Brown eyes can kill. (Justin Bieber Fanfiction)

1. časť

PANEBOŽE.Je to tu.Zajtra je prvý deň školy.Idem do 3-tieho ročníka.Na školskej stránke riaditeľka pridala príspevok ,že máme nového študenta,ktorý sa volá Justin Bieber.Pozerala som si ho, no nieje ničím výnimočný, asi len tými hnedými očami, ktoré som si hneď všimla.Neteším sa do školy a už vôbec nie na blbé otázky typu : ,,Rosy ako to zvládaš?" alebo ,,Rosy,je mi to ľúto". Už mám týchto rečičiek po krk, počúvala som to celé prázdniny.Pred 2 mesiacmi,na začiatku prázdnin mi umrela staršia sestra.Bola pre mňa vzor,úplne som sa po jej smrti zrútila.Bola proste v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Pamätám si ten deň ako keby sa to stalo včera,ráno sme sa s Emily (moja sestra) pohádali kvôli úplnej sprostosti,ktorú doteraz ľutujem a nenávidím sa za ňu, no potom sme sa udobrili.

,,Rosy?" započula som zo sestrinej izby.

,,Čo je Em?" skríkla som na ňu aby to počula cez tečúcu vodu v kúpelni,kde bola akurát mama.

Prišla za mnou do izby so strašne natešeným výrazom v tvári.

,,Čo sa stalo?Ryan ti dal druhú šancu?" robila som si z nej strašnú srandu keďže som vedela že na túto tému je háklivá.

,,Ty si neskutočne sprostá." vyštekla na mňa. 

Otočila sa na päte a už kráčala do svojej izby.Dosť ma to mrzelo, mala dobrú náladu a ja som jej ju skazila.Keďže som taká povaha že vždy musím vyhovieť iným išla som za ňou do izby.Otvorila som dvere so slovami : ,,Em, dobre vieš že som to tak nemyslela tak sa nehraj na urazenú.Čo si mi to chcela povedať?"prišla som za ňou a silno som ju objala,objatie mi našťastie opätovala,čo znamenalo že sa na mňa už nehnevá

,,Chcela som sa ťa spýtať či vyzerám dobre." S úsmevom sa postavila a urobila otočku ako na módnej prehliadke.Milovala som keď to robila,pripomínalo mi to časy,keď sme ešte boli malé a hrávali sme sa na modelky.Vyvalila som naňu oči , nechápala som o čo jej ide.

,,Vieš Rose,dnes idem na rande s Ryanom a musím predsa vedieť či vyzerám dobre, tak mi už sakra povedz či v tom mám riť ako kombajn alebo nie!" Obe sme vybuchli od smiechu.

,,Nie, v tých legínaš vyzeráš naozaj dobre Em." akonáhle som to dopovedala, začala som sa šibalsky usmievať. 

,,Zas si robíš srandu!" hodila mi do tváre plyšáka ktorého mala po ruke a s úsmevom dodala : ,, Rose, si tá najlepšia sestra akú som kedy mohla mať,drž mi palce." vlepila mi bozk na líce ,navoňavkovala sa a odišla von.Aj ja som rada že ťa mám,pomyslela som si v duchu, keď už Emily bola dávno na ceste za Ryanom.Odišla som do obývačky a zapla si telku.Prepla som snáď všetky programy a nikde nič nešlo,tak som s to nechala na Minimaxe a pozerala Noddyho :D. 

*z pohľadu Emily*

Už čakám v parku asi pol hodinu.Nie,volať mu nebudem, nebudem predsa ukazovať že mi na ňom záleží.Mám svoju hrdosť.Už mi trochu začínalo byť zima, predsa , veď bolo 22:30. SUPER. Lepšie si si to nemohol naplánovať Ryan,fakt,máš u mňa plus.O 23:00 mám byť doma a keď to nestihnem tak ma mama už nikdy v živote nepustí von. Pri mojom premýšlaní ma niekto chytil zozadu za plecia.Neskutočne som sa naplašila, keďže som to vôbec nečakala, ale keď som sa otočila, bol to našťastie len Ryan.Neskutočne mi odľahlo, že sa aspoň vôbec ukázal, ale navonok som mu to vôbec nechcela dať najavo.

,,Si  normálny Ryan!? Skoro som umrela!" zjapala som po ňom a on sa na mne len smial.

,,Bože kľud Em,to bola len sranda ,bože."Povedal pokojným hlasom a pritiahol sa ku mne aby mi hladil rukou tvár.Strhla som ju zo seba a začala som kričať : ,,Toto je sranda?Fajn, ja ti poviem čo je sranda! Sranda je to, že necháš  dievča čakať na teba  hodinu!Nerobilo by ti problém prísť ešte neskôr?A potom si len tak prídeš ku nej a naschvál ju naplašíš , tým si chcel čo dokázať ?Skoro som zo seba vytriasla dušu lebo som sa vážne bála , keďže tu je všade len tma!Vieš čo, keď sa ti nemienilo prísť tú hodinu, mne sa teraz nemieni byť tu s tebou.Skončila som." rýchlo som sa postavila a utekala niekam preč.

Ďaleko od neho.Počula som ako za mnou uteká alebo bežala som čoraz rýchlejšie.Nečakala som , že sa rozbehne za mnou. Myslela som si , že po celé tie roky som mu bola vždy ukradnutá, aspoň vidím, že nie až tak, ako som si myslela.Táto predstava sa mi moc páčila a preto som vôbec nezastavovala a utekala ešte rýchlejšie.Keď som už bola skoro pri hlavnej ceste ,ktorá bola len pár blokov od môjho domu ma Ryan chytil za ruku a silno držal,chcela som sa od neho odtrhnúť ale zvieral ma strašne silno.Pritiahol si ma k sebe a chytil mi tvár tak, aby som sa na neho pozerala. Stále som ho milovala, ale nebolo mi to dvakrát príjemné. Nevyžarovalo z neho to teplo, ktoré som vždy cítila v jeho prítomnosti. Tentoraz to bolo v niečom iné.

,,Prepáč,ja som nechcel." povedal tichým a nežným hlasom.Mala som z toho zimomriavky.Spomenula som si na to že kedy som mala byť doma a bolo  už 22:58.Za 2 minúty mám byť doma, no úžasné. Meškám, toto je posledný krát ,čo ma niekde mama pustí.Stáli sme pri kraji cesty a on zaboril do mňa tie jeho belaso modré oči.Bol tak krásny no zároveň chladný.Zrazu som pocítila ako ma silno chytil a celou silou hodil na cestu.Padla som na bok,rýchlo som sa postavila a spamätávala sa z toho čo sa práve stalo.Pozrela som sa predo mňa a jediné čo som vtedy počula bolo hlasné trúbenie.Všetko sa mi začalo točiť,nevedela som sa ani pohnúť.

Potom som zacítila bolesť a jediné čo som videla pred tým ako sa mi všetko sčernelo, bol Ryanov úsmev na tvári.......