Brown eyes can kill. (Justin Bieber Fanfiction)

7. časť

AHOJTE. NAPOSLEDY SOM PRIDALA ČASŤ PRED 2 ROKMI A CHCEM S TÝM ZNOVA ZAČAŤ. UŽ ANI NEVIEM PREČO SOM S TÝM VTEDY SKONČILA. BUDEM RADA , AK SA EŠTE NÁJDE NIEKTO, KTO TO BUDE ČÍTAŤ. TAKŽE NECH SA PÁČI- ČASŤ PRIDANÁ PO DVOCH ROKOCH :)

Ráno som sa prebudila s veľmi príjemným pocitom.Síce som si dobre uvedomovala, čo všetko sa za jeden jediný deň stihlo udiať v škole, aj mimo školy, ale aj napriek tomu som chcela mať dobrý deň. Už som sa nechcela trápiť nad tým, či mi niekto povie ako vyzerám alebo vytiahne na mňa fotky. Justina som poznala jeden deň a už mi stihol uštedriť nemilú facku na tvár. Bol by takého niečoho vôbec schopný normálny chlapec? Myslím, že určite nie. Ten chlapec nemohol byť duševne v poriadku, preto som si ho chcela držať , čo najďalej od tela. Mala som v pláne ignorovať všetkých a žiť si svoj život, bez toho aby som rozmýšľala nad tým, čo na to povie on alebo ona, či to je správne alebo nie je. Vždy som bola dievčaťom, ktoré každý využíval, lebo som bola ľahkou korisťou. Nikdy som sa poriadne s nikým nepohádala a nikomu neodvrávala. Bola som presný opak mojej zosnulej sestry. Pred ňou mal každý rešpekt, lebo si ho vedela vybudovať. Nikdy nebola tichým dievčatkom a vždy si stála za svojím názorom a ja som stála vždy v jej tieni, keďže vždy som bola akoby pod jej "ochrannými krídlami". Dnes som chcela aby bol deň, keď sa všetko zmení. Keď Rose Kole nebude ticho čušať a znášať odporné poznámky od všetkých naokolo.

Postavila som sa z postele a zase sa opäť zastavila pri obrovskom zrkadle. Bola pravda , že od jej smrti som smútok zajedala. Jedla som  každý deň neskutočné množstvo jedla a ako som zistila, asi nemám dar od boha jesť a nepriberať. Úprimne sa mi nepáčilo moje telo, pretože som sa pomaly blížila k začínajúcej obezite a to nebolo vonkoncom dobré pre moje zdravie. Učinila som jedno rozhodnutie a to zhodiť pár kíl dole. Zišla som dole do kuchyni a pripravila si zeleninový šalát na desiatu do školy a pribalila k tomu ešte 2 jogurty. Tak to by malo celkom aj stačiť. 
,,Ros, dobré ráno." prehovorila rozospato mama, ktorá ešte nemala poriadne ani rozlepené oči  a ledva kráčala. ,, Dobré aj tebe mami." usmiala som sa. ,,Čo sa stalo, že šalát dcérka? Z toho sa nenaješ. Tu máš ešte koláč, čo som včera robila." začala vyťahovať z chladničky višňový koláč. ,, Mama prosím ťa prestaň, mám chuť sa začať zdravšie  stravovať ako doteraz. Trochu som si na sebe všimla, že som niečo to pribrala." pozrela som na ňu  nesmelým výrazom v tvári a čakala čo povie. Zarazene nadvihla obočie a dodala:,, Ak sa  tak budeš cítiť lepšie,zlatíčko. Pre mňa budeš aj tak stále najkrajšie slniečko ." matersky sa usmiala a išla naspäť do izby. Odkedy zomrela sestra moja mama je ako vymenená. Nehovorím, že by niekedy bola zlá , ale za celé 2  mesiace od nehody, na mňa ani raz nekričala, ani raz ma za nič nepokarhala. Bola som rada, že s tým súhlasila  a podporovala ma v tom, pretože nad takýmto niečim som rozmýšľala už dávnejšie. Vyšla som hore do kúpeľne, urobila rannú hygienu a išla si vybrať niečo na oblečenie. Vybrala som si dlhý biely svetrík nad kolená, ktorý bol na gombíky. Pod to svetloružové obyčajné tričko a modré rifle. Rýchlo som si prešla vlasy kefou, naniesla riasenku, rúž a vybrala som sa do školy. Mala som to od domu len 10 minút pešo. Nemala som to miesto rada , priam z duše som ho nenávidela ale nevidela som spôsob, ktorým by sa dalo vyhnúť škole. Hej, choroba, ale problémy by na mňa aj tak počkali. Keď som vkročila do hlavnej budovy , ten hluk ktorý sa niesol celou chodbou, zrazu utíchol. Všetci na mňa vrhali až moc nápadný pohľad, ale nikto z nich sa neodvážil mi niečo povedať. Pretože som sa usmievala. Po dlhej dobe som prechádzala cez veľký dav ľudí s úprimným úsmevom na tvári.
*Stacy(Megan Fox)

,, Ahoj zlato. Prosím ťa nepodpísala by si mi tuto jednu fotečku?" Stacy na mňa upierala jeden z jej nacvičených prosebných pohľadov, ktoré som už veľmi dobre poznala. ,, Jasné , daj sem." Vedela som, že na tej fotke som celá nahá.Nespúšťala som z nej oči, vytrhla som jej fotku z ruky a kúsok po kúsičku som ju začala trhať, pričom som z nej nespúšťala pohľad. Všimla som si, že na sekundu ju moja reakcia zaskočila, ale nemohla to dať najavo pred tými všetkými divákmi , ktorí nás teraz sledovali. Jej čierne kučery až smrdeli od laku na vlasy a celé sa po ňom trblietali. Mala na sebe čierne šaty končiace tesne nad jej zadkom a do toho čierne lodičky. Čudujem sa , že jej nepríde blbé prísť takto oblečená do školy. Musím uznať ,  že v tom vyzerala dobre, ale ako šľapka. Dievča za pár drobných.Nič viac , nič menej. ,, Hmm toto bol ale rebelský výkon. Mám ďaľších 20 fotiek tvojho ukážkového tela." nenechala sa zastrašiť. ,, Pozri dievča, kľudne si tými fotkami aj vytapetuj celú izbu, mne to je totálne ukradnuté." nespúšťala som z nej oči, a hrala som sa na sebavedomé dievča , ktorému je odrazu všetko jedno, aj keď vnútri mňa to  vrelo a potili sa mi  ako ruky tak pomaly aj vlasy. Začala sa mi nechutne smiať do ksichtu a z diaľky som začula nepravidlé tlieskanie a veľmi známy smiech. Bolo 7:50 takže do začiatku vyučovanie zostávalo ešte dlhých 10 minút. Veľmi dobre som vedela komu patrí ten smiech , a čím sa ten zvuk približoval, tým som bola viac nervózna a moja vysoké sebavedomie , ktoré som tu každému ukazovala, začalo veľkou rýchlosťou klesať. Odkedy ma ten človek dokázal udrieť, mala som z neho neskutočný strach aj keď som ho poznala 2 dni. Pripadalo mi to, akoby mi bol strašne povedomý , ale nevedela som si vôbec spomenúť, kde inde som ho stretla. Pristúpil k Stacy a obdaril ju jedným z nechutných, slizkých bozkov na krk a potom sa otočil ku mne.
,, Ale , ale.. niekto nám tu vystrkuje rožky."prehovoril mojím smerom.Stála som ako prikovaná a pozerala sa po celej miestnosti, len nie naňho. Vôbec som nevedela , čo mám robiť. Cítila som sa zas taká zraniteľná ako včera a moje odhodlanie prísť do školy ako nový človek, ktorý bude každého ignorovať, bolo dávno preč. ,, Čo takého som ti urobila, že mi nemôžeš dať pokoj? Ja ťa vôbec ani nepoznám a netuším o čo ti ide." hneď ako som to dopovedala sa začal frajersky usmievať a z očí mu sršalo to, ako  si plne užíva to, že som bezmocná. Nemala som tu nikoho, kto by sa za mňa postavil. Každému som bola len na smiech,a na to som nikdy nebola zvyknutá. Vždy ma väčšinou mali ľudia radi, ale od nového roku, som pre každého len atrapa, na ktorej sa môžu baviť. Priblížil sa ku mne o krok, takže bolo medzi nami tak 20 cm priestoru. Začali sa mi triasť ruky od jeho blízkej prítomnosti, tak som si ich radšej schovala do vreciek. Zdvihla som hlavu a tým najsmutnejším pohľadom som sa naňho pozrela.. a dúfala , že sa vyparím niekde preč a nikdy ho už neuvidím. ,, Ja ťa poznám až moc dobre slečinka. Hlavne tvoju matku, ktorej platím za celkom slušne vykonanú prácičku." vytreštila som naňho oči a po celým telom mi prešla vlna hnevu.,, Prosím?! Ako si vôbec dovoľuješ takto hovoriť o mojej mame?!" vyletela som naňho a bolo mi úplne jedno že kričím a pozoruje ma celá škola. Mne nech rozpráva hocičo ale moju mamu nebude špiniť nejaký bastard , ako je on. ,, Láskavo na mňa nezvyšuj hlások slečinka. Tvojej mame platím celkom slušné peniaze za to, že si s ňou na pár hodín užijem. Čo si myslíš , odkiaľ by mala peniaze na tvoje oblečenie a vôbec na  túto školu? " hovoril to úplne vážne. Na chodbe by ste počuli aj lietajúcu muchu, mám pocit že zrazu všetci prestali dýchať. Neverila som tomu , čo ten človek hovoril. Nikdy by to moja mama nespravila, poznala som ju až moc dobre a bol to môj vzor vo všetkom. ,, Keď chceš , môžem aj tebe dať nejaké drobné .. ak si teraz trochu klakneš." Každý sa smial. Veľa ľudí si to nahrávalo a kričali ,, Do toho ! Musela si niečo zdediť po mame!" Do očí sa mi nahrnuli slzy a bol to ten najhnusnejší pocit aký som v mojom živote zažila. Keď som sa dozvedela, že moja sestra je mŕtva, bola pri mne aspoň mama, ktorej som sa mohla vyplakať na ramene.Teraz? Nebola tu. Nebol tu nikto pre mňa.Ani sestra, ani mama. Len ľudia , ktorým som bola na smiech a nemali ma radi. Vyžívali sa  v tom, že mi ubližovali. Až moc sa vyžívali. Zvrtla som sa na päte a začala utekať smerom k východu. Niekto ma v tom zdrapil za vlasy a trhol nimi. Bola to obrovská bolesť, ktorá vystrelila do celého tela, ktoré neudržalo rovnováhu a spadlo na zem. ,, Mne sa nikdy nikto nebude otáčať chrbtom! A už vôbec nie , niekto ako ty ! " stále mi držal vlasy pri zemi a ja som sa len skrútila do klbka a všetky slzy , ktoré sa mi zhromaždili v oku som pustila voľne tiecť po tvári. Vzdala som sa. Nech si robí so mnou čo chce, ja nemám žiadnu šancu sa ubrániť. Pred ním sa to nedá. Zavrela som oči a čakala čo so mnou spraví...
,,Okamžite z nej daj tie ruky preč , lebo za seba neručím!! " ten hlas sa ozýval po celej chodbe tak neuveriteľne hlasno, až ma myklo. Myslela som že sa mi len  sníva.Nadvihla som si hlavu v snahe presvedčiť sa , či to je naozaj sen a zaostriť na postavu, ktorá stála na konci chodby. Keď sa mi vyjasnil zrak a zbadala som , komu ten hlas patrí,  myslela som, že to je prízrak..

*Pozn. autorky: Taakže, je to. Po 2 rokoch konečne som sa odhodlala niečo napísať. Bola by som rada ak by ste písali nejaké  komentáre  a názory :) Na úvodnej fotke je ako Rose vyzerá ( Alena Shiskova)ale jej postavu si odmyslite a predstavte si ju takú, ako to opisujem:D.  Ak sa páčila, dajte VOTE-KOMENT budem vďačná za každý ☺