Emaciatelle (Dramione)

Kapitola 12

Hermiona

Stála pri kuchynskej linke a ticho si pospevovala pesničku.

Keď sa otočila, zistila, že ju od dverí pozoruje mama.

„Práca z domu ti zjavne dosť prospieva."

Hermiona sa na mamu usmiala. Bola rada, že býva s rodičmi. Od kedy sa skončil boj proti temnému pánovi, mohla sa vrátiť domov, a od vtedy si užívala každú chvíľu strávenú v ich spoločnosti, aj keď jej rodičia mali práce vyše hlavy, a takých chvíľ nebolo veľa. A o to viac si ich vážila. Bola rada, keď ju mama zamestnala obyčajnými vecami, ako pranie alebo umývanie riadu, pri ktorých mohla na chvíľu odložiť prútik. Aj keď Hermiona milovala čarovanie, niekedy si priala byť iba obyčajné dievča, bez všetkých tých problémov a náročných úloh.

- Najlepšia čarodejnica za posledných štyristo rokov- hovoril jej slabý hlások v hlave.

Ten hlas mal pravdu, hoci Hermiona niekedy veľmi chcela byť "normálna", vedela, že je normálna, ale iným spôsobom. A čo bolo hlavné, vedela, že takto dokáže pomôcť oveľa väčšej skupine ľudí.

„Práca z domu je to, čo mi už chýbalo." zasmiala sa.

Nabrala plný tanier jedla a zamierila smerom ku schodom.

„V poslednom čase toho dosť zješ, o niečom neviem?" pozrela sa na ňu mama.

Hermiona prekrútila očami a zasmiala sa.

„To určite! Veď tebe nič neunikne." zavolala na mamu, keď míňala posledné schody.

Hermiona vošla do knižnice a všimla si, že Draco spí. Jedným pohľadom zhodnotila stav jeho obväzov.

Napadlo jej, že mu ich vymení za nové.

Vrátila sa do izby po svoj prútik.

Vošla znova do knižnice, prútik položila na stolík vedľa postele a očkom prezrela Draca.

Stále spal.

Hermiona sa otočila ku stene, pri ktorej mala tácku s mastičkami.

Vtom začula nepatrný pohyb.

„Petrificus totalus!"

Draco

Vedel, že je to nebezpečné, ale už mal premyslený plán.

Draco bol rozhodnutý, že ujde. Nemohol dovoliť, aby sa jej niečo stalo.

Bol jej to dlžný, lebo prežil iba vďaka nej.

Premyslel si svoj plán. Vedel, že Hermiona je perfekcionistka, takže mu bude chcieť ešte pred jedlom previazať obväzy.

Musel využiť tú príležitosť.

Podľa zvukov vedel, kedy prišla. Tváril sa, že spí.

Počul ako položila prútik na stolík a ako prekladala niečo pri stene.

Vedel, že je to jeho chvíľa.

Najrýchlejšie ako vedel, sa natiahol po prútiku a skôr, než sa Hermiona stihla otočiť, vykríkol: „Petrificus totalus!"

Kričal trochu hlasnejšie, než mal v úmysle, ale nebol si istý, či ho bude prútik počúvať, lebo to nebol jeho vlastný.

Hermiona stuhla a zvalila sa do kresla.

Draco skontroloval, či sa jej nič nestalo. Pomaly sa postavil, nahol sa k nej a z krku jej zvesil náhrdelník.

Pohladil ju po líci.

„Prepáč," zašepkal.

Pomaly prešiel do jej izby.

Vyzerala útulne. Prišiel ku posteli a zložil si dole náhrdelník. Vtedy sa dvere do knižnice zmenili na dvere do šatníka.

Vošiel do šatníka a v mysli ďakoval Hermione za jej štýl obliekania. Vybral si vyťahané tepláky a mikinu. Aj keď sa v tom cítil divne, stále to bolo lepšie ako to, čo mal na sebe predtým.

Potom sa pomaly poobzeral okolo. Na poličke si všimol jeho prútik, teda aspoň to, čo z neho zostalo. Vzal to a vložil si to do vrecka na teplákoch.

Pomaly zišiel dolu po schodisku, v predsieni sa poobzeral okolo seba. Jedným smerom uvidel štýlovo zariadenú kuchyňu. Popri schodoch viedla dlhá chodba, v ktorej bolo niekoľko dverí. A nakoniec, keď sa otočil opačným smerom, hľadel priamo do obývačky, v ktorej sedeli chrbtom k nemu na gauči dvaja ľudia a sledovali televízor.

Draco už čo to o muklovských zariadeniach vedel. Dva roky prebýval po hoteloch, a tak mu pojmy ako chladnička, mikrovlnka, televízor a počítač neboli vôbec cudzie.

Zamyslel sa, tí dvaja pôsobili tak pokojne. Všimol si fotky na stolíku. Na každej boli buď títo dvaja alebo Hermiona. Na niektorých boli dokonca spolu. Málokedy ju videl takto sa usmievať.

Vlastne nespomínal si, že by ju videl niekedy vo svojej prítomnosti s takýmto úsmevom na tvári. Vyzerala šťastne.

Draco pocítil bolesť na predlaktí.

Najrýchlejším krokom, akým mohol, sa presunul k dverám, potichu ich otvoril a pomaly za sebou zavrel.

Keď stál pred dverami, potichu vyslovil zaklínadlo, ktorým zrušil Petrificus. Prútik položil na rohožku pred vchodové dvere, na hlavu si natiahol kapucňu a neistým krokom vykročil do ulice.

Hermiona

Keď precitla, sedela v kresle.

Najprv sa potrebovala spamätať. Nechápala ako ani prečo by to Draco urobil.

Rukou sa chytila sa krk, na miesto, kde bol ešte pred chvíľou jej náhrdelník.

-Takže nakoniec prišiel na to, čo funguje ako kľúč k tejto miestnosti- povedala si.

Ako len mohla byť taká hlúpa a nechať sa ním obalamutiť? Vari stratila rozum? Prečo jej to urobil po tom ako sa oňho tak obetavo starala?

Hermiona ničomu nerozumela.

Postavila sa a pomaly prešla ku knižnici na opačnej strane miestnosti.

Vytiahla jednu z obrovských kníh, ktoré pôsobili staro a nezaujímavo.

Otvorila ju a namiesto stránok sa v knihe objavila diera, v ktorej pokojne ležal rovnaký náhrdelník, ako ten, ktorý jej Draco vzal.

Hermiona vzala náhrdelník a knihu vrátila na miesto.

Keď vošla do svojej izby, bola pripravená rátať škody. Prekvapilo ju, že sa tam skoro nič nezmenilo. Na poličke chýbal Dracov prútik a na posteli ležal jej náhrdelník.

Rýchlo zbehla dolu schodmi v obave o svojich rodičov, o trochu pokojnejšia bola, keď ich uvidela, ako na gauči pozerajú futbal.

Poobzerala sa po hale, nikde po ňom nebolo ani stopy.

Otvorila vchodové dvere a pozrela sa na ulicu. Bola prázdna, zaliata obedným slnkom. Keď sklonila hlavu, všimla si jej prútik položený na rohožke.

Zodvihla prútik, ešte raz sa poobzerala po ulici a vrátila sa naspäť do domu.