Baby Project [completed]

Marley

Nečakala som, že sa znovu ukáže tak skoro. Dávala som tomu možno týždeň, kým znova príde. V žiadnom prípade mi nenapadlo, že keď na druhý deň otvorím dvere, bude tam stáť s nepoškodenou kyticou ruží a troma lístkami v rukách. Vyzerá inak, oholený, viac upravený, s náznakom úsmevu na perách.

„Prosím ťa, povedz mi, že na dnes nemáte žiadne plány?" natrčí ku mne ruku s lístkami, nádej z neho vyžaruje ako zo Slnka. Pozriem na Colette, ktorá sedí na gauči a jazdí po opierke plastovou motorkou, pretože odkedy sa včera stretla s Darylom, jej láska k tým strojom stúpla asi o sto percent. Nemohla o ňom prestať rozprávať, dokonca aj večer, keď som ju ukladala do postele, sa naňho v jednom kuse vypytovala.

Urobilo by jej radosť stretnúť ho znovu, určite rovnakú, akú mám teraz ja, hoci si to, samozrejme, nepriznám. Nie som ešte pripravená. Na dnes však plány nemáme a s myšlienkou, že to robím čisto len pre Collete, otvorím dvere dokorán a nechám ho vkrivkať dnu.

Usmeje sa na mňa rovnako, ako to robil, odkedy sme sa streli, tým neskutočne krivým úsmevom, pri ktorom sa mu jeden kútik úst zdvihne vyššie ako ten druhý, na lícach sa mu vyhĺbia jamky a v očiach mu zaiskrí.

Takmer sa mi podlomia kolená a ja sa za to neznášam. Tento muž mi ublížil, hoci nevedomky. No napriek tomu ma k nemu niečo tiahne. Nie je to len fakt, že Colette je jeho dcéra. Prešli sme si spolu mnohým a na takých ľudí sa ťažko zabúda. Najmä, keď doslova cítim to nezlomné puto medzi nami.

„Čo si na dnes vymyslel?" spýtam sa zaujato, len aby som unikla vlastným myšlienkam, pričom sa celou svojou psychickou silou sústreďujem, aby som neznela tak nadšene, ako sa cítim.

„Výstava motoriek," Daryl zdvihne ruku, v ktorej zviera tri zlato-červené lístky s kresleným Harleyom. Colette bude nadšená.

„Daryl je tu!" zakričím na Colette, ktorá pustí z rúk motorku, zoskočí z gauča a rozbehne sa na chodbu bez toho, aby zaváhala čo i len na sekundu. Mám z toho zmiešané pocity, ale to nie je nič nové. V poslednej dobe sa mi to stáva pomerne často.

„Daryl!" beží k nemu, akoby sa mu chcela hodiť okolo krku, ale Daryl o krok ustúpi.

„Má zranenú nohu, nemôžeš naňho skákať," upozorním ju s úsmevom, keď si všimnem jej zmätený a trochu ranený pohľad.

Daryl si kľakne na koleno svojej zdravej nohy a otvorí náruč.

„Takto je to lepšie," povie a usmeje sa na ňu úplne iným spôsobom. Presne tak to zvykol robiť, keď bola ešte bábo, hoci si na to nemôže pamätať. Ja si to však vybavujem, akoby to bolo včera.

Colette ho objíme, akoby sa ho snažila zadusiť, ale Daryl si z toho nič nerobí, práve naopak. Pritiahne si ju ešte bližšie a zatvorí oči. Neviem, či potláča slzy, alebo si jednoducho chce ten moment pamätať takto, tak či tak mi to trhá srdce.

Nie som síce pripravená znova sa mu vrhnúť do náručia, ale viem, že sa do toho čoskoro dostanem. Odpustím mu, to viem na isto. Len mi to ešte chvíľu potrvá.

„Hádaj kam ťa dnes s mamičkou vezmeme?" spýta sa Daryl a s menšími problémami sa vystrie do svojej plnej výšky.

„Kam?" odpovie mu Colette otázkou, čo určite zdedila od neho. Zvedavo sa pohupuje zo špičiek na päty, pričom sa jej kučery kývajú zo strany na stranu. Robí to vždy, chce z niekoho vytiahnuť informácie, pretože vie, že je vtedy neskutočne roztomilá.

„Na výstavu motoriek," Daryl sa uškrnie, keď sa Colette rozjasnia oči a s radosťou zatlieska.

„Vezmem si ten modrý svetrík," povie a už beží k svojej izbe vytiahnuť ho zo skrine.

„Ukáž," natiahnem ruky k Darylovi a ten mi podá kyticu ruží. Odnesiem ju do kuchyne, Daryl krivká za mnou. Vložím ju do vázy a položím na parapetu, takže ju budem vidieť zakaždým, keď vojdem.

„Idem ju radšej skontrolovať, nech neprehádže celú skriňu," nervózne sa usmejem a ukážem na stoličku. „Pokojne si sadni, chvíľu to potrvá."

***

O necelú pol hodinu už sedíme v jeho aute, prechádzali sme ulicami Londýna preplnenými turistami, ako zvyčajne, na ceste do centra. Colette si nadšene pospevovala na zadnom sedadle, vlasy mala vo vrkoči, na sebe bledomodrý pletený sveter a veselo hompáľala nohami.

Daryl na ňu sem-tam pozrie v spätnom zrkadle a zakaždým sa mu na pery usadí spokojný úsmev, inak sa naplno venuje riadeniu.

Chcem sa ho spýtať na tie tri roky, dozvedieť sa o armáde a všetko, čo tam videl a zažil, dokonca sa ho chcem spýtať aj na to zranenie, ale neurobím to. Je to rozhovor na inokedy, možno keď spolu niekam pôjdeme len my dvaja a konečne bude čas na normálny „dospelácky" rozhovor.

„Ty a Jackson...," začne Daryl pomaly, akoby sa pohyboval po tenkom lade alebo akoby sa približoval k nebezpečnému zvieraťu.

„Teraz sa o tom nerozprávajme," poviem rýchlejšie, ako by som si priala. Áno, chodíme spolu dva roky a keď tu nebol Daryl bolo jednoduché premýšľať o ňom ako o mužovi, ktorého milujem, ale keď je Daryl tu, moje city k Jacksonovi sú oproti tým k Darylovi zanedbateľné.

Ako som už povedala, v poslednej dobre mám zmiešané city veľmi často.

***

V živote som nevidela svoju dcéru takú nadšenú ako dnes. Behala od motorky k motorke, na každej som jej musela urobiť tri fotky, kým bola spokojná a presunula sa k ďalšej. V jednom kuse sa smiala, držala za ruku z jednej strany mňa, z druhej Daryla a keď sme si na konci dňa sadli do cukrárne, každý z nás si objednal iný zmrzlinový pohár a potom sme si ich posúvali. Na prvý pohľad sme museli pôsobiť ako dokonalá rodina, hoci opak bol pravdou.

Colette ani nevie, že Daryl je jej otec a všetko je tak komplikované, že sama neviem, ako sa z toho vymotám.

Daryl je znova za volantom, Colette už zaspáva na zadnom sedadle, v ruke zviera novú plastovú motorku, ktorú jej napriek mojim námietkam kúpil Daryl a hlavu má opretú o okno.

Daryl ku mne natiahne ruku, ale neodtrhne pohľad od cesty. Chytím sa ho, prepletieme si prsty a ja prisahám, že som sa v živote necítila spokojnejšie a bezpečnejšie.

„Kedy si to zopakujeme?" spýta sa, keď stojíme pri aute, spiaca Colette v mojom náručí.

Pozriem naňho a vzdychnem. Či chcem, aby zaparkoval a vyšiel hore, späť k nám domov? Áno. Urobím to? Jasné, že nie. Musím si to nechať prejsť hlavou. Viem, že som schopná mu odpustiť, teraz len musím zistiť, či je to to, čo skutočne chcem.

„Zavolám ti," poviem napokon a znova vystrúham ten nervózny, hlúpy úsmev. Daryl mi ho však opätuje v plnom rozsahu a podíde bližšie. Pobozká spiacu Colette na vlasy a potom na nakloní ku mne a dá mi asi tú najdlhšiu pusu na čelo v celom mojom živote.

„Dobrú noc," povie, nastúpi do auta a odíde.

Keď vojdem do bytu na chodbe sú cudzie topánky a v kuchyni sa svieti. Rýchlo sa vyzujem, zanesiem Colette do izby a pripravím sa na stretnutie s Jacksonom. Zhlboka sa nadýchnem, vystriem sa do svojej celej výšky, čo síce nie je nič moc, ale cítim sa tak lepšie.

Sedí za stolom s rukami pred sebou a pohľadom upretým priamo pred seba. Neviem, čo ho tak fascinuje na obyčajnej chladničke, ale očividne je ňou úplne uchvátený, keďže na mňa ani nepozrie.

Celá miestnosť sa kúpe v negatívnej energii, ktorú zo seba v ten moment vyžaruje, napätie okolo neho by sa dalo krájať.

Trochu ma vystraší to jeho nezvyčajné správanie, ale to ešte nemusí nič znamenať. Každý človek sa predsa bojí nezvyčajného a neznámeho, ale to ešte nemusí nevyhnutne znamenať katastrofu.

Sadnem si oproti nemu a čakám, kedy už konečne niečo povie. Po pár minútach, počas ktorých sa miestnosťou ozýva len tikanie hodín, konečne pozrie na mňa a prehovorí.