Romantik

6.

O niekoľko kilometrov ďalej Dávid nasadol do Máriovho auta a stríšil rádio z ktorého na plné pecky reval Eminem.

„Dnes to bude kruté!" poznamenal jeho kamoš v koženej bunde a auto sa odlepilo od obrubníku. Dávid mal nemalé tušenie, že cestou naspäť ho bude šoférovať on. Mal s nimi ísť aj Tomáš, ktorý mal však iný odvoz pretože podľa jeho vlastných slov má pred sebou ešte príliš dlhý život na to, aby si ho zničil Máriovou nerozvážnou jazdou. Prítomnosť kockatého chalana ho akosi príjemne upokojovala. Nerád to priznával, ale mal Tomáša fakt rád, vždy mu dokázal poradiť, väčšinou dokonca správne. To on mu navrhol, aby Adélke poslal list. Mohlo to vyznieť gýčovo, poslať anonymný list dievčaťu, prepána, veď nežijú v stredoveku, ale nepochybne to bolo romantické. Syn majiteľov vychyteného svadobného salóna bol expertom na romantiku a jeho nápady boli inšpiráciou k Dávidovým činom. Nevedel, čo má dievčine napísať, tak si vyhľadal niekoľko príšerných romatických textov na internete a po niekoľkých hodinách zosmolil aký taký poriadny obsah. Samozrejme, že nepísal nič o tom že ju miluje a obetoval by pre ňu svoj život- nie je predsa klamár! V krátkom zhluku slov zhrnul len to, že je krásna a...asi milá, nevie presne, neboli to jeho slová. Podpísal sa iba prvým písmenom svojho krstného mena, pretože ako sa na správneho tajného ctiteľa patrí, chcel zostať nepoznaným. Mal totiž v hlave hneď niekoľko ďalších giest, ktorými milej Adéle ukáže, aký je on sakramentsky romantický. Jediný problém nachádzal v tom, ako jej ho odovzdať. Mal aké také tušenie, kde asi býva, ale bál sa odhadnúť koľko izieb sa v osemposchodovej budove nachádza. Navyše...ak sú v každej izbe štyria spolubývajúci, aká je pravdepodobnosť, že by sa jeho práca dostala k správnemu adresátovi?

Dávid bol síce dosť dobrý v matike, ale aj keby nebol, prišiel by na to, že šanca je mizivá. Z jeho nerozvážneho konania bolo teda jasne vidieť, že svoje plány nemá vôbec premyslené. Jediné čo ho hnalo dopredu bola akási hlúpa túžba totálne ju namotať na svoje sladké gestá a potom ju vysmiať ako také naivné dievčatko. Možno.

„To teda dúfam!" zareagoval na slová svojho kamaráta, obávajúc sa o jeho i svoje zdravie. Mário sa už raz či dvakrát priotrávil alkoholom a potom si karhanie od jeho starostlivých rodičov zlizol Dávid, pretože mal byť zodpovednejší. Vtedy si veľmi hrýzol do jazyka, aby im nepovedal, že on zaňho nie je zodpovedný, no teraz by im to pokojne povedal- Mário je predsa dospelý a nie len nejaký nerozvážny pubertiak, hoci sa tak stále správa.

„Tak...aký mám dnes limit?" zazubil sa šofér. Bola to jeho vlastná malá hra- pred každou akciou udal Dávid absolútne nereálny počet dievčat, ktoré má Mário zbaliť a ten jeho idiotský kamoš to neraz naozaj zvládne. Samozrejme, jeho úlovky sú opité a hlúpe, ale to mu nemôže zazlievať- aspoň si hľadal niekoho zo svojej kategórie. Takým babám stačilo, že bol Mário pohľadný.

„Jedna." povedal Dávid pokojne.

„Jedna?" zarehnil sa Mário pustiac volant a jeho priateľ sa už videl v nemocnici.

„To mám tak prvých päť minút!" mávol rukou.

„Hej, len jedna." rozumnejší z dvojice sa bokom zaškeril, nechystal sa mu to zľahčovať.

„Jedna- tá najdivejšia a najstrelenejšia ktorú nájdeš a ktorá sa ti nebude ani trochu páčiť!"

Mário najskôr podvihol obočie, no potom sa opäť zasmial.

„To bude jednoduché." mávol rukou a zabrzdil pred najnovšími internántynmi budovami, kde ubytovávali všetkých erazmákov, aby si mysleli, že na Slovensku sa študenti majú takto dobre. Dávid však od Tomáša vedel, že v internátoch je zima, smrad, otravní susedia a iba jedna kuchynka na stopäťdesiat ľudí. V spätnom zrkadle si skontroloval zuby a nahodil svoj sebavedomý úsmev. Kývol si s pár ľuďmi, hoci niektorých ani nepoznal a vzal si z jedného stola plechovku nejakého nealko piva. Mário stál po jeho boku s Colou, čím svojho kamoša fakt prekvapil.