Emaciatelle (Dramione)

Kapitola 4

Draco

Nevedel, čo je horšie. Tá bolesť po celom tele alebo to, že prvý, koho uvidel, keď otvoril oči bola tá humusáčka.

Na jednej strane bol rád, že nezomrel, pretože to najhoršie, čo sa môže nejakému Malfoyovi stať, je zomrieť rukou mukla. Teda horšie je už iba oženiť sa s nečistou. Ale na druhej strane, bolo to preňho ako ten najkrutejší trest, že ho lieči ona.

Keď sa trochu prebral, videl okolo seba samé knihy. Nechápal, prečo nie je v nemocnici, ale vlastne mu to bolo jedno.

Celé dva týždne rozmýšľal nad tým, prečo mu v tej uličke nefungovali kúzla.

Tá humusáčka sa oňho starala naozaj príkladne. Dávala mu jesť, menila mu obväzy, dokonca niekoľkokrát do dňa.

Zo začiatku sa nevedel zmieriť s tým, že sa ho dotýka a odťahoval sa ako len mohol, ale keďže ho všetko bolelo, bolo to aj tak nanič.

Draco vedel, že posledný týždeň by už mohol aj rozprávať, ale nechcel viesť konverzáciu s ňou, a tak radšej mlčal.

Keď bola preč, poriadne si tú miestnosť poobzeral. Von viedli iba jedny dvere, za ne nedovidel. Nikde však nevidel svoj prútik. Skúšal sa potichu odmiestniť, ale nešlo mu to. Tá humusáčka predsa vravela niečo o tom, že ho nemôže liečiť kúzlami, lebo na neho nefungujú, musí zistiť, čo mu bráni v čarovaní.

Možno to bola naozaj nejaká kliatba.

Keď bol v miestnosti sám, skúsil sa posadiť na posteľ. Všetko ho bolelo, ale šlo to celkom fajn.

Odrazu počul dupot po schodoch. Vedel, že ona sa vracia, a tak si ľahol naspäť a tváril sa, že spí.

Keď prišla, sadla si do kresla a zaspala.

Draco otvoril oči a pozrel sa na ňu. Usmievala sa zo sna.

Zamračil sa a pomaly si sadol na posteľ. Nechcel ju prebudiť. Moment prekvapenia je jediná možnosť ako sa odtiaľto dostať.

Na stolíku pri kresle bol jej prútik. Draco sa za ním natiahol.

Veľmi ho to bolelo, ale mlčal.

Keď už mal prútik v ruke, vstal a vystrel ruku.

Veľmi ho bolela noha, a tak sa trochu zakolísal, vtedy vrazil do lampy, ktorá spadla a roztrieštila sa na podlahe.

Vtedy Hermiona vyskočila z kresla.

„Sadni si." povedal jej Draco pokojne.

„Draco..." začala Hermiona, ale on jej ukázal, aby mlčala.

Stále na ňu mieril jej prútikom.

Hermiona vedela, že naňho čary neúčinkujú, ale či on môže čarovať, tým si nebola istá, a tak radšej iba nepohnute sedela.

„Petrificus totalus," povedal.

Ona ostala sedieť na svojom mieste, tak si Draco myslel, že mu kúzla opäť fungujú. Hermiona však vedela, že to s ňou nič neurobilo, takže si bola istá, že jej Draco nemôže ublížiť.

„Ďakujem ti za tvoju starostlivosť, ale už ju viac nepotrebujem humusáčka."

Pri týchto Dracových slovách Hermionu striaslo. Týmto odporným slovom ju nikto nenazval už poriadne dlho.

„A teraz odtiaľto odchádzam." usmial sa Draco víťazne.

Najviac ako mu to jeho zranenia dovoľovali sa rozbehol ku dverám.

Keď však chcel vybehnúť von z izby, objavila sa modrá stena, do ktorej silno narazil. Ten náraz ho odhodil dva metre späť a Draco spadol v bezvedomí na koberec.

Hermiona

Ako prvé, vzala Dracovi prútik. Aj keď vedela, že by s ním veľa škody nenarobil, mohol jej ho zlomiť a to nesmela dopustiť.

Keď sa zohýnala po prútik, všimla si krvavé fľaky na jeho oblečení, ktoré sa zväčšovali.

Rýchlo ho presunula levitačným kúzlom na posteľ, kde mu dala dole vrchný diel. Jeho telo bolo plné znovuotvorených rán.

Vedela, že to spôsobil ten náraz steny.

Vyčarovala si hŕbu obväzov a dala sa do práce.

Nevedela, ako dlho bude Draco v bezvedomí, vedela však, že musí spraviť nejaké opatrenie, aby sa takéto niečo už neopakovalo.

Nebola s tým veľmi spokojná, ale vyčarovala na posteli niečo ako putá, do ktorých priviazala Dracove ruky.

-Toto ho určite zastaví- pomyslela si.

Keďže Draco bol bezpečne priviazaný, mohla Hermiona znovu začať s dezinfikovaním rán a ich obväzovaním.

Keď bola s prácou hotová, šla do svojej izby a dvere na knižnici, prvýkrát po tých dvoch týždňoch zatvorila.

Poriadne sa vyspala a ráno už nemala takú zlú náladu ako v noci.

Vedela, že sa nikdy nezmieri s tým, keď ju niekto nazve tým odporným pomenovaním, ale vedela aj to, že je momentálne najlepšou čarodejnicou na svete a keby chcela, mohla by vymyslieť kúzlo, ktoré by ani čarodejníkom ani muklom nedovolilo to slovo nikdy vysloviť.

Nie, to by nikdy nespravila. Nikdy by si nedovolila niekomu takto zasiahnuť do osobnosti.

Rovnaký problém mala aj pri vytváraní kúzla, ktoré práve pôsobilo na všetkých smrťožrútov. Vedela, že to, čo urobila, bolo správne, ale vedela aj, že takéto zmeny by sa mohli hromadne prejaviť nielen v čarodejníckom svete.

Ona sama by na to nikdy nepristúpila, avšak, keď sa s touto dilemou zverila Harrymu a Ginny, povedali jej, že je to to najlepšie, čo by niekto mohol urobiť. A mali pravdu. Odkedy spustila to kúzlo, v Dennom Prorokovi nebola ani zmienka o nejakom napadnutí. Bolo to ako keby nastali tie dokonalé časy, ktoré si predstavovala už na Rokforte. Voldemort bol porazený, všetci tí, ktorí stáli na jeho strane sa niekde schovávali alebo boli obyčajnými ľuďmi, a tak nemohli nikomu ublížiť. Vedela, že to, čo spravila, bolo správne.

Z týchto úvah ju prebral zvonček na dverách.