Odmietaný jeleň

Izba, večierok a chodba.

Stála som pred zrkadlom a dorábala si rúž, keď do izby neohrabane vtrhol chrabromilský kapitán metlobalu, ktorý sa vracal z tréningu.

„Waau, Evansová vyzeráš dobre. Čo sa deje, že si sa takto vyparádila ?“ nahodil svoj typický úškrn a ja som musela prevrátiť očami. Po tom rozhovore, čo som si vypočula bol trochu milší. Už po mne nezjapal na celú chodbu ale stále to bol blb.

„Slughorn má večierok na privítanie Stuarta.“ odpovedala som mu s neskrývaným opovrhovaním v hlase.

„Čo ti spravil, že na neho používaš takýto tón ? Je snáď horší ako ja ?“ nad tou poznámkou o ňom som sa uchechtla.

„Tu nejde o to, čo urobil mne ale skôr o to, čo urobil Lucy. Nechcem ju zase vidieť smutnú ako vtedy. Už sa z toho dostala a teraz on musí znova prísť sem. Nechápem načo.“ až ma zarazila úprimnosť mojej odpovede.

Potter si odložil metlu a prišiel ku mne. Chytil ma za ramená a ja som sa neviem prečo ani neuhla a povedal: „Lucy to zvládne. Má úžasné kamarátky, ktoré tu pre ňu budú, ak sa niečo stane.“ touto vetou zakončil svoj krátky monológ a povzbudivo sa na mňa usmial. Zmohla som sa len na jednoduché ďakujem.

Všimla som si, že sa naozaj snažil zmeniť a nebolo to tak zlé. Dosť ! Zakričala som na seba v hlave, aby som ukončila tok myšlienok na tému Potter a ešte sa otočila k zrkadlu. Mala som jemné tmavofialové šaty, balerínky a na perách jemný rúž. Nechcelo sa mi prehnane upravovať, pretože predsa len je to Slughornov večierok a nie predávanie Oscarov.

Moje obzeranie sa neuniklo druhej osobe v miestnosti, ktorá sa momentálne krátko zasmiala. „Si krásna, môžeš kľudne ísť.“

„Ako si mám byť istá, že to tu nezdemoluješ ?“ spýtavo som na neho zdvihla obočie. A zámerne ignorovala jeho kompliment.

„Ja sa len prezlečiem a tiež niekam idem, takže sa neboj. Aha, už je pol siedmej, aby si šla. A uži si to.“

Pozrela som na hodiny a fakt, najvyšší čas ísť. Rýchlo som schmatla prútik a dezorientovane pozerala po izbe, či som niečo nezabudla.

„Okej, ja idem.“ povedala som narýchlo a zbežne ho objala. Počkať čo ?! Hneď, ako som si to uvedomila, som začala habkať.

„Prepáč, sila zvyku.“ len sa usmial a povedal, že mu to nevadí. Samozrejme, že mu to nevadí ! Chce ťa už od prvého ročníka. Evansová hanbi sa. Pozrelo na mňa prísne svedomie. No to už som bežala po schodoch dole z izby. Náhle som zastala. Dole sedeli na pohovke dvaja Záškodníci. Peter bol asi v kuchyni.

„Ahojte, ja musím bežať. Potter je hore, prezlieka sa či čo to. Okej letím, čaute.“ povedala som rýchlo a kým mi stihli odpovedať, som už prebiehala obrazom.

Pred obrazom ma čakalo ďalšie prekvapenie. Panebože to mi chcú dnes ľudia spôsobiť infarkt ?

Skoro som narazila do Lucy, ktorá ma už čakala pri vchode. Tá sa na mne náramne zabávala.

„Hej, hej. Hrozne vtipné. Ideme ?“ spýtala som sa otrávene, pretože toto ma naozaj nebavilo.

„Hej poďme.“ prikývla a vykročila vpred. Ešte som si raz povzdychla a šla za ňou.

...

Na večierku bola teda pekná nuda. Okrem komplimentov zo Slughornovej strany na Downera a škaredých pohľadov na neho zase zo strany Lucy, sa nič viac menej nedialo. Mala som chuť vyskočiť z okna. Alebo utiecť. Hocičo len aby som tu nemusela byť. Slughorn ma vždy pozýval, pretože som bola jeho obľúbenou, no mňa to štvalo. Nikdy som si o jeho priazeň nežiadala, no spolužiaci boli presvedčení o opaku.

„Čo tu robí pekné dievča tak sama ?“ napochodoval ku mne Stuart osobne.

„Odpáľ, Downer. Ja na teba zvedavá naozaj nie som.“ odpovedala som mu znechutene a radšej presunula svoj pohľad na krb.

„Ale čo. Odkedy si takáto nepríjemná ? Žeby ťa aj dnes Potter nejako strápnil alebo nahneval ?“

„Na Pottera by som nebola nikdy tak naštvaná a znechutená z jeho celkovej existencie, ako z teba.“ s týmito slovami som odišla preč. Celkovo som zmizla z večierku. Uvedomujem si, že som tam nechala Lucy samú ale ona si poradí. Ja by som tam s tým hlupákom nevydržala už ani sekundu.

Kráčala som po tmavých a chladných chodbách a v mysli sa vracala k spomienkam. Či už dobrým alebo zlým. Spomínala som na deň, keď mi prišiel list z Rokfortu. Ako som spoznala dievčatá. Na všetky predebatované noci, na tému ako zabiť Pottera. Na hodiny obrany, ktorú som tak zbožňovala.

Všimla som si, že na mňa z tieňa niekto pozerá. Intuitívne som nahmatala prútik na mojom opasku. Osoba, ktorá vyšla z tieňa bola jedna z mojich prízrakov. Snape.

„Čo tu chceš ?“ spýtala som sa rovno. No čo, na váhanie život je príliš krátky.

„Len som šiel po chodbe. Nič viac.“ ozval sa z neho chlapec, s ktorým som sa kamarátila. Nie ten odporných slizolinčan, čo sa z neho stal. No na tom momentálne nezáležalo.

„Tak to pokračuj v ceste.“

„Lily ja-...“ začal no hneď som ho utla.

„Nie Snape. Ani to neskúšaj. Som len humusáčka, pamätáš ? Zmizni. Nechcem ťa ani vidieť.“ pridala som do kroku a cítila som, ako mi po lícach stekajú horúce slzy. Snažila som sa čo najrýchlejšie dostať do veže. No ako som míňala obrazy, ktoré sa na mňa začudovane pozerali, schody, na ktorých som sa div že nepotkla, som si nevedela pomôcť a zosunula sa po najbližšej stene. Už som nemala silu zadržiavať slzy. Bola som zo všetkého unavená. Proste som sedela schúlená pri stene a plakala.

Zrazu som začula kroky. No ignorovala som ich. Nech dostanem aj trest, je mi to jedno. Cítila som, ako si niekto ku mne čupol. Položil mi ruky na ramená a donútil ma sa mu pozrieť do očí. Na moje šťastie to bol len Potter a nie profesor. Neviem prečo, ale hodila som sa mu do náručia. Potrebovala som objatie a nutne niekoho pri sebe. Potter si ma len privinul silnejšie.

A tak sme tam sedeli v tichosti na zemi v objatí.

.......

Hodila by sa mi aj nejaká odozva, hej ? Páči sa vám to vôbec ?