Odmietaný jeleň

Šibe mi, Zloduch a Mastná hlava.

Práve k nám šla asi najznámejšia partia chalanov na škole. Na čele Potter s Blackom, ktorí celú tú skupinu viedli. Vedľa Pottera šiel Remus, môj najobľúbenejší člen Záškodníkov, keďže bol najnormálnejší. Hľadala som pohľadom Petra, no nevidela som ho. Asi ho nechali na jeho najobľúbenejšom mieste na svete, v obchode s jedlom.

Už boli len taký meter a pol od nás a ja som si všimla, že Potterov výraz sa z drzého zmenil na normálny. Že už nemá ten hlúpy úškľabok, ktorý sa mu pohrával na perách prakticky stále. Na tých jeho krásne vykrojených perách... Počkať čo ? Ja som sa zbláznila.

„Lily ? Si v poriadku ?" drgla do mňa Paťka. „Čo ? Hej, hej som." trochu som zatriasla hlavou, aby som sa spamätala a potom sa usmiala, aby si nevšimli, že mi šibe. Ešte by mi chýbalo, aby ma zavreli k Mungovi. Ako som si predstavovala sama seba zavretú v bielej miestnosti bez okien. Neviem prečo bez okien, nikdy som na psychiatrii nebola. Možno preto, aby im nikto neutiekol, ale ako potom vetrajú ? A ako chodia na záchod, keď ich nepúšťajú ?

Kto mi dnes dal čo do raňajok ? Očividne to muselo byť fakt niečo, keď to so mnou robí toto.

„Evansová sa tuším zamilovala." Zavraždila som Blacka pohľadom a stavala sa na odchod, keďže mi primŕzal zadok k lavičke. Začínala mi byť trochu zima, tenká bundička očividne nebol dobrý nápad.

„Ľudia, mne je poriadna zima. Asi idem pomaly naspäť do hradu." Baby sa na mňa súcitne usmiali a prikývli. Rozlúčili sme sa a ja som sa vybrala cestou cez tú malebnú dedinku pri tak čarovnom mieste ako je Rokfort.

Rukami som si objala trup, aby som sa aspoň trochu zahriala a čuduj sa svete, rozmýšľala som nad Snapom. Či mi náhodou vtedy v tú noc nechcel niečo dôležité povedať. Ak hej, tak čo.

James:

„Pardón ľudkovia, ale som už po dnešku unavený. Pôjdem späť do hradu." Námesačník pobavene zdvihol obočie, vedel prečo idem naozaj preč. Nemôžem nechať Evansovú ísť samú. Ešte aby zase stretla toho bastarda.

V Siriusových očiach zahorela iskrička pobavenia, no prikývol a nikto iný námietky nemal, takže som sa vybral rovnakým smerom ako ona pred chvíľou.

Pridal som do kroku, keď som zbadal jej ohnivé vlasy a pomaly sa k nej približoval. Na moje prekvapenie si ma nevšimla, neotočila sa a nezačala na mňa vrieskať, že prečo ju sledujem a nech jej dám pokoj. Keď už sme pri tom, dlho na mňa nekričala ani ma nijako nezakliala. Zvláštne.

Zrazu zastala, no ja som si to všimol neskoro a vrazil jej do chrbta. Podarilo sa mi ju v poslednej chvíli zachytiť, aby nespadla. Nie nadarmo som najlepší stíhač storočia, ak nie tisícročia.

„Merlin prepáč, nechcel som do teba vraziť." vyčaroval som na tvári ospravedlňujúci úsmev. Len prevrátila očami a než som sa spamätal, stála na rovných nohách ďaleko z dosahu môjho náručia.

Hneď sa do mňa oborila, že prečo ju sledujem, že jej mám dať pokoj a potom nahnevane pridala do kroku, aby bola čo najskôr v hrade. Poznal som ju moc dobre na to, aby som vedel, že sa jej mám teraz pratať z cesty. V takomto stave by bola schopná na mňa použiť neodpustiteľnú kliatbu.

Nechal som jej teda priestor a šiel pomalým tempom do hradu. Míňal som zamilovaný pár pri strome, partičku prvákov čo prvýkrát navštívili Zonkov obchod a hrali s hnojovými bombami.

Prechádzal som okolo učebne Transfigurácie, keď som začul nejakú hádku. Zašiel som za roh a zazrel ducha Zloducha a mokrú Evansovú. Zloduch sa smial a Evansová naberala farbu jej vlasov. Takúto rozzúrenú som ju vážne dlho nevidel.

„Zloduch !" zakričala z plných pľúc. No duch sa rozosmial ešte viac. Nahnevane zavrčala a jednoduchým kúzlom sa usušila.

„Evansová !" zakričal som pre zmenu ja. Prekvapene sa otočila, asi ma nepočula prísť, no stále držala prútik.
„Čo chceš ?" odvrkla mi a spýtavo zdvihla obočie. Smaragdové oči jej sršali hnevom a viem, že keby som povedal niečo nemiestne, tak ma na mieste odčaruje z povrchu zemského.

Pomaly som k nej prišiel a práve mi došli slová. Merlin ! Tuším sa mi ešte nestalo, aby som nevedel, čo povedať.

„Si v poriadku ? Stalo sa niečo ?" spýtal som sa opatrne a pripravoval sa poprípade utekať. Čakal som kliatbu, že ma začne škrtiť alebo že začne kričať, že ju bude počuť až v Londýne. No ona si len zničene povzdychla a zavrtela hlavou.

„Je dôvodom tvojej zlej nálady Mastná hlava ?"

Začala sa smiať. „Mastná hlava ? Vážne, Potter ?" dostala zo seba cez smiech. Uškrnul som sa a prikývol.

Trošku kratšie, ja viem. Nezabíjajte ma. Každopádne, dajte mi vedieť, čo si o tomto myslíte a ako prázdninujete. Dúfam, že nie som sama čo je len doma a číta.