Baby Project [completed]

Marley

"Nepôjde to," Andrew si položí lakte na stôl a znova očami prejde hromadu papierov ležiacich pred ním. "Nech by sme urobili  čokoľvek, je to úplne nemožné." 

Daryl  frustrovane pokrúti hlavou a pozrie von z okna. Mlčí, pretože nie je nič, čo by mohol povedať, nič čo by zmenilo skutočnosť, že je v slepej uličke, z ktorej sa len tak ľahko nedostane. 

"Ani kedy...," sám nevie, ako tú vetu dokončiť, preto sa ani nesnaží, jeho myšlienka zanikne v tichu, ktoré nasleduje.

"Ďakujem, Andrew," povie napokon. "Mali by ste nás v blízkej budúcnosti navštíviť aj s Margaret, veľmi by nás to potešilo." 

"Uvidíme," usmeje sa Andrew. "Naozaj ma mrzí, že som nemohol urobiť viac, ale na všetkých tých papieroch sú len tvoje podpisy. Keby celú vec poženieme na súd, šiel by si dolu so svojím otcom aj ty." 

"Rozumiem," úsmev na Darylovej tvári, keď to povie, mi takmer zlomí srdce. Žiadne jamky, iskričky v očiach ani malé vrásky okolo nich, jednoducho všetko, čo robilo jeho úsmevy také krásne a nákazlivé, je preč a jediné, čo po nich zostalo, je vyčerpanie, ktoré akoby nedokázalo napraviť ani tisíc hodín spánku. 

"Tak sa teda majte. A pozdravujte Colette," zakýva Andrew a zruší náš hovor na Skype. Akonáhle jeho tvár zmizne z obrazovky notebooku Daryl si zloží tvár do dlaní. 

"Tak to je asi koniec," poviem potichu, pretože neviem, čo iné by som povedať mala. Utešovanie druhých mi nikdy nešlo a nikdy nepôjde a podotknutie očividného bolo jediné, čo mi zišlo na um. 

"Alebo aj nie," Daryl zdvihne hlavu, za zelenými očami mu horia plamene. "Andrew povedal, že pôjdem ku dnu s ním, ale aspoň tam pôjde aj on, nie?" 

Na chvíľu zavládne ticho. Snažím sa nájsť slová, ktorými by som vysvetlila svoje pocity bez toho, aby som vyznela ako najsebeckejší človek na zemi, ale keď zistím, že sa to nedá, pozriem Darylovi do očí a dopredu sa neznášam za to, že idem uhasiť tie plamene v jeho očiach zas a znova. 

"Daryl," poviem jemne a natiahnem k nemu ruku. Aj po tom všetkom, čím sme si prišli, cítim nával tepla, keď sa moje prsty dotknú jeho zápästia. 

"Išiel by si do väzenia, kto vie na ako dlho. Toto nie je už len o nás, sám si to povedal. Naozaj chceš stratiť ďalšie roky s Colette?" 

Vie, že mám pravdu, vidím mu to na očiach, z ktorých sa behom sekundy vytratili všetky plamene. Vzdychne. 

"Idem si pospať," povie, zdvihne sa a kráča preč. 

"Chceš byť sám?" spýtam sa tak potichu, až sa bojím, že ma nepočul. Ale keď sa pomaly otáča späť ku mne, po tvári sa mi rozleje úsmev. 

"Nie, Marley, nechcem," natiahne ku mne ruku a ja neváham ani sekundu. Vezmem ho za ruku, ktorú mi ponúka a spolu vykročíme k spálni, ktorá patrila Chloé. 

Po prvý raz po veľmi dlhom čase sa cítim doma a keď si obaja ľahneme do tej istej postele a keď ma Daryl objíme viem, toto je odteraz môj život. Nielen ja a Colette v malom byte a napriek tomu vzdialené časom, ktorý spolu netrávime, ale ja, Colette a Daryl. Rodina.

***

"Mami, pozri sa, čo som našla," zatrasie mnou Colette a keď otvorím oči, dívam sa priamo do očí plyšového macka v ružovom tričku, ktorého mi Colette nastrčila pred tvár. "Je ich tu plná izba. Je tu aj postieľka a na stene namaľovaný strom a je to také pekné." 

Posadím sa a pozriem vedľa seba na Daryla. Našťastie ho nezobudila, preto ju vezmem za ruku a vyjdem z izby. 

"Poď so mnou, musím ti to ukázať," Colette ani nečaká, kým poriadne zavriem dvere a už ma ťahá dolu chodbou do izby, ktorá bola kedysi jej. 

Všetko je tam tak, ako som to nechala, dokonca aj šuplíky na bielej skrinke v rohu izby sú otvorené, presne ako som ich nechala v ten deň, keď som sa rýchlo zbalila a odišla aj s malou Colette v rukách do môjho starého bytu. 

Tá izba akoby dýchala spomienkami, všetko, na čo sa pozriem mi pripomína dni, ktoré sme tu strávili, všetci traja spolu a šťastní, kým sa to všetko nezrútilo ako domček z karát. 

Dotknem sa postieľky, ktorú Daryl nevedel poskladať a usmejem sa. 

"Má Daryl bábo?" spýta sa Colette a pozrie na hračky poukladané na poličke pri postieľke. 

"Áno, má," poviem a kľaknem si pri ňu. "Poď ku mne, maličká." 

Posadím si Colette na kolenu a pozriem jej do očí. 

"Teraz ti poviem tajomstvo, dobre?" poviem smrteľne vážne. Colette mlčky prikývne, takmer nedýcha od vzrušenia. 

"To Darylove bábo, ktorému patrila táto izba, si ty," šepnem rýchlo, kým si to nerozmyslím. Musela to vedieť, skôr či neskôr. Tak prečo nie teraz? Prečo jej to nepovedať? 

Colette otvorí ústa dokorán a vyvalí na mňa tie oči, oči svojho otca a zasmeje sa.

"Naozaj?" spýta sa. 

"Naozaj," prikývnem. 

Colette sa postaví a chce sa rozbehnúť preč z izby, ale stihnem ju zachytiť.

"Kam ideš, mladá slečna?" spýtam sa a snažím sa vyznieť karhavo, ale nejde mi to, keďže sa usmievam ako idiot. 

"Zobudiť ho," povie. "Chcem mu povedať, že je môj ocko." 

"On to ale vie, princezná," usmejem sa ešte viacej, ak je to vôbec možné. 

"Motorkár," zamrmle Colette. 

"Tak čo keby sme mu išli radšej pripraviť raňajky?" 

Colette ani neodpovie, rozbehne sa do kuchyne rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Postavím sa zo zeme a vyjdem z izby a keď zatváram dvere, nechávam všetky zlé veci, ktoré sa nám kedy stali za nimi.