tebou musím rozlúčiť. Ty sa zobúdzaš a ja už musím ísť. Nehovoríme spolu naposledy."povedal a hlas sa pomaly vytrácal ako som sa ja vytrácala z ríše snov.

Zobudila som sa. Sadla si na posteľ a prechádzala si celý rozhovor s tým záhadným mužom. Ako to myslel. Nehovoríme spolu naposledy? To vážne? Ten chlap ma desil. Už s ním nechcem hovoriť.

Nikdy som sa ničoho len tak nezlakľa. Naozaj, nie. Otec, bol vojak a učil ma ako byť silná. Každé ráno sme chodievali behať aby som mala perfektnú kondičku. Na záhrade ma učil strieľať a postavil mi prekážkovú dráhu. V dome sme mali niečo ako posilňovňu. Mali sme dva bežecké pásy, tri boxovacie mechy, dva bycikle, činky s rôznymi hmotnosťami a ešte veľa podobných cvičiacich pomôcok.

Samozrejme, čakal že vo všetkom budem perfektná. Preto vždy keď šiel niekam na misiu ja som tvrdo makala, aby bol na mňa pyšný. Vždy keď sa vrátil domov som ho zatiahla do záhrady, ukázala mu ako som zlepšila beh cez prekážkovú dráhu a ako som vylepšila svoju streľbu.

Mama bola zdravotná sestra. Občas mávala nočné služby, aj keď otec bol na misii. Keď sa tak aj stalo ja som v tú noc nespala, radšej som trénovala. Väčšinou som udierala do boxovacieho mecha alebo bežala na bežiacom páse. Celkom ma to bavilo, veď predsa keď to robíte od svojich siedmych rokoch, po čase vás to začne baviť. Bolo to ako odreagovanie. Pre mňa ako chodenie do toho lesa. Pri trénovaní som si zapla hudbu do sluchátok a cvičila. Po tých rokoch som mala primerané svaly na rukách a nohách, taktiež som mala nejaký náznak na tehličky.

Dosť dlho a tvrdo som makala aby na mňa bol otec pyšný, len to bol môj cieľ. Po mojich tréningoch som mala veľa modrín, odrenín, škrabancov a sem tam aj svalovicu. Ale časom zranení ubúdalo. Vždy som mala menej modrín, odrenín, škrabancov a menej často svalovicu.

Preto mi prišlo čudné prečo ma ten chlap desil a ako to že si ho nepamätám ale poznám ho? Mám to povedať Jaceovi? Čo keď to bol len výplod mojej fantázie? V hlave mi vírilo milión otázok. To bolo strašné.

*****

Som tu s ďalšou časťou.
Páčila sa vám?
Čo myslíte kto je ten záhadný muž z jej ,,sna"?

Prepáčte ale túto časť som trochu poupravila.

Do komentárov mi píšte čo by som mala zmeniť na tom to príbehu.

-N-