Baby Project [completed]

Marley

Blíži sa polnoc a ja stále neviem zaspať. Prehadzujem sa v posteli už dobrú hodinu a spánok ma stále obchádza veľkým oblúkom.

Neustále musím myslieť len na Darylovu nečakanú návštevu, hoci sa nedá povedať, že neželanú. Neprestala som naňho myslieť odkedy mi Sam povedala, že je v Londýne. A dokonca priniesol kyticu, síce poškodenú, ale stále kyticu.

Nohu nemal v sadre, ale stále vyzeral, že ho neskutočne bolí. Chcela som ho pozvať ďalej, skutočne som to plánovala, lenže keď prišiel Jackson, nemohla som. Nie je to tak, že by som sa ho bála, vlastne ani neviem, prečo som ho nakoniec nenechala vojsť.

Pravda je, že chcem počuť jeho vysvetlenie. Stále som zmätená a náš príbeh z jeho perspektívy by mi možno pomohol nájsť cestu. A ak nie tú, tak aspoň smer, ktorým by som sa mala vydať.

Už dávno sa totiž nehnevám, dokonca by som mu veľmi rada odpustila.

Začujem otváranie dverí, čo ma vytrhne zo zamyslenia.

„Mamička?" spýta sa ospalo Colette.

„Áno, Snowflake?" odpoviem jej otázkou a otočím sa k nej. V tme rozoznám len jej siluetu držiacu v ruke jej obľúbenú plyšovú pandu.

„Nemôžem zaspinkať," posťažuje sa a urobí nesmelý krok vpred.

„Ani ja," poviem a odhrniem prikrývku. „Poď ku mne."

Rozbehne sa a jej malé bosé nôžky vydávajú tiché ťapkanie na plávajúcej podlahe. Zalezie ku mne pod perinu a pritúli sa ku mne.

„Dobrú noc," povie a dá mi malinkú pusu na líce.

„Aj tebe, princeznička," odvetím a pobozkám ju na vlasy.

„Motorkár," opraví ma ospalým hlasom.

***

„Chvála pánu Odinovi, že si tu," povie Javiér teatrálne a položí si ruku na srdce, akoby sa práve len tesne vyhol infarktu.

„Prečo vďačíš severskému bohovi za moju prítomnosť?" zložím si tašky na pult v kaviarni a zdvihnem obočie.

„Tie croissanty, ktoré si objednala, prišli ráno s dátumom spotreby na minulý týždeň, Tessa pokazila kávovar a otvárame o pol hodinu," prehrabne si rukou vlasy a vystrašene sa poobzerá.

„Neboj sa, postarám sa o to," poviem a zavriem sa do svojej pracovne. Najprv zavolám dodávateľovi croissantov a poriadne mu vynadám. Napokon sľúbi, že nám do zajtra dodá nové, tentokrát s normálnym dátumom spotreby.

Kávovar bol však väčší problém. Pokazil sa už predtým a zakaždým sme k nemu museli zavolať opravára, čo hosťom celkom dosť prekážalo.

Prechádzam zo strany na stranu vo svojej kancelárií ako lev v klietke, totálne bezmocná a úplne v koncoch, takže si neuvedomím, že niekto stojí vo dverách, až kým si dotyčný neodkašle. Srdce mi vyskočí až do krku, keď si uvedomím, že tým dotyčným nie je nik iný ako Daryl.

Zostanem stáť a hodnú chvíľu sa na seba len dívame. Hoci sme sa stretli včera, mala som pocit, že to bol skôr sen ako realita.

„Dnes sa už môžeme porozprávať?" spýta sa tak potichu, až ho takmer nepočujem. Pár sekúnd si ani neuvedomujem, čo sa vlastne spýtal.

„Môžeme," odvetím po chvíli.

„Teraz?" v očiach mu zasvieti nádej a ja takmer nemám srdce povedať mu, že teraz nie je vhodný čas. Lenže lží medzi nami už bolo dosť.

„Teraz nemôžem, nefunguje kávovar a otvárame o desať minút...," zarazím sa a pozrie naňho. „Ako si sa dostal dnu?"

„Javiér ma pustil," mykne plecami. „Hovorila si, že nefunguje kávovar? Pozriem sa na to."

Než stihnem protestovať, vyjde z pracovne a bez obzretia prejde do prednej časti kaviarne. Nasledujem ho a keďže stále kríva, dobehnem ho pomerne rýchlo.

„Nemusíš to robiť, niečo vymyslím," snažím sa ho odhovoriť.

„Nezmysel, kazil sa v jednom kuse aj keď tu bola Chloé, už viem, ako na to," povie a skloní sa nad spomínaný kávovar.

***

„Zaplatím," povie, než ho stihnem zastaviť a vytiahne pokrčenú bankovku z vrecka džínsov. Vezmem si svoju šálku s čajom a sadnem si za stôl pri okne. Nebudem klamať, som pekne nervózna.

Daryl si sadne oproti a venuje mi pohľad svojich zelených očí. Vždy, keď to urobí, dokonca aj po tom všetkom, vo mne vzbudzuje staré emócie, tie, o ktorých existencií som už začala pochybovať. Nemohla som predsa cítiť niečo také silné, toľko krásnych vecí naraz k človeku, ktorý ma tak nepekne zradil. A nie len mňa, to na tom bolo najhoršie.

Lenže tie city sú tam, vždy tam boli, len sa skrývali pod nánosom hnevu. A keďže ten sa teraz zdvihol a takmer zmizol, vidím ich a cítim znova jasne a zreteľne.

„Chcel si mi to vysvetliť," poviem. Neviem, čo s rukami, preto chytím svoju šálku do oboch rúk a pozriem na jej obsah, čierny čaj s mliekom.

„Áno," vydýchne akoby až doteraz zadržiaval dych a nakloní sa ku mne. „Všetko má na svedomí môj otec. Už odmala odo mňa vyžadoval, aby som bol rovnaký ako on, ale keďže to nedosiahol, rozhodol sa pre iné prostriedky ako to dosiahnuť. Zamestnal ma v jeho firme, kam som ani nechcel ísť, ale otec presne vedel, na ktoré miesta zatlačiť, aby som to napokon urobil. Musel som vystavovať zmluvy, rovnaké ako tá tvoja, všetko na svoje triko, takže keby sa mu na to prišlo, spískal by som si všetko ja, pretože by to bolo moje slovo proti jeho. Ale musel som. Mal ma v hrsti kvôli Chloé a kvôli mame a Sam. Videl som, čo robí s ľuďmi ktorí mu neboli pohodlní a nemohol som ich tomu vystaviť."

Pozrie do svojej šálky akoby sa hanbil sám za seba. Spracovávam tie informácie najlepšie ako viem, ale jediné, čo vidím, je ten zlomený muž predo mnou.

„Mal som z toho výčitky, doteraz mám," vzdychne. „Ale musím s tým žiť. Prisahám, že som to netušil. Keď sme sa stretli, nemal som poňatia, že si to ty. Nevedel som to, skutočne nie. A potom sa to stalo.. Prišla si za mnou, povedala si, že budeme mať dieťa a ja som bol skutočne šťastný. Odišiel som z tej firmy, dal som výpoveď, zamestnal sa v autoservise. Na tie papiere som zabudol a tvoja mama potom spomenula tvoj ateliér a podvod. Chcel som ti to povedať, prisahám, aj keď prisahať by sa nemalo, ale aj tak prisahám, že som ti to chcel povedať."

Natiahne sa ku mne a vezme ma za ruky. Nebránim mu v tom, nemám na to silu. Prechádza mi palcami po hánkach a díva sa na mňa tými očami, akoby mi chcel prečítať myšlienky. Úprimne, ja sama neviem, čo si o tom myslím, takže by sa toho veľa nenačítal.

Myslela som, že tomu pohľadu nedokážem čeliť, ale keď zdvihnem zrak zistím, že to znesiem. Vtedy mi je jasné, že ho stále milujem. Neskutočne.

„Nikdy som ti nechcel ublížiť, skutočne nie, práve naopak. Chcel som ťa chrániť," povie naliehavo a ani na chvíľu neodtrhne pohľad od mojich očí.

„Nemusel si ma udržovať v nevedomosti," poviem prekvapivo silným hlasom, ale ruky neodtiahnem. Taká silná zase nie som.

„Viem," Daryl uhne pohľadom. Pozrie von oknom akoby bol zrazu myšlienkami úplne inde.

„Len mi daj šancu, poslednú," prosí ma. „Život predsa neprišiel s návodom a aj keby to tak bolo, neriadil by som sa podľa neho. A viem, že ani ty nie."

V tom má pravdu.

„Daryl, potrebujem si to premyslieť," poviem a konečne odtiahnem ruky od tých jeho. Odpijem si z čaju, ktorý už stihol vychladnúť. Postavím sa a prehodím si cez plecia kabát.

„Dovoľ mi ju aspoň vidieť. Moju Snowflake," pozrie na mňa s toľkými emóciami v očiach, že mu jednoducho nemôžem povedať nie. „Prosím."

„Dobre," vzdychnem.