Čiernobiely mág

Prológ - Šiesty prst

ABC významový slovník k časti:

almužna - milodar

bohoslovie - teológia

hodokvas - slávnostná hostina

hotovať - chystať

hroblina - hrboľatá, nerovná zem

hvozd - veľký hustý les, často len s málo cestami

katedrála - chrám, pod ktorý podliehajú všetky ostatné farnosti s farami a iné cirkevné územné samosprávne celky. Je to zároveň sídlo arci/biskupa a kapituly.

luh - listnatý les

medza - hranica

oranica - horná vrstva pôdy využívaná k pestovaniu plodín

tiara - obradná & hodnostárska koruna, hmotný symbol titulu

tmárstvo - temné čarovanie, spolčovanie sa s temnými silami atď.

travič - ten, kto niekoho zámerne otrávi

veselica - slávnosť

živôtik - časť kroja nosená na drieku

Mladá žena v kroji s tesným pestrofarebným živôtikom a rumencom na lícach, na pohľad nevinná, stála na lúčine posiatej mŕtvymi, slávnostne oblečenými ľuďmi. Ich telá ešte nevychladli, tu a tam niekým naposledy zašklbalo. Para čaju postaveného na dlhom prestretom stole uprostred polianky sa ťahala k ružovej korune kvitnúcej čerešne a zvnútra nakrájaného svadobného koláča, ktorý sa ponášal na neúplnú ovocnú vežu, lenivo vytekala medová poleva, lepkavá a horiaca bordovo od jahodovej šťavy čoby zrážajúca sa krv. Na obruse so vzorom kvetín ležali vyrezávané taniere, tácky a lopáre s nedojedeným mäsom i nožíky s napichnutým cudzokrajným ovocím, čo hostia už nestačili vložiť do úst. Polievkové misky, stále vlhké od hubovej polievky, boli jediné prázdne nádoby na stole.

Neprítomne sa usmievala, pripadala si ako vo vidine, navzdory strnulosti jej srdce silne bilo. Hľadela na bezvládne telo kňaza, ešte stále zvieral jej nohu. Stisk telnatého muža však pred chvíľou povolil. Porozhliadla sa aj po ostatných. Starosta v novej tunike s drahým lemovaním, akou sa vystrojil v svadobný deň, a jeho nevesta, celá v zlatom hodvábe, od rána vysmiata a žiariaca s korunkou púpav v plavých vlasoch, teraz ležali v tráve spotení, stále sa držiac za ruky s nedávno odliatymi prsteňmi.

Hostia, nehybní medzi motýľmi a kvetmi, si stláčali hrdlá a kryli bruchá, niekoľkí hľadeli do prázdna s ústami otvorenými dokorán.

Žena, tiež zaodetá najmä v odtieňoch bledomodrej, aká jej ladila s očami do veselice, sa konečne zhlboka nadýchla, ani čoby po dlhej dobe nabrala do pľúc čerstvý vzduch. Zo srdca jej totiž práve opadol ťažký kameň krivdy. Najprv vytiahla bosú nohu z kňazovho zovretia a prekročila niekoľko mŕtvol; kováča, ktorý jej neraz upravil pokrivenú naberačku či kuchynskú vidlicu, tesára, čo jej daroval peknú vyrezávanú koreničku, mlynára pečúceho vo voľnom čase ovsené placky pre susedské deti. Zahliadla i starenku rozprávkarku; akoby stále počula jej hlas, ktorý by mohol patriť omnoho mladšej žene, rozliehajúci sa tak často ako jediný pri ohni uprostred ich viesky, keď sa ním často nechávali so zatajeným dychom zaviesť do pradávnych dôb čarovných hájov, hrdinov a síl zla s nejasnými obrysmi aj dospelí. Už sa nikdy nedozvie, ktoré z jej príbehov patrili skutočnosti či len do sveta mýtov a bájí.

Možno sa k nej chovali navonok milo, ale ona cítila strach a obavy, ktoré v nich vyvolávala. Všetci sa jej odjakživa stránili.

Podišla k bohato nachystanej tabuli, odrezala si kúsok koláča a zahryzla doň vychutnávajúc si jahody, maliny a hrozno zapečené v pšeničnom ceste. Oblizla si z pier hustý rumelkový med.

'Vraj som prekliata. Bosorka, černokňažníčka, tak mi vraveli. Vyobcovali ma na okraj lesa a strašili mnou deti len preto, že mi Matka dožičila inú podobu,' prežúvala, pričom sa pozrela na zakrpatený výrastok so zvrásnenou kožou na ruke hneď za malíčkom. Slýchala ľudí obrábajúcich oranice, keď vôkol nich šla medzou luhu krytá krami a bodľačím, že všetka jej práca je zatratená, pretože zohaveným rukám nemožno veriť. 'Šiesty prst, nič viac. Žiadne tmárstvo, nijaké čary ani obcovanie s temnými duchmi. Ale týmto špinavým klebetám som dnes učinila prietrž. Nie, nie som žiadna čarodejnica,' oblízala si prsty.

Odrazu začula dupot kopýt, sladkosť plodov jej stŕpla na jazyku. Otočila sa, na lúku cválali z prázdnej dediny ozbrojení jazdci nesúci zástavu cirkvi Panny Matky; slnko v čiernom kruhu na sivobielom poli.

Múčnik jej spadol z rozklepanej ruky: „Do pekiel... terče..." šepla roztraseným hlasom, dych sa jej inštinktívne zrýchlil a svaly stiahli. Dobre vedela, čo by cirkevní bojovníci robia travičkám.

Na chvíľu stuhla, no vzápätí sa zvrtla, skočila na stôl skôr ako zviera, pričom rozhádzala nádoby duto dopadajúce na lavice i zem, odrazila sa od drevenej dosky a dopadla do trávy. Bleskovo sa zdvihla a začala preskakovať cez telá, hnala sa k hranici hvozdu, ktorý poznala rovnako dobre ako túto ves. Tam by mala nádej jazdcom uniknúť, nájsť si úkryt a prežiť na plodoch, dokiaľ by neprenikla hlbšie do divočiny. Dupot k nej doliehal stále zreteľnejšie, zachytila frkot koňa, ktorého niekto náhle popohnal.

„Stoj, žena! V mene Jej Svätosti, stoj!"

Na povyk za sebou nedbala. V ťažkých sviatočných šatách sa nemohla poriadne hýbať, spomaľovali ju, musela ich pridržovať, aby jej nepadali pod chodidlá. Nemotorne preskočila posledné telo a uháňala čo jej nohy stačili.

„Chyťte ju! Do trysku, chlapi, do trysku!"

Hlava jej búšila rovnako ako srdce. Na čele sa jej objavili kropaje potu, príliš rýchlo sa zadychčala. Hranica lesa bola však neďaleko. S vypätím síl sa jej podarilo trochu pridať. Už-už sa ocitla v tieni prvých stromov, ale nohy sa jej vzápätí podlomili, so stonom sa rozvalila na zem. Okolo nej sa prerútil jazdec, za pár chvíľ ďalší a hneď na to sa ocitla v obkľúčení cirkevnej jazdy.

„Potvora!" zreval jeden.

„Čo si to porobila, dievka?" ozval sa druhý.

„Ty bosorácka beštia, čo sa stalo so všetkými tými ľuďmi?" hučal ďalší za ňou.

Prudko sa zodvihla, skrútila a osopila sa naň: „Ja nie som čarodejka! Som Teala, tunajšia bylinkárka a ránhojička!"

Mužov jej prudký výtrysk hnevu zaskočila, no hneď na to jeden zvrieskol: „Zabila si tých ľudí, travička?!"

Teala si odhrnula gaštanové vlasy z tváre, mala už po krk života v tieni, neznášala slovo mágia a nenávidela každého, kto ju ľutoval či považoval za strigu. Milovala prechádzky lesom a pozorovanie zvery, túžila sa ukryť pred ľudským svetom, pred denným trýznením jej duše prahnúcej po prijatí, tou vyčerpávajúcou hrou na obeť. Možno už aj zabudla, kým je. Ale na tom už teraz nezáležalo, vlastne jej už nezáležalo na ničom okrem jedinej veci. Vedela, že nadišiel jej koniec, nerobila si už planú nádej, z ktorej doteraz deň čo deň žila, nevydržala by to. Chcela sa len ušetriť posledného trápenia v mučiarni, a tak, zmierená so svojím osudom, s nevýslovnou tvrdosťou v očiach odvetila: „Náš starosta sa dnes ženil, celá ves hotovala hodokvas, všetky ženy i devy varili a piekli, lenže mňa poslali s deťmi zbierať ovocie na zákusky. Keď som sa vrátila, vyliala som do kotla chytanej polievky jed z ropúch. Chvíľu sa trápili, kňazovi počas umierania dokonca došlo, čo som urobila, ale než sa ma stihol chopiť, jed mu prenikol do útrob a otrava ho zahrdúsila" pozerala im bez akýchkoľvek výčitiek do tvárí. Niektoré vyzerali vystrašene, iné krivilo znechutenie. „Áno, aj vaši duchovní sú len smrteľníci. Tak to, terče, povedzte Jej Svätosti."

Zosadli a zviazali ju, ani sa nebránila.

--------------------&&&&&&&&&&--------------------

Jej Svätosť Yaxana sa po prečítaní rolky žltého pergamenu postavila zo stoličky vykladanej perovými vankúšmi, akoby ju niečo náhle napadlo. Bola vysoká, vyššia než väčšina žien v ríši, a to aj bez vzorovanej pápežskej tiary, akú nosila na verejnosti a jej výšku ešte podtrhovala. Vtedy sa nad ostatnými týčila ani veža, hotová zverenkyňa moci Matky medzi ľuďmi. Kedysi, ešte predtým, než sa dala na bohoslovie pre budúce kňažky, jej jeden hradný pán dokonca ponúkol miesto medzi jeho telesnou strážou, ale meč svetský odmietla.

„Čo píšu?" spýtal sa cisár Inkarin Hviezdovlasý so zlatou čašou vína obloženou drahými kameňmi v ruke s mnohými prsteňmi. Jeho hlas sa odrážal od priestrannej kamennej siene v súkromnej veži vysokej citadely v Dvojkoruní, hlavnom meste ríše. Bdel usadený na druhej stane mahagónového stola v mäkkom čalúnenom kresle.

„Travička zhubila celé Ovosenky," odvetila, Inkarin nakrčil obočie musel jemne zakloniť hlavu, keď na seba hľadeli. Ani jeden však necítil náznak napätia; poznali sa dlho a lepšie, než by si možno niektorí z ich radcov želali.

„Čarodejka?"

„Nie," pokrútila hlavou pápežka. „Obyčajná vidiecka liečiteľka. Narodila sa so šiestym prstom a za to ju vyhostili z dediny, keď jej otec, bývalý richtár, zomrel. Otrávila ich jedovatou polievkou, medzi mŕtvymi sa našiel starosta, ale čo je dôležitejšie, aj kňaz cirkvi Panny Matky."

Cisár si odpil: „A čo je s ňou?"

„Už je tri dni mŕtva," Yaxana zdvihla zvitok a prečítala z neho nahlas pár viet: „Za koňmi po lesných cestách sme ju ťahali, vraj tie mala veľmi rada, a keď jej hroblina celý predok zohavila a do bezvedomia tá potvora upadla, skrz na skrz sme ju žeravým nožom jak upíra čoby ohavu Matke najhnusnejšiu prebodli, takže krv vytekajúca z jej srdca vrela," pokrútila hlavou. „Nemravy, nač mi píšu také podrobnosti. Snáď sa nenádejajú, že ich budem dodatočne chváliť za odstrašujúce zmučenie nejakého dievčaťa," odhodila zvitok späť na stôl zaplnený nahusto popísaným pergamenom a usadila sa.

„Tvoja osoba musí byť vždy náležite oboznámená so všetkým, čo sa týka cirkvi. A to do najmenších detailov," Inkarin nevinne zažmurkal a srkol si vína. Keď si namočil pery, dodal: „Obaja vieme, že terče neslúžia cirkvi kvôli viere či cnostiam, ale za jej zlato. Neodmeňujeme ich za útlocit."

„Viac než srdce nejakej vrahyne by ma teraz zaujímalo, ako tento prípad vyriešiť."

„Myslel som, že bol dostatočne vyriešený tým žeravým nožom, ale pokiaľ má Jej Svätosť pocit..."

„Ale choď ty... a prestaň ma večne titulovať, veď vieš, ako ma to vytáča."

„Prepáč, Yaxana."

Na okamih sa zdalo, že sa usmiala, ale jej prirodzene pôvabná tvár náhle zvážnela a akoby odniekiaľ zavial ľadový vánok: „Čarodeji. Tí sú tŕňom v našich korunách. Neprijímajú cirkev, almužna či desiatok im nič nehovorí, cestujú si a robia, čo chcú. Hlásajú tie svoje pravdy o starých dobrých časoch. Nemáme nad nimi žiadnu kontrolu a moc, pretože sa považujú za nezávislých na pôde aj veľmožoch. A čo je najhoršie, ľud ich má kvôli tým psím kusom rád. Napadá ťa, ako smrť kňaza využiť v náš prospech?"

„Mhm" odpil si zas, položil pohár drahší než celé Ovosenky na stôl, preplietol prsty a odmlčal sa. Hľadel na kŕdeľ holubov poletujúcich vôkol vysokého okna. Za ním sa na obzore týčili nad hradbami a meštianskymi domami veže kostolov Dvojkorunia, sídelného mesta cisára a pápežky už po stáročia. Do komnaty práve doľahlo katedrálne zvonenie značiace práve poludnie a spolu s ním sa od všetkého zlata, striebra, mosadze a cínu v komnate odrážali prenikavé lúče slnka, ktoré práve vyšlo spod mračien, ani čoby sa na nich Matka usmiala. Yaxana trpezlivo čakala, upravila si záhyby splývavej róby vo farbe olova.

„Rozošlem poslov a poštové krkavce na všetky svetové strany," začal nakoniec. „Rozviedka rozšíri po hostincoch pletky a klebety o čarodejke na východe ríše, ktorá tam otrávila celú dobrú obec Ovosenky aj so svätým mužom. Nech sa správa pekne rozletí po svete. V cisárstve vyhlásim hon na kúzelníkov a ježibaby, ostatní vládcovia ma v inkvizícii podporia. Tiež chcú skoncovať s mágiou kvôli fígľom, ktoré nedokáže predpovedať ani ten najschopnejší monarcha. Počkaj pár rokov, Yaxana, a horiace hranice zaženú kúzelníkov do skalných brlohov a prostý ľud sa ich naučí báť."

„Ja zase najmem o pár stovák terčov viac. Keď sa zbavíme čar a kúziel, už v týchto krajoch nebude nič, čo by nás mohlo prekvapiť," nadvihla svoju čašu s vínom. Zaštrnganie zlata o zlato sa rozoznelo po komnate a pripili si.

Púšťam sa do úprav častí, ktoré som už zverejnil, pretože som sa Mága nejaký čas nedotkol a vidím v týchto, najmä prvších kapitolách nedostatky, ktoré by som chcel zahladiť než budem v príbehu pokračovať. Dokončím ho, nestanovujem si už však žiadny 'deadline'. Pri úpravách tiež pridám ku každej časti jednotlivo zoznam slovíčok, ktoré by mali čítanie niektorých viet v nich uľahčiť :D :}

Posledná úprava časti: 24.08.2021