Baby Project [completed]

Daryl

Ahojte! Konečne sme sa dostali k jadru veci, takže k Baby Projectu. Hurá!

Každopádne, tento príbeh musím dokončiť do júla, keďže sa na celý august odpratávam preč. Je to výzva a nie som si istá, či to stihnem. Dúfam, že hej, pretože vás nechcem celý august nechať bez nijakej časti. Ale nebudem klamať, tí dvaja majú pred sebou ešte dlhú cestu. Veď usúďte sami. 

P.S. Do komentára mi pokojne napíšte, čo by ste  radi videli v ďalšej časti a ja sa pokúsim použiť to.

-Ireth

Neviem, ako dlho sedíme na tej starej pohovke a spisujeme pravidlá, ale je mi jedno, keby sme tu takto zostali aj celú večnosť. Zhodli sme sa na desiatich pravidlách, ktorým dala Marley ešte aj názov.

Baby Project

1.Žiadne hlúpe hádky.

2.Chladnička sa delí na polovicu.

3.Žiadne hlúpe prezývky ako miláčik, zlatíčko...

4.Program v televízií sa bude pozerať podľa toho, kto prvý zapne televízor.

5.Nikto nebude po byte chodiť nahý.

6.Žiadne zbytočné nákupy.

7.Žiadne známosti na jednu noc, najmä, keď sa malé narodí.

8.Striedanie voľných víkendov.

9.Vždy sa napíšu rozvrhy s úlohami na mesiac dopredu.

10.Nezamilovať sa.

Páči sa mi, ako sme sa navzájom dopĺňali pri písaní tých pravidiel. Čo nenapadlo jedného, zišlo na um druhému. Zároveň sme dospeli k rozhodnutiu, že spolu zatiaľ bývať nemusíme. Súhlasil som, hoci to bolo viac jej rozhodnutie keďže si chcela vyskúšať aké to je bývať sama, kým sa nám to malinké narodí. Pozriem na ňu.

Má ospalé oči, ale spokojný výraz na tvári. Ruku má položenú na bruchu.

„Môžem?" spýtam sa. Spýtavo nadvihne obočie.

„Myslím, dotknúť sa ho," objasním. Chvíľu o tom premýšľa a napokon neisto prikývne. Natiahnem ruku a položím jej dlaň na brucho. Neodtrhnem pohľad od svojej ruky a takmer cítim, že tam je. Viem, že teraz je to nemožné, ale cítim to. Vydýchnem a usmejem sa. Zdvihnem pohľad k Marley, ktorá sa na mňa díva taktiež s úsmevom.

„Neľutujem to," poviem a myslím to vážne. Najprv som to ľutoval, ale teraz už nie. Viem, že dieťa všetko zmení a bude to oveľa zložitejšie ako doteraz, ale keď to príde, budem na to pripravený. Pokiaľ sa na niečo také vôbec dá byť pripravený.

Jediná prekážka bude otec. Neutajím to pred ním dlho, to viem. Musím sa ale snažiť, kým to pôjde, aby sa to nedozvedel priskoro. Ochránim ich aj vlastným telom, to mi už bude jedno.

Aj cez všetku radosť a strach je tu ďalšia vec, ktorej sa desím. Byť otcom. Hej, predtým som vravel ,že budem pripravený a to aj budem, ale nikdy som nemal dobrý otcovský vzor, preto sa bojím, aký budem. Niečo však môžem povedať na sto percent. Nikdy nebudem ako môj otec. Svoje dieťa budem milovať viac ako všetko ostatné na tomto svete a dám mu všetko, čo bude chcieť.

„Bojím sa," prizná Marley šeptom, akoby to ani nechcela povedať nahlas. Pozriem na ňu a vzdychnem.

„Aj ja. Ale máme na to plné právo," obhájim nás oboch a odtiahnem ruku. Zrazu neviem, čo mám povedať Všetky slová ma opustili. Čo poviete dievčaťu, s ktorou ste strávili jednu noc a ona zostala tehotná? Niekto by o tom mal napísať príručku.

Nervózne si rukou prehrabnem vlasy a pozriem na zem. Vo chvíli, keď mi je už naozaj trápne, Marley zívne. Neviem, či to urobila naschvál, ale som jej za to vďačný.

„Mal by som už ísť," poviem a ona prikývne. Odprevadí ma ku dverám.

„Prídem zajtra?" spýtam sa vo dverách. Chvíľu váha, nevie, ako má odpovedať, ale napokon prikývne.

„Doobeda budem v práci, vrátim sa okolo tretej," povie. „Môžeš prísť."

Prikývnem. Znova neviem, čo mám povedať. Ako sa rozlúčiť. Nervózne si pozriem na nohy a vzdychnem.

„Dobrú noc, Marley," vezmem ju za ruku a jemne ju pobozkám. Hneď potom sa otočím a odídem.

***

„To myslíš vážne?" spýta sa mama a položí predo mňa tanier so sendvičom. Ako vždy, odrezala mi všetky kôrky.

Už keď som kráčal k nej domov, vedel som, že robím dobre. Pred domom neparkovalo žiadne auto, takže otec nebol doma. Bodaj by aj bol, keď mal šancu motať sa pri mladých asistentkách.

Mama bola rada, že ma vidí, keďže sem nechodím často.

„Prepáč, mami," poviem. „Viem, že si to chcela inak, ale neľutujem to."

„Ale chlapče," mávne rukou. „Na tom predsa nezáleží. Hlavne, že si sa tomu rozhodol postaviť čelom."

Z maminých úst to znie lepšie, ako keď som to hovoril Marley len dve hodiny dozadu.

„Nechcel som byť srab," myknem plecami, akoby sa nič nedialo, hoci sa to toho deje veľa.

„To dievča bude trpieť rannou nevoľnosťou," povie mama, otočí sa a začne umývať riady. Musíš byť pri nej, keď to bude potrebovať. Nie je to nič pekné."

Mama je veľmi pekná žena, hoci pre každého je mama krásna. Má rovnaké čierne vlasy ako ja, dokonca aj jej oči sú rovnaké ako moje. Je vysoká a štíhla, pokojne by si mohla nájsť niekoho iného, nie zostávať s otcom. Ale neurobí to. Nikdy ho neopustí. Sú spolu príliš dlho a navyše mu nikdy nič nepovie. Nemám jej to za zlé, veď aj ja ho tolerujem pomerne dosť dlho. Sme v podstate rovnakí, preto sme si boli blízki už môjho detstva. Ona zostala, aby dala pozor na mňa a Chloé, takže som, prísne vzaté, prevzal jej žezlo. Obdivoval som ju najmä preto, že sa neprestala usmievať. Zo mňa otec vytĺkol úsmev už dávno.

„Čo jej pomôže? Nemáš nejaký tajný liek?" uškrniem sa a vložím si do úst posledný kúsok sendviča. Mama má riešenie na všetko.

„Skús pivo," otočí sa ku mne a žmurkne. „Mne to pomohlo vždy."

Prikývnem a zapíšem si to do telefónu.

„Máš ešte nejaké rady?" spýtam sa so zdvihnutým obočím.

„Bude veľmi náladová, takže jej to nemaj za zlé. Sú to len hormóny, buď empatický," upozorní ma.

„Samozrejme, že budem," namietnem. „O pár mesiacov doslova vypľuje moje dieťa."

„Dievča či chlapec?" sadne si na stoličku oproti mne.

„Vlastne je mi to jedno. Ešte som nad tým ani nerozmýšľal."

„A čo Marley?"

„Neviem, nepýtal som sa," zrazu sa cítim previnilo.

„Ach, Daryl," mama pokrúti hlavou, ale usmieva sa. „Musíš sa s ňou porozprávať."

„Viem," prikývnem. „Len neviem ako."

„Skús to po anglicky," zasmeje sa. „A tak ,aby si nepripadala ako časovaná bomba."

„Dobrá rada," prikývnem.

„Je to normálne dievča. Skús ju tak brať."