Kapitola 52

1.9K 109 2
                                    


Nemocnica svätého Munga bolo pekné miesto. Nábytok patril k tým lepším, jedlo bolo chutné a každý pacient mal svojho vlastného liečiteľa.

Keď Hermiona otvorila oči, všade okolo bola tma. Jasne rozoznala svetlo, ktoré k nej prúdilo cez okienko na dverách. Ihneď spoznala nemocničné zariadenie, veď neraz tu bola na výpomoc personálu alebo na návšteve u niektorého z priateľov. Cítila sa strašne unavená.

Otočila hlavu smerom k oknu a všimla si, že na kresle v rohu miestnosti niekto sedí. Pravidelné dýchanie je presvedčilo v tom, že daná osoba spí.

Rozhodla sa sadnúť si, keď sa však chcela oprieť rukami o posteľ, pocítila bolesť na dlaniach. Bezmocne si ľahla naspäť na vankúš a pozorne sa pozrela na svoje dlane. Obe ruky však mala previazané obväzom.

Chvíľu sa snažila spomenúť si, čo sa stalo. Pamätala si, ako šla z pivnice Manoru po schodoch, potom však všetko zahalila tma.

Odrazu sa prudko otvorili dvere a dnu vošla liečiteľka. Keď si všimla osobu spiacu v kresle, potichu prešla k Hermioninej posteli, kde zastala.

„Slečna Grangerová," začala potichu, „ako sa cítite?"

Hermiona sa slabo usmiala.

„Celkom fajn," odpovedala, pričom sa pozrela na svoje obviazané dlane.

„Čo si pamätáte ako posledné?" opýtala sa jej.

Hermiona sa zháčila. Nebola si istá, čo všetko jej môže povedať.

Liečiteľka si všimla jej neistotu a znova sa usmiala. Z vrecka vytiahla kartičku. Hermiona ihneď spoznala kartu najvyššieho povolenia, ktorú dostávali iba špičky vo svojom odbore. Hermiona tiež mala jednu doma, veľmi ju však nepoužívala.

Pochopila však, čo jej tým liečiteľka chcela povedať, a tak len prikývla.

„Pamätám si schody z pivnice, ktorými sme šli."

„A chcela by ste vedieť, čo sa stalo ďalej?"

Hermiona chvíľu rozmýšľala.

Liečiteľka sa zahľadela na jej ruky.

„Máte na výber dve možnosti. Prvou je, že počkáme, kým si na to spomeniete. Vaše telo si ten šok môže prežiť znova vo vlnách spomienok. Druhá možnosť je, že vám poviem všetko, čo mi včera celý deň hovorili vaši priatelia. Ak si spomeniete, šok vieme stlmiť."

„Boli tu moji priatelia?"

Liečiteľka prikývla.

„Presedeli tu celú noc a odmietali odísť. Musela som ich poslať domov s prísľubom, že hneď, ako sa zobudíte, im pošlem sovu. Myslím si však, že ešte pár hodín bude fajn, ak tu bude menej ľudí, aby sme vás príliš nerozrušili. Nech si trochu oddýchnu aj oni. A tento," kývla hlavou smerom k osobe spiacej na kresle, „nechcel odísť ani keď som mu pohrozila zákazom vstupu do nemocnice na doživotie."

Osoba na kresle sa v spánku pomrvila, akoby tušila, že sa o nej ženy zhovárajú. Hermiona zbadala prameň blond vlasov, ktorý sa neposlušne premiestnil a pritom naňho dopadlo svetlo z chodby.

„Draco..." zašepkala Hermiona potichu.

„Áno," pritakala liečiteľka, „pán Malfoy bol dosť neodbytný. Za tie dva dni, ktoré tu ste, ani neopustil izbu."

Hermiona sa usmiala.

„A je v poriadku?" obrátila sa na liečiteľku.

Tá len prikývla.

Emaciatelle (Dramione)Where stories live. Discover now