Baby Project [completed]

Daryl

„Mám prekvapenie!" zvolám a bez zaklopania vojdem do pracovne, ktorá predtým patrila Chloé a teraz sa v nej usadila Marley.

„Aké?" spýta sa a zdvihne pohľad od papierov, ktorým práve venovala pozornosť. Nebudem klamať, vyzerá super.

Vlasy má zapletené do neupraveného vrkoča, v ruke drží pero a modré oči má upreté priamo na mňa. Zavriem dvere a opriem sa o ne.

„Bude sa ti to páčiť," poviem a usmejem sa na ňu.

„Tak už mi to povedz," opätuje mi úsmev, položí pero a oprie sa o operadlo kancelárskeho kresla. Pri stole je kolíska, v ktorej sladko spinká moja malá Snowflake.

Podídem k nej a pozriem na ňu. Už vyrástla, na hlave má o pár ryšavých vláskov viac, v malej pästičke zviera prikrývku. Odkedy Marley znova otvorila kaviareň, čo bolo asi pred dvoma týždňami, každý deň tu s ňou strávi pár hodín a potom sa obe vrátia domov.

Marley už nemusí byť celé dni sama doma a Colette začala v noci lepšie spávať. Kým tu Marley nie je, o veci sa stará Javiér, ktorý to zvláda perfektne vzhľadom na to, že medzitým si stíha aj plánovať svadbu, na ktorú nás pozval.

Pohladím Colette po tváričke a keďže ju nechcem zobudiť, moju plnú pozornosť získa Marley, ktorá ma stále sleduje z pohodlia svojej stoličky. Nakloním sa k nej a pobozkám ju, čo som chcel urobiť od momentu, keď sa ma mnou zatvorili vchodové dvere do nášho bytu.

„Už ma nenapínaj!" zahriakne ma, keď sa odtiahnem, ale na perách má úsmev.

„Mám dva týždne dovolenky a chcem vás vziať do Saint Austell," poviem, sadnem si na stôl oproti nej a chytím obe jej ruky do svojich.

„Daryl, práve som to tu otvorila, nemyslím, že je dobrý nápad hneď niekam odísť," namietne, presne ako som čakal.

„Nezrúti sa to tu, pokiaľ na dva týždne odídeš. Javiér to má pod kontrolou," pohladím ju palcom po hánkach.

„Predsa plánuje tú svadbu, nemôžem to na ňom všetko nechať," argumentuje.

„On to zvládne. Má veci pod kontrolou," namietnem. Nevzdám sa tak ľahko.

„Ale..."

„Už žiadne ale," priložím jej ukazovák k perám. „Pôjdeme. Ty, ja a Snowflake. A bude nám skvelo."

Marley premýšľa a napokon prikývne.

„Dobre," povie a postaví sa. „Dohodnem sa s ním."

Podíde ku dverám a nechá ma so Snowflake samého v jej kancelárií. Colette sa zamrví v kolíske a po pár minútach sa zobudí, veľké zelené oči uprené priamo na mňa.

„Ahoj, chrústik," poviem nežne a vezmem ju do náručia. „Spinkala si dobre?"

Ryšavé vlasy má strapaté a trochu spotené, jednu maličkú dlaň zviera v päsť. Druhou rukou ma chytí za nos a usmeje sa tým úchvatným bezzubým úsmevom, ktorý by roztopil aj to najtvrdšie srdce.

„Áno, aj ja ťa ľúbim," zasmejem sa a pobozkám ju na čelo.

„Všetko vybavené," Marley vojde dnu a zavrie dvere s pohľadom na maličkej.

„Ale, kto sa nám to tu zobudil?" spýta sa a podíde ku mne. Pozrie na Colette, ktorá sa na ňu vyškiera.

„No áno, pôjdeme na výlet," pozrie na mňa a usmeje sa. „Všetci traja."
***

„Daryl, to je nádhera. Ty si tu vyrastal?" hlesne Marley pri pohľade na ten typický veľký anglický dom so zimnou záhradou.

Sedíme v aute, keďže vonku prší a Marley nevie odtrhnúť pohľad od domu, ktorý som opustil, keď som mal tri roky.

„V podstate áno. Ale ak ťa to poteší, veľmi si na to nepamätám," usmejem sa na ňu. Než stihnem povedať niečo ďalšie, nakloní sa ku mne a dlho, vášnivo ma pobozká.

Poviem vám, nikdy nebudem unavený z toho pocitu, keď sa jej pery dotknú tých mojich. Nikdy. Dúfam, že spolu zostaneme až do staroby a ďalej, pretože pri predstave jediného dňa bez tohto pocitu je mi úzko. Určte by som to nezvládol.

Marley sa odtiahne a oprie si čelo o moje. Zdvihnem ruku a pohladím ju po líci, odhrniem jej ryšavé kučery z tváre a neviem sa prestať usmievať.

„Čo som urobil tak správne a dobre, že som si vás zaslúžil?" spýtam sa s povzdychom, pretože tá otázka mi len pripomenula, že ju stále ťahám za nos. Že pravda vyjde najavo, skôr alebo neskôr určite a čím dlhšie to odďaľujem, tým ťažšie mi to pripadá. Zakaždým, keď si na to spomeniem, na to, ako som jej ublížil a ako ju to stále aspoň z určitej časti trápi, bodne ma pri srdci a výčitky zaútočia na môj spánok, ktorého mám nedostatok aj bez ich pomoci.

Marley sa začervená a zahryzne si do spodnej pery.

„To sa pýtam aj ja," povie potichu. Usmejem sa na ňu, no už nie rovnako ako predtým.

„Tak čo, ideš dnu alebo tu budeš sedieť celé dva týždne?" vtisnem jej do ruky kľúč od vchodových dverí. „Bež dnu, o Snowflake sa postarám."

Marley nadšene prikývne a rozbehne sa cez dážď k domu.

***

Zaženiem sa sekerou a pretnem poleno vo dvoje už asi po stý raz. Zatnem sekeru do dreva, na ktorom som rúbal a opriem sa o kolená. Zajtra ma čaká riadna svalovka.

Nemohol som tam zostať. V tej veľkej, útulnej obývačke, kde sa Marley smiala na Colette, v pozadí hrala platňa Boba Segera a po celej miestnosťou rozvoniaval oheň, čaj a hranolčeky.

Cítil som sa príliš vinný, nemohol som sa s nimi smiať. Nezaslúžil som si to.

Preto som sa vyhovoril na to, že idem narúbať viac dreva do krbu a odvtedy som tu. Narúbal som drevo na najbližšie dva roky a stále som sa necítil na návrat. Pocit viny ma zožieral viac ako kedykoľvek predtým.

„Z toho dreva chceš postaviť ďalší dom?" spýta sa Marley pobavene. V náručí drží Colette, ktorá sa len usmieva a v ústach si žmolí malú pästičku. Hoci mi nie je najlepšie, usmejem sa na ňu. Neviem si pomôcť.

„Len chcem, aby sme toho mali dosť," zaklamem. Už sa zase motám sám seba do pavučiny lží, ako predtým s Chloé a to sa mi nevyplatilo.

„Čakáme ťa," povie a s úsmevom na perách sa vráti do obývačky.

Zatnem zuby a sám seba presviedčam, že si nasledujúce dva týždne užijem.

***

Nakoniec sa mi to podarilo. Sám neviem ako som sa dokázal presvedčiť, že na tom nezáleží, že Marley na to nepríde, pretože nemá ako. Užili sme si krásne dva týždne, boli sme ako skutočná rodina. Žiaľ, dlho to netrvalo.