Romantik

36.

Dávid sa hrozne nudil, pretože neexistovalo naozaj nič, čo by mohol robiť.

„Môžeš ožehliť." Navrhla mu mama, než odišla na nočnú službu, no venoval jej presne ten pohľad, ktorým jej naznačil, že aj keby ho tá nuda mala fyzicky usmrtiť, žehliť ho to nedonúti. Bol piatok a uvažoval, kedy naposledy bol vlastne s chalanmi vonku a hoci sa mu do toho vôbec nechcelo, hneď všetkých obvolal a dohodli sa, že sa stretnú večer v bare. S Máriom, Milanom, Robom a aj tými ostatnými, čo patrili do jeho stredoškolskej partie. Tomáš samozrejme odmietol pretože nielenže nemal čas, ale ani náladu, počúvať fňukanie svojich dvoch priateľov.

Na prekvapenie, Mário vôbec nefňukal, pretože Barbie, ktorej meno sa absolútne nesnažil zistiť, bola preňho v poslednej dobe celkom dobrým voľnočasovým vyťažením. Samozrejme, že taký luxus si nedopriaval každý deň, ale častejšie než raz za mesiac ako predtým. Keď to chalanom hovoril, myslel tým samozrejme posilku, ale nedokázal odolať a pochválil sa aj tým ostatným, čo spolu ešte stvárajú....no prakticky všade kde je pokoj, miesto, čas a chuť. Dávid si nebol istý, čo si o tom z morálneho hľadiska myslí, ale bol rád, že je Mário po nejakej dobe aspoň trošku šťastný, ak sa to tak dalo nazvať. Ak mu ku šťastiu stačilo cvičiť, piť a sem tam sa vyspať so sexi blond fitnesskou, tak to v živote nebude mať zase až také komplikované.

On sám stále neprišiel na nič, čo by mal kvôli Adéle urobiť, keď je teraz oficiálne vo friendzone a čo bolo horšie, na um mu nezišlo ani nič, čo by mal robiť tajný ctiteľ. Všetko mu prišlo príšerne prvoplánové a trápne.

„Moja láska je príšerne otravná s tým jej plesom!" sťažoval sa Robo vyčerpane. „Nemáte mi niekto požičať oblek?"

„A ty nemáš oblek?" čudoval sa Dávid.

„On? Preboha však on aj maturoval v rifliach!" zasmial sa Milan a kývol barmanke, roztomilej ryšavke s výrazne podmaľovaným obočím a prsiami ktoré sa sotva držali v čiernom tielku s logom podniku.

„Hej, na to si pamätám!" zasmial sa Dávid a vybavil si ako dusil smiech pri písaní prípravy z angličtiny, zatiaľ čo Robo stál pred komisiou, akoby tam náhodou zablúdil, v modrých rifliach, sivom tričku a trochu okopaných zelených teniskách značky Nike. Triedna sa zaňho v živote tak nehanbila, hoci samozrejme všetko vedel úplne do bodky.

„Ja ti ho môže požičať ak chceš," mykol Mário nonšalantne plecom a Dávid takmer videl, ako má Máriova mama hysterický záchvat, keď jej syn drahý tmavomodrý oblek, podľa najnovších trendov, ledabolo hádže na zadné sedadlo a vezie ho k Robovi do rómskej štvrte.

„To fakt?" rozžiaril sa Robo, pretože oblek preňho nepredstavoval natoľko podstatnú investíciu, aby si ho sám zaobstaral.

„Len či si na ňom nebudeš musieť vyhrnúť rukávy!" zarehnil sa Milan, pretože ich kamarát bol minimálne o desať centimetrov menší, než Mário. A užší v ramenách a celkovo vyzeral ako jeho potmavší mladší brat. Mário mávol rukou, že je to v pohode a dodal, že košeľu mu ale rozhodne neprinesie.

„Náh...košelu by som niekde mal nájsť!" mávol rukou aj Robo a Dávidovi sa hneď vybavilo to mamine žehlenie. „Myslíš, že by som si mohol nechať aj do konca sezóny?" zaváhal Robo a kalkuloval v hlave, či si jeho láska naňho náhodou niečo nevymyslí.

„Akej sezóny?" nechápal Milan. Hokejovej sezóny? To nedáva zmysel.

„Plesovej sezóny predsa!" ozrejmil Robo.

„Hej, hej...je mi to jedno, jasné? Doveziem ti ho v utorok a prídem si preňho pred skúškovým!" uzavrel Mário benevolentne. Tieto jeho pohybové aktivity naňho majú ozaj zvláštny efekt.

„Utorok?" nechápal Dávid.

„V pondelky, stredy a štvrtky mám tréning!" uškrnul sa hrdo a dopil pivo, ktoré mal. Dnes bol šofér Dávid. Zase. Už si na to dokonca zvykal a nevadilo mu to, hlavne teda z dôvodu, že mu jeho kamaráti radšej dávajú na benzín, než by mali ísť taxíkom, čo je preňho nesporne oveľa výhodnejšie, než si oni myslia. Začínal sa dokonca cítiť celkom dobre, pretože nemusel na nič a hlavne na nikoho myslieť, len počúvať prázdne reči a obdivovať prednosti príťažlivej barmanky a smiať sa na tej hlúposti svojich vlastných kamošov, ktorí síce boli inteligentní, no ani zamak múdri. Dokým im to samozrejme nepokazilo jedno konkrétne dievča. A výnimočne ním nebola Adélka.

„Ježiši Kriste!" Mário sa skoro zadrhol rumom s Colou, čo doteraz pil rýchlosťou, ako malinovku v tretej triede na základnej. Dievča samozrejme zaujalo pohľad nejedného muža. S dokonalou postavičkou v obtiahnutých svetlomodrých džínsoch, ružovom tričku a bledej bundičke s ružovou kožušinou na kapucni. Nízke čizmičky na opätku jej nohy robili ešte asi tri razy dlhšími. Mário ju okamžite spoznal. A Dávid tiež, hoci nie s takou rýchlosťou. Milan s Robom si Máriov smrteľný pohľad okamžite všimli a interne Mišku okomentovali niekoľkými šťavnatými a korenistými prídavnými menami. A určite neboli jediní v bare, ani Dávid ani Mário im to nezazlievali.

„Majko, ale no!" Milan ho plesol po ramene. „Ty už jedno fyzické vyťaženie máš a vo svojom veku by si to nemal preháňať!"

„No presne! Už nie si najmladší! Ešte by si dostal infarkt!" dodal Robo a Dávid sa začal smiať. Keby Adéla vedela, ako častujú jej kamarátku, určite by im dala nejakú feministickú prednášku.

„Nechaj niečo aj nám!" opäť rýpal Milan.

„To je ona, vy idioti!" zasyčal Mário a rýchlo začal pátrať po peňaženke. Pricapil o barový pult päťdesiatku.

„Drobné si nechaj!" kývol barmanke a posúril svojich kamarátov, nech do seba kopnú zvyšok svojich nápojov a nech sa pracú von, než si ich jeho fyzické vyťaženie všimne. Dávida skoro porazilo rovnako, ako Mária.

Takže jeho najlepší kamarát obháňa Adélinu spolubývajúcu, lomeno kamarátku.

„A to nás ani nepredstavíš?" vyzvedal Milan, štuchnúc do Dávida, čo sa ešte stále divil nad touto zvláštnou zhodou náhod.

„Si vravel, že dosť maká, tak možno by okrem teba zvládla ešte nejakého...klienta!" uškrnul sa Milan a Dávid sa k nemu nepridal. Možno by sa pridal, keby ju nepozná.

„Čo ti šibe? Nechcem aby si ma všimla!" odsekol Mário. „Ešte by sa nebodaj prišla predstaviť sama. Ako moja frajerka!" pokrútil hlavou, zasmial sa, akoby to bolo príšerne absurdné a znova popohnal chalanov von. V aute sa všetci okrem vodiča predbiehali v tom, kto na úbohú nevedomú Mišku vymyslí perverznejšiu vec. Dokonca sa sem tam pridal aj Robo, hoci on sám mal svoju lásku hádam od šestnástich.

„Nezabudni na ten oblek!" zakričal ešte než zavrel dvere a obral sa k činžiaku v ktorom býval. Dávid vycúval z príjazdovky a Mário sa ešte stále smial na vtipoch svojich kamarátov.

„To bolo ozaj o chlp!" rehotal sa uľahčene.

„Prečo by ti vadilo, keby sa príde predstaviť, ako tvoja frajerka?" nechápal Dávid. Možno to bolo preto, že sám bol teraz pravdepodobne zamilovaný, no trochu sa na Mária hneval, že bral Mišku takto. Ako zábavu na voľný čas. Zabočil na jeho ulicu.

„Pretože nie je a ani nebude. Bože...v živote som sa s ňou ani poriadne nebavil!" Mário stále znel, akoby mu to prišlo absurdné. Dávid vyhodil blinker, keď pribrzdil pred domom Šikulových.

„Veď ani neviem, ako sa volá!" vyhlásil Mário nonšalantne a stále trochu pobavene. Dávid už stláčal spojku, že sa rozbehne a odíde, no potom ešte otvoril okno na strane spolujazdca a otrávene za Máriom kráčajúcim cez trávnik zakričal.

„Volá sa Miška!"