Romantik

2.

Dávid sa nemohol sústrediť a tak neprítomne ťukal perom o dosku dlhej lavice. Aj po niekoľkých dňoch mu v hlave hučal Adélin výsmech, že nie je romantický, čo si akosi prirodzene spojil s jasným odmietnutím. Nič iné sa ani nedalo čakať, po jeho debilnej reakcii, na ich dievčenské úškrny. Jasné, mohol by si to vyčítať, no predpokladal, že minimálne osemdesiat tri percent chalanov v jeho veku hovorí podobné veci pekným babám úplne bežne a ony ich nepošlú kadeľahšie ako to urobila ona.
Istým spôsobom sa ho to veľmi dotklo. Už odmalička bol mamou i tatkom vychovávaný k dobrému správaniu a gentlemanstvu a svoje drsné reči hrá prirodzene proforma. Jeho kamoši vedia čo si skutočne dovoľuje a čo nie a to hlúpe namyslené dievča ho po jedinom neslušnom návrhu stopercentne onálepkovalo ako „prasa".
Šťukanie perom sa zintenzívnilo.
Krava plná predsudkov!
Dávid by na ňu veľmi, veľmi chcel nemyslieť, no jej okamžité odmietnutie ho akosi automaticky nútilo uvažovať nad ňou ešte viac. Bol to zvláštny pud jeho vlastného ega. Už niekoľko krát si vynadal do hlupákov a snažil sa sústrediť na nejakú inú kočku, no nemohol si pomôcť. Adélin výsmech ho nútil ukázať jej, že sa poriadne mýli.

„Mohol by si, prosím, prestať?!" zasyčal naňho chalan sediaci po jeho pravej strane.
Tomáš Blažej.
Dávid automaticky prestal a pero hodil do tašky. Pred sebou mal notebook s čistým wordom a kurzor vyčítavo blikal. On si však namiesto toho oveľa radšej písal poznámky ručne, hoci to na strednej neznášal. Do konca januára mal napísať krátky scenár pre dvojminútový dramatický film a nemal ani poňatia ako to urobí. Momentálne sa mu ani nechcelo nad tým uvažovať, pretože rozmýšľal, aký romantický film si večer pozrie, aby načerpal nejakú inšpiráciu.

Adéla sa ešte bude čudovať aký je strašne dokonalý!

„Dnes večer u Dareka?" opýtal sa Mário zo stoličky za ním.

„Hej." odvetil Dávid automaticky a film presunul na zajtrajšok. Povrchná dievčina mu určite neujde, navyše...možno mu Mário nejako pomôže.
Niekde pod jeho idiotskou škrupinou sa vždy skrývajú skvelé nápady. Dávid si všimol, že Tomáš ich bokom pozoruje. Premeral si očividne nezaujímavého kockáča pohľadom a potom sa opýtal či sa k nim chce pridať. Bol si celkom istý, že Tomáš zatiaľ nemá žiadnych poriadnych priateľov, minimálne nikdy nijakých nevidel.

Mário mu výstražne kopol do nohy stoličky. Tomáš nepatril medzi ľudí s ktorými by si bol rozumel. Nemuseli sa spolu rozprávať, bolo to očividné.
Máriovi nikto nedokázal nahovoriť, že súdiť podľa vzhľadu sa nemá- k tomu predsa správny výzor slúžil, či nie?

„Mohol by som." poznamenal osamelý chalan nezaujate, akoby jeho sociálny život nemal najsilnejšie piliere práve v Dávidovej ledabolej ponuke a ďalej sa venoval svojmu notebooku. Dávid si správnosťou svojej predošlej impulzívnej otázky zrazu nebol istý.

Stávalo sa mu to čoraz častejšie- to pýtanie sa hlúpostí.

Napriek tomu sa donútil neodvolať to a odmenou mu bolo, že Tomáš v skutočnosti nebol až taký suchár ako si myslel. Na zoznam ľudí čo mu teda môžu pomôcť s Adélkou bolo zrazu o meno viac čo nebolo vôbec na škodu. Mário krútil pohárikom od vodky a neprítomne pozeral do prázdna.

„Prečo ťa tá baba vlastne tak trápi?" nechápal. Jeho artikulácia bola značne obmedzená.

„Neviem." Pokrčil Dávid plecami a sledoval ako sa kocky ľadu v jeho Coca Cole pomaly topia. Bol tu autom, takže nemohol piť, no aj keby mohol, neurobil by to. Potreboval si zachovať čistú mysel.

„Je to určitá psychologická obrana," Tomáš si odpil z piva a okuliare si vysunul do vlasov. Až potom sa pozrel na oboch svojich spoločníkov.

„Snaží sa pochopiť odmietnutie ktoré bolo z jeho strany nespravodlivé." pokračoval, akoby tu Dávid ani nebol, no tomu to pripadalo, akoby mal nedajbože zlomené srdce z jedného hlúpeho nie od dievčaťa čo ani nepoznal.
To si nechcel pripustiť- bolo to detinské.
Mário novému kamošovi venoval nechápavý pohľad a zvyšní dvaja chlapci si boli celkom istý, že by tomu nebolo inak ani za triezva.

„Absolútne netuším o čom hovoríš, ale dúfal som, že mi nejako poradíš." pokrčil Dávid plecami.

„Ty si ma chcal vlastne len využiť!" rýpol doňho Tomáš.

„Asi." priznal chlapec po jeho pravej ruke a odpil si sladkého amerického nápoja.

„Pošli jej ruže!" poradil mu Mário.

„Priveľmi prvoplánové!" mávol Tomáš rukou a Dávid mu pokývaním hlavy prisvedčil. Tiež mu to už napadlo, no mal na to rovnaký názor.

„Mal by si ju najskôr spoznať a potom svoje romatické gestá" okuliarnatý chalan naznačil prstami úvodzovky „sústrediť na veci ktoré sa jej týkajú. Nie len na niečo obyčajné!"

Dávid obdivne hvízdol.
„Ty sa v tomto asi fakt vyznáš!"

Tomáš len rozpačito pokrčil plecami.
„Naši vlastnia svadobný salón."

Mário vybuchol do smiechu.
„Si gej?"

Tomáš dôrazne pokrútil hlavou a prevrátil očami. Túto otázku zjavne nepočul prvý krát.

„Tak...čo o nej vieš? Čo rada robí?" oprel sa lakťami o dosku stola snažiac sa zmeniť tému. Dávid pokrčil plecami.

„Obľúbené jedlo?" skúsil znova. Adélin nápadník zmraštil nechápavo čelo. Odkiaľ by to mal vedieť?!

„Jej priezvisko?" vzdychol si Tomáš.

„Neviem." priznal Dávid zahanbene, čo ho ešte viac utvrdilo v tom, že by sa hádam mal začať nejako snažiť.

„To dúfam ani nemyslíš vážne!" zamračil sa Tomáš karhavo. „Ty by si sa nemohol dostať ani do jej priateľov na facebooku, nie to ešte do jej priazne!"

Mário sa opäť zasmial.
„Určite nie si gej?"

Pravdepodobne ani netušil čo slovo priazeň znamená, ale stopercentne v tom videl čosi perverzné.

„Som si tým istý!" odpovedal mu jediný skutočný romantik s pokojom v hlase.

„Doriti....máš pravdu." priznal Dávid a opäť sa zahľadel do svojho pohára, akoby mu to mohlo nejako pomôcť. Mal by Adélu naozaj spoznať, mal by sa o ňu zaujímať a nie len opakovať nejaké hlúpe otrepané romantické gestá. Vyzerala ako ten typ čo by viac ocenil knihu z antikvariátu ako kyticu ruží.

„Nebudem vyzerať ako taký stalker?" obával sa nahlas.

„Budeš!" prisvedčili obaja jeho kamaráti. Dávid nebol spokojný s tým čo počuje, no výnimočne sa rozhodol poslúchnuť. V tejto jednej odpovedi sa zhodli ich odlišné inteligenčné aj emočné kvocienty, takže predsa musela byť pravdivá.