Baby Project [completed]

Daryl

Nemal som v ten deň ísť na misiu. Tešil som sa na deň oddychu, ktorý mal byť predo mnou, jeden z veľmi mála. Ale nestalo sa.

Skončil som vo vrtuľníku so samopalom v ruke a ťažkým batohom na chrbte. V hlave som mal všetky možné námietky a výčitky voči tým, ktorí zostali na základni, ale nedovolil som si povedať ani slovo. Ak ma tri roky v armáde niečo naučili, tak kedy držať hubu a počúvať rozkazy.

Mala to byť jednoduchá, rýchla misia, len malý prienik na nepriateľské územie a späť, nič viac. Nemali sme ísť ani veľmi ďaleko, skutočne len pár metrov. Hoci sme mali zbrane, nepredpokladalo sa, že ich použijeme.

Už sme takmer boli v cieli, keď nás upozornili na nepriateľov veľmi blízko nás. Prvá reakcia, prvý inštinkt bol vyliezť na stromy. Keď už boli dosť ďaleko na to, aby nás nepočuli zliezať, začali sme schádzať dolu. A vtedy sa všetko pokazilo.

Konár podo mnou sa zlomil a ja som sa nestihol zachytiť, letel som dolu, v žalúdku prázdny, desivý pocit voľného pádu. Pamätám sa, ako som sa v duchu zasmial. Tri roky v armáde a ja zomriem pri páde zo stromu. Lenže nič také sa nestalo.

Ľavá noha sa mi zasekla o konár a keď som si to uvedomil, takmer som si vydýchol. Nohu som mal pevne zaseknutú o ten debilný konár a v momente, keď som sa ocitol pod ním, s tým ťažkým batohom na chrbte, počul som nepríjemné chrapnutie, ktoré nevydal konár a vzápätí mi telom prešla neskutočná, neopísateľná vlna bolesti.

Za posledné roky som prešiel výcvikom, veľmi náročným výcvikom, videl som veci, aké som si dovtedy nevedel predstaviť, o ktorých sa mi ani nesnívalo a takmer som pri tom ani nemukol. Avšak vtedy, keď som tam visel z toho stromu, keď som si uvedomil tú bolesť, ranný vzduch preťal môj výkrik.

Strhnem sa zo spánku a celý spotený otvorím oči. Nepríjemný pocit a bolesť však pretrvávajú aj napriek môjmu prebudeniu. Odhodím zo seba prikrývky a spustím nohy z postele, pretože viem, že dnes už spať nebudem. Pozriem na nočný stolík pri mojej-nemojej posteli a so zívnutím si prejdem jednou rukou po tvári.

Sú len dve hodiny ráno a mňa čaká ďalšia prebdená noc. Dlážka je studená, na okná bičuje dážď a blýska sa. Postavím sa opatrne na nohy a krivkajúc prejdem do kuchyne čo najtichšie, aby som nezobudil ostatných.

Ani nezažnem svetlo, sadnem si na barovú stoličku, aby som dal svojej ľavej nohe v sadre oddýchnuť. Po chváli sa s povzdychom postavím a vytiahnem zo šuplíka pri chladničke lieky proti bolesti. Dve tabletky prehltnem aj bez zapitia.

V nohe mi pulzuje neskutočná bolesť a mám chuť sa tam poškriabať, ale kvôli sadre nemôžem. Sadnem si späť na barovú stoličku a s hlavou v dlaniach čakám, kým začnú tabletky účinkovať.

Neznášam tieto prebdené noci. Zlé sny ma mátajú v jednom kuse a nikdy po nich neviem zaspať. Potom nasleduje noc plná výčitiek a neúplného spánku, pokiaľ vôbec nejakého.

Je to podstatne horšie, ako keď som celé noci trávil s Colette a jej kočíkom. Colette. Ďalšia myšlienka, ktorá ma robí zúfalejším. Odkedy som odišiel z armády, myslím na ňu a Marley neustále.

Keď som bol tam, vždy som bol zaneprázdnený, nemal som čas na nich myslieť, respektíve som na nich myslel veľmi málo. Lenže počas týchto nocí, keď som otupený bolesťou fyzickou a psychickou, moja myseľ sa k nim vracala neustále. Nebudem klamať, som zúfalý.

Pravdepodobne budem do smrti krívať, takže šancu na návrat do armády nemám, rovnako ako nemám šancu na návrat k Marley. Povedala to dosť jasne a nemyslím si, že zmenila názor. Asi sa pýtate, čo sa stalo? Mal som ísť predsa do väzenia.

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Môj otec. Ako vždy, nechcel ohroziť svoju milovanú firmu, takže podplatil sudcu nemalou sumou peňazí, ktorú mu určite budem musieť splatiť. Celý prípad sa potom zmietol zo stola a zamietol pod koberec, nikto ho už ani slovkom nespomenul.

Keďže som sa nechcel vrátiť do svojho bytu, vidieť miesto, kde sa to stalo, našu spálňu, teraz určite prázdnu a studenú, detskú izbu opustenú a smutnú, nemal som nič. Rozhodol som sa preto pre armádu. Dalo mi to zmysel, dôvod ráno vstať z postele (veľmi skoro ráno, podotýkam). Mal som dôvod ísť ďalej a teraz som stratil aj ten.

„Daryl?" ozve sa jej odo dverí a kuchyňu zaleje svetlo, pred ktorým si musím zakryť oči. „Čo tu zase robíš?"

Podíde ku mne, položí mi ruku na rameno a ja cítim, ako zo mňa opadne trochu stresu.

„Neviem spať celú noc v kuse odkedy som sa vrátil, to predsa vieš," poviem, ale nepozriem na ňu. Hoci sa to snaží zakryť, vidím jej v očiach sklamanie zakaždým, keď na mňa pozrie.

„Vieš, že stále môžeš ísť ku mne, pokiaľ máš zlé sny," neviem, či to myslí vážne alebo sa len snaží rýpať, ale mám pocit, že aj tak jej dám presne to, čo chce. Uškrniem sa. V poslednej dobe si však môj úškrn nedokáže nájsť cestu k mojim očiam.

„Už nie sme malé deti, Chloé," konečne zdvihnem zrak a stretnem sa s pohľadom tak známych zelených očí. „Navyše Evan by ma pravdepodobne skopol z postele."

„Skopnúť z postele vojaka raneného v Afganistane? Za to by som si teda obdiv nevyslúžil," Evan vojde do kuchyne v pyžame, nohy bosé, vlasy strapaté. „Ale stálo by to za to."

„Idiot," Chloé prevráti očami, pery sa jej zvlnia do úsmevu. Evan ju pobozká na vlasy a sadne si vedľa mňa.

„Tak ako, Tarzan? Noha bolí?" nechápem, ako môže byť o tretej ráno taký sarkastický. Určite si zaplatil nejaké školenie. Niekedy by som prisahal, že jeho duša bola odstránená, aby sa doňho toľko sarkazmu mohlo vojsť, ale potom vidím to, ako sa pozerá na Chloé a hneď viem že to tak nie je. Videl som skutočné monštrá bez duše a Evan nie je jedným z nich. Navyše, taký pohľad som si vždy šetril pre Marley.

„Zavesím ťa na strom jednou nohou s ťažkým batohom na chrbte a potom sa ťa opýtam, či ťa to bolí, môže byť?" odpoviem mu otázkou s kyslím úsmevom na perách. Chloé zívne.

„Ja vás tu nechám. Musím ísť spať, zajtra idem do práce," povie, venuje mi povzbudivý úsmev a odkráča do spálne, zatvárajúc za sebou dvere.

„Takže, kedy sa vraciaš do Londýna?" spýta sa Evan a zloží si ruky na stole pred sebou. „Nevyháňam ťa..."

„Nevraciam sa tam," poviem rázne. Evan pokrúti hlavou.

„Viem, že si to posral. A vieš to aj ty. Lenže tým, že tu budeš sedieť na tej svojej kostnatej vojenskej riti a ľutovať sa Marley naspäť nezískaš."

„Nechápeš to? Nie je cesta späť. Nemôžem „získať Marley"," rukami naznačím úvodzovky, frustrovaný sám so sebou.

„Dobre teda, Marley možno nezískaš," pripustí Evan a zdvihne ruky do vzduchu akoby sa vzdával. „Ale nič nevieš, kým to neskúsiš. Navyše, mal by si myslieť na Colette. Keby je v Londýne moja dcéra, urobil by som možné aj nemožné len, aby som mohol byť súčasťou jej sveta. Tak zdvihni ten svoj lenivý zadok a dokrivkaj si do Londýna hoc aj pešo."

Ahojte, čo hovoríte na novú časť? 

Mám na vás jednu prosbičku. Napísala som jednodielovku s názvom Colourless. Mám ju po slovensky aj po anglicky, takže pokiaľ máte záujem, budem len rada, ak si ju prečítate. Tu je link:

https://www.wattpad.com/story/88332107-colourless-completed

-Ireth