Otrávene som zdvihla hlavu a odvrátila tak pohľad od okna a zapozerala sa na strapatého čarodejníka v okuliaroch. Na perách mal ako vždy drzí úškľabok a rukou si zašiel do vlasov, čo som za tie roky znenávidela.
"Prejdem prednú časť vlaku a ty choď do tej druhej." Rozkázala som mu a prešla okolo neho, bez jediného pohľadu. Nech si robí, čo chce, mne je ukradnutý.
Žiadnych študentov ani domácich maznáčikov som našťastie nenašla. Ale obalov od fazuliek všetkých chutí, čokoládových žabiek a iných výmyslov čarodejníckeho sveta bolo merlinvie koľko.
Stála som pri kočoch a čakala na Pottera, ktorý sa pozabudol vo vlaku. Myšlienkami som však bola úplne niekde inde. Všetky moje mozgové bunky sa sústredili len na jednu vec, pre niekoho ľahkú a pre niekoho ťažkú. Bola to otázka, či tento rok bude niečím zaujímavým, keďže je posledný. Či sa stane niečo prevratné, čo posunie môj život na vyšší level, ako je to teraz. Či moja realita neberie iné rozmery a ja sa ponorím do iných snov, ako do tých, v ktorých plávam už pravidelné, časom nudné a ničím menené kruhy. Ako vždy, ma z mojich úplne úžasných, poetických a filozofických myšlienok vytrhol človek menom James Potter.
"Posledný koč čaká, krásna slečna." Len som si odfrkla a sadla si do koča. Samozrejme ako inak si sadol hneď oproti mne a usmieval sa na mňa ako šialenec. V očiach mu svietili iskričky radosti.
"Tak čo ? Tešíš sa na posledný rok ?"
"Ani nie."
"Prečo ? Veď už len rok a budeš môcť pomáhať čarodejníckemu svetu so zlom. Spoločne zničíme Voldemorta a jeho kumpánov a svet bude zase viac menej šťastné miesto." Povedal odhodlane.
"Aké veľké reči na niekoho, kto jediné čo vie je hrať metlobal." Pretočila som očami.
"Asi si zabudla že som úžasný kúzelník, neodolateľný a neuveriteľne dobrý metlobalista, beznádejný romantik a nádherný gentleman."
"A škaredý, egoistický blb."
"To by som nepove..."
"Mlč už !" Zahriakla som ho a odvtedy naša cesta kočom prebiehala v tichosti, za ktorú som bola viac ako vďačná. Ešte pár slov a začala by som sa naozaj hnevať. Stále hovorí o sebe len v superlatívoch, neprestajne sa chváli aj za veci, s ktorými nemá nič spoločné len preto aby zaujal, predvádza sa s chytaním zlatej strely a neustále si prehrabáva vlasy, pretože si myslí, že je to očarujúce ale nie je ! Štve ma jeho prístup alá mám všetko na háku, som dokonalý, milujte ma. Čudujem sa, že vďaka takému egu ešte dokáže myslieť na niečo iné ako na seba. Namyslenec, egoista, narcis, idiot ! Áno, použila som aj horšie nadávky na jeho osobu ale nepríde mi vhodné písať ich sem.
Vystúpila som z koča a šla do krásneho hradu plného mágie. Cestou som stretla zástup prvákov. Vystrašených prvákov. Či už prišli z muklovského sveta a o mágii počuli len v rozprávkach alebo deti z čarodejníckych rodín, ktoré o Rokforte počuli len z rozprávania. Predstava, že toto už o rok neuvidím ma zarmútila. Už z toho bola v podstate tradícia. Každý rok som videla ako plaché deti sadajú na stoličku a klobúk nakoniec vždy vykríkne ich fakultu, v ktorej budú nasledujúcich sedem rokov žiť ako v jednej veľkej rodine. Či už Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav alebo Slizolin, každý z nás niekam patril a ten pocit spolupatričnosti bol nenahraditeľný.
"Slečna Evansová, poďte sem." Pristúpila som k profesorke McGonagallovej a usmiala sa.
"Potrebujete niečo, pani profesorka ?"
"Áno, mohla by ste prosím odviesť budúcich prvákov do veľkej siene na triedenie ?" Len som prikývla a žena s hnedými vlasmi rázne odišla.
"Nasledujte ma a držte sa pokope." Prívetivo som sa na nich usmiala.
"Evansová počkaj !" Začula som známy hlas niekoľko metrov odo mňa.
"Tiež som prefekt, idem s tebou."
"Fajn." Jedovato som si odfrkla. O chvíľu ma dobehol a zladil so mnou krok. Pohľadom som blúdila po stenách, dlážke obrazoch a brneniach na chodbe, keď som začula niekoho vzlykať. Zastala som, otočila som sa dozadu a zbadala malé dievčatko s hnedými vláskami plakať. Všetci naokolo zastali a upriamili na ňu pohľad. Prešla som k nej a kľakla si k nej. Dievčatko opatrne zdvihlo pohľad a utrelo si slzy do rukáva habytu.
"Ako sa voláš ?" Spýtala som sa jej opatrne. Pomedzi vzlyky mi odpovedala: "Hanna."
أنت تقرأ
Odmietaný jeleň
قصص الهواةNiekedy si musíme vybrať medzi tým čo je ľahké a čo je správne. -Albus Dumbledore
